_1.jpg)
ROZHOVOR Ak si pamätáte na filmové spracovanie rozprávky Šípková Ruženka (1990), hlavnú postavu tam stvárnila Dana Dinková. Vtedy mala rodáčka z Bratislavy len 17 rokov. Neskôr sa predstavila napríklad v dráme Tábor padlých žien (1997), alebo televíznych filmoch Knieža, Dožinky či Čajová šálka lásky (2000). Je to tanečná choreografka, ale aj herečka a režisérka. V roku 1995 sa stala laureátkou Česko-Slovenskej choreografickej prehliadky s tanečnou drámou Zjazvené spomienky. O dva roky neskôr sa významnou mierou pričinila o založenie Slovenského komorného baletu.
Už dlhodobo pôsobí ako umelecká riaditeľka baletu v Štátnej opere Banská Bystrica, kde dosahuje významné úspechy a naštudované hry v jej režisérskom prevedení pravidelne vypredávajú sály. Jej výrazný rukopis má – okrem iného – aj spracovanie rozprávok ako Malý princ, Ferdo Mravec, ale aj Kocúr v čižmách. A práve s detskou rozprávkovou operou o kocúrovi príde Štátna opera do Ružomberka, kde odohrá predstavenie 29. februára vo Veľkej dvorane KDAH. To je aj hlavný dôvod rozhovoru s režisérkou, ktorá sa podujala spracovať a podľa seba „doladiť“ známe rozprávkové dielo...
Existuje veľa svetoznámych rozprávok. Prečo ste sa rozhodli vo vašej réžii spracovať práve Kocúra v čižmách?
„Oslovila ma najmä prístupnosť pre najmenších a nenáročná hudba. Presne taká, aby bola zrozumiteľná aj pre najmladšiu vekovú kategóriu.“
Prezraďte čitateľom, aj tým detským, ako dlho trvá nácvik podobného predstavenia? Od rozhodnutia urobiť ho, cez nácvik, skúšanie, až po samotnú premiéru?
„Po zaradení do dramaturgického plánu som bola oslovená ako režisérka. Ešte predtým som totiž spracovala tanečnú rozprávku Ferdo Mravec. Doteraz ju uvádzame, stále má veľký úspech. Vždy mi trvá približne dva až tri mesiace, kým si vytvorím koncepciu. Niekedy aj dlhšie, keď nejde o hotové diela. Medzitým spolupracujem s výtvarníkom či scénografom, alebo kostýmovým výtvarníkom. Potom príde na rad hudobné naštudovanie v podaní umelcov, toto sa ešte deje bezo mňa. Nasleduje skúšobný proces, ktorý trvá 4-5 týždňov. Vtedy vytváram réžiu aj choreografiu.“
A potom už prichádza na rad premiéra…
„Áno.“
Práve pri premiére Kocúra v čižmách, ktorú ste zažili v roku 2015 v domovskom sídle Štátnej opery v Banskej Bystrici, by sme sa radi pristavili. S akými reakciami publika ste sa po nej stretávali?
„Boli veľmi pozitívne. Nielen vďaka prístupnej hudbe pre najmenších, ale aj preto, že pre väčšiu atraktívnosť sme do diela zapojili aj hovorené slovo. Tým sme oslovili široké publikum. Divákov, ktorí majú radi nielen operu, ale aj činohru, tanec. Je to pestré predstavenie, každý si v ňom nájde to svoje. Detská rozprávková opera Kocúr v čižmách ponúka teda nielen tanec či spev, ale aj hovorené slovo.“
Ak to máte spočítané, koľko predstavení Kocúra v čižmách ste doposiaľ odohrali, a…
„45.“
...chceli sme dopovedať otázku, kde inde okrem Banskej Bystrice?
„Zdá sa mi, že nikde. Neviem to presne, pretože nedávno sme divákom ponúkli Malého princa, ktorý aktuálne valcuje všetky rekordy.“
Čiže, Kocúr v čižmách bude prvý raz mimo Banskej Bystrice práve 29. februára v Ružomberku…
„Áno, vyzerá to tak.“
V Ružomberku ste však už vystupovali, aj keď veľmi dávno. Je to tak?
„Máte pravdu, v marci 2007 sme u vás odohrali predstavenie Evanjelium podľa Lukáša.“
Len dodáme, že vtedy bolo na vaše vystúpenie vo dvorane vstupné 100 korún... V každom prípade, Kocúra v čižmách odohráte mimo vášho domovského sídla prvý raz práve v Ružomberku. Nevieme, či je táto otázka namieste, ale – tešíte sa?
„Samozrejme. Pre nás je akýkoľvek zájazd zážitkom a pozitívnou skutočnosťou. V Banskej Bystrici už totiž máme svojich divákov, niektorých dokonca osobne poznáme. Pre nás teda reakcia v inom meste je ďalším zrkadlom pre dané predstavenie, pre umelcov. Aby ľudia spoznávali našu tvorbu aj mimo Banskej Bystrice.“
Venujme sa aj samotnému spracovaniu Kocúra v čižmách vo vašej réžii. Do deja ste pridali postavu rozprávačky – starej mačky Matildy. Prečo?
„Chcela som príbeh ešte viac sprístupniť pre tých najmenších. Aby to bolo dramaturgicky pestré aj pre nich. Aby sme udržali ich pozornosť, čo je vždy veľmi ťažké. Okrem toho, som milovníčkou zvierat, a práve v tom období som si zaobstarala kocúrika. Mala som potrebu sa zvieratám venovať s posolstvom, že netreba mrhať peniazmi na zbytočnosti. Inak povedané, aby domáci miláčikovia, keď si ich už osvojíme, nekončili na ulici. A v prenesenom zmysle je podobný aj text Kocúra v čižmách. Keď už nemôžu mať deti doma z rôznych dôvodov zvieratko, nech rodičia aspoň nevyhadzujú peniaze na nepotrebné veci, ale radšej nech deťom kúpia dobrú knižku.“
Ale, kocúr z tejto rozprávky bol vlastne „beťár“…
„Veru, je to tak. Niekedy rozprávky nemali celkom jasný a prioritne morálny rozmer, preto som to chcela trošku otočiť, aby to malo aj značný stupeň morálky. Áno, Kocúr v čižmách vlastne klamal, aby dostal princeznú za ženu. Dokonca, oklamal aj kráľa.“
Dali ste si záležať na kostýmoch, kulisách, celkovom stvárnení javiska. Prečo je to podľa vás dôležité?
„Je to skôr v tejto dobe samozrejmosťou. Deti sú zvyknuté mať priveľa vnemov. Zoberte si televíziu, internet, mobily, tablety, počítačové hry. Povedala som si teda, že divadlo nesmie so spomínanými technológiami strácať krok, kontakt. Snažíme sa o malebnosť, pestrosť, jednoducho, aby sme tiež boli – ako sa dnes hovorí – „in“. Asi takto by som to vysvetlila.“
Samotný dej sa odohráva nielen na javisku, ale aj v publiku, medzi divákmi. Akým spôsobom zapájate divákov do diania? Ide len o deti, alebo aj dospelých?
„Hlavne o detičky. Napríklad, pomáhajú vyhnať zajačiky, ktoré sa išli skryť pred Matildou, naspäť na javisko, na scénu. Alebo, je tam scéna čarodejníka, kedy sa strašidlá premávajú medzi divákmi, aj to je prepojenie medzi dianím na javisku a v publiku, stále v rámci jedného predstavenia. Podľa mňa je aj toto jeden z dôvodov úspechu Kocúra v čižmách. Deti sa chvíľku boja, potom sa smejú, chvíľku sú nadšené. Nechávame ich pocítiť všetky emócie.“
Koľko ľudí sa celkovo na predstavení podieľa. Od samotných hercov, účinkujúcich, cez ľudí v pozadí, aký rozsiahly je váš tím?
„Ide o komornejšiu operu. Napriek tomu je jej súčasťou asi 30 -členný orchester, zredukovaný zbor na asi 15 ľudí, rovnaký počet tanečníkov a ešte aj sólistov. Spolu odhadujem, že môže ísť približne o 80 ľudí. Predstavenie totiž netvoria len ľudia, ktorí sú na javisku, ale aj tí, ktorých nevidno, sú v zákulisí. Tam sa dejú rýchle prezliekania medzi jednotlivými časťami opery, musia tam byť inšpicienti, zvukári. Je to súhra všetkých. Stačí, že vypadne jeden, a už to nebude fungovať. Napríklad inšpicientka hlási zmeny, prestávky. Bez jej povelov by sme sa nedostali do ďalšej výtvarnej scenérie. Keby ona zlyhala, stále sme len výtvarne na začiatku opery.“
Pojem detská rozprávková opera je pre bežných laikov pomerne neznámy. Ako by ste na toto predstavenie pozvali ľudí, ktorí zvažujú, že prídu. Čo by ich malo prilákať?
„Je veľmi dôležité, aby sme deti odtrhli od mobilov, televízorov, elektroniky. Aby vnímali aj živú kultúru. Je nádherné, keď dieťa počuje živé emócie v divadle, čo – zdá sa mi – že vplyvom doby akoby ustupovalo do úzadia. Sama mám deti, podľa toho viem, koľko trávia času pri elektronike, a koľko napríklad v divadle. A to som divadelníčka, deti teda ku kultúre vediem. Svojím spôsobom je to smutné. Vymenili sme skutočné umenie za niečo, čo – podľa mňa – nemá žiadnu hodnotu. Podľa môjho názoru je podstatné, aby práve k tomuto viedli rodičia svoje deti. Aby sme udržali kultúrnu hodnotu.“
To máte rozhodne pravdu. Je nám často až do plaču, keď vidíme niekoľko mladých ľudí na autobusovej zastávke sedieť vedľa seba. A namiesto toho, aby sa rozprávali, každý drží v ruke mobil a spolu neprehovoria ani slovo. Smutné…
„Presne tak. Nech aspoň na chvíľu ten mobil odložia. Keď si to človek všimne, tak oni už prakticky nonstop držia ten mobil v ruke. A, bohužiaľ, nielen oni, ale aj my, dospelí. Vnímam to aj sama. Keď sme doma, v jednej chvíli poviem, odkladáme mobily. V divadle sa odohrávajú emócie, ktoré nemôžete vidieť či zažiť pri elektronike. Môžete si poplakať, zabaviť sa, porozmýšľať, oddýchnuť si. Zmyslom tohto všetkého teda je vymeniť virtuálne emócie za skutočné – ktoré vie divadlo priniesť.“
To ste povedali veľmi trefne… Poďme sa poslednú otázku.............
(dokončenie rozhovoru v Ružomberskom hlase č.3/2024)
