Bolo to v máji 2013, keď ako 32–ročný Juraj Suja, bývalý extraligový hráč BK E.S.O. Lučenec, BK Chemosvit Svit a MBK Rieker Komárno, prevzal po Štefanovi Svitekovi družstvo ružomberských žien. Do tejto sezóny mal na svojom konte tri zlaté medaily, tri vicemajstrovské tituly a šesť bronzových medailí.
Bezprostredne po tom, čo „žabky“ zbláznili športový Ružomberok, sme lučeneckého rodáka požiadali o rozhovor.
Dosiahli ste tretie double s ružomberskými ženami, ako to vnímate?
„Áno, plne si to uvedomujem. Mám to zrátané a veľmi sa z toho teším.“
V hierarchii svojich trénerských klubových skalpov, kde by ste práve skončenú sezónu zaradili?
„Je to môj štvrtý titul s Ružomberkom. Táto finálová séria bola najsilnejšia, najemotívnejšia, aj so zreteľom na to, ako všetko prebiehalo. V neposlednom rade došlo tiež k prebudeniu tamojšej komunity a hladu Ružomberka po basketbale. To všetko neskutočným spôsobom umocňuje dosiahnutý úspech. Aj preto môžem povedať, že aktuálne double je pre mňa najcennejšie.“
Boli až také smelé očakávania od súťažného ročníka 2025/2026?
„Hovorili sme, že v oboch domácich súťažiach je našou ambíciou dostať sa do finále. Avšak možné bolo všetko. Už vlani bol Ružomberok vo finále Slovenského pohára. Teraz, vo februári, sa nám podarilo túto trofej ukoristiť. Mali sme z toho veľkú radosť, bol to aj veľmi príjemný pocit, že už niečo máme v rukách, a že to, čo robíme, má svoj zmysel. Boli za tým aj dobré rozhodnutia.“
Séria play-off o titul priniesla strhujúcu drámu, niečo nevídané, čo poviete?
„Už som toho dosť zažil, niekoľko finálových sérií s Ružomberkom, tiež veľa vecí v reprezentácii s mladým tímom na majstrovstvách Európy. Teraz však posledný finálový zápas bol asi vrcholom v mojej kariére. S najväčším obratom a s nezabudnuteľnou kulisou.“
Pred štartom finálového programu ste uviedli, že šance na titul sú 51% ku 49% v prospech Piešťan. Keď sa vážne zranila Smithová, ako sa tento pomer posunul?
„To je ťažko povedať. My sme neboli len Smithová. Každému som vravel, že toto družstvo nestojí iba na jednom pilieri. Jasné, každá hráčka má svoju úlohu, a keď ju stratíte, nastáva problém. My sme sa však s danou situáciou, aj s následne so zranením Živaljevičovej, vysporiadali, keď dievčatá sa úžasne zomkli.“
Asi nikto nečakal, a Piešťany zvlášť, že v rozhodujúcom dueli bude vaším žolíkom len 17–ročná Michaela Oravcová, čo vy na to?
„Miška sa v jeseni zranila, čo ju stoplo na tri - štyri mesiace. Bola to veľká škoda. Ide však o mladučkú hráčku, ktorá sa nemá kam ponáhľať, preto sme boli trpezliví. Potom postupne bola zapájaná do zápasov. Vo finále som ju však hodil do hlbokej vody. V žiadnom prípade sa neutopila, skôr môžem povedať, že plávala veľmi rýchlo a dobre. Taká detská hlavička je v tom dobrá, že si ešte nepripúšťa ten tlak, tú vážnosť. Dievča ide proste hrať. Práve jej ľahkosť nám pomohla. Urobila aj nejaké straty, v prvom polčase hrala neviditeľne, skôr zle, ale v druhom mala viacero dobrých vecí. Nielenže dala nejaké koše, no napríklad aj dvakrát vytečovala loptu Farcyovej, a bol z toho vydarený protiútok. Bola úžasná. Miška je veľmi pracovitá, ozajstný charakter. Som z toho šťastný a verím, že dievča to ešte viac nakopne.“
Podľa oficiálnych štatistík, Ružomberok v rozhodujúcom stretnutí bol len necelé dve minúty vo vedení, a napokon mu stačil krátky finiš na päťbodové víťazstvo – 63:58. Ako sa na to pozeráte?
„To je basketbal. Preto je pre mňa basketbal úžasný šport. Plný dynamiky, s množstvom zmien v držaní lopty. Hráte štyridsať minút, a platí až výsledok na konci. Dovtedy to je len cesta k nemu.“
Na začiatku tretej štvrtiny, keď Čajky dvakrát viedli o pätnásť bodov, už to vyzeralo dosť hrozivo. Či nie?
„Vrátil by som sa ešte k zápasu od úvodu. Dievčatá začali veľmi nervózne. Prvú štvrtinu prehrali 4:14, čiže dali len chudobné štyri body, pričom útok bol katastrofálny, navyše sme mali aj šesť strát. Akurát v obrane to nebolo zlé. V druhej desaťminútovke, ktorá sa vyhrala o bod, sme sa Piešťanom vyrovnali. Priblížili sme sa aj na štyri bodíky, lenže, po našich individuálnych chybách, Čajky dali päť bodov, a po polčase viedli o deväť bodov. Stále sme však boli na dostrel. Vraveli sme babám, že je to fajn, že sa treba pokúsiť priblížiť na štyri - päť bodov, a potom skúsiť zápas zlomiť. Lenže opak bol pravdou. Vstup do tretej „štvrtky“ nevyšiel. Miesto toho, aby sme trénera súperiek donútili k oddychovému času, po úseku 0:6, ja som musel brať time-out. Vtedy to nevyzeralo dobre, nielen výsledkovo, ani herne, a dievčatá začali skláňať hlavy. Mojou snahou bolo nejakým spôsobom im prehovoriť do duše, aby sa naštartovali, aby sa nakopli, veď sú vo finále, a treba ísť ďalej. Po spomenutom oddychovom čase sme dali kôš, jeden aj dostali, a vzápätí padli dve trojky zásluhou Oravcovej a Andělovej, a už sme boli na mínus deväť bodoch. V závere tejto časti sa dokonca podarilo otočiť výsledok aj na našu stranu. Nuž, a poslednú štvrtinu družstvá otvárali za úplne otvoreného stavu, keď Piešťany viedli o jeden bod.“
V čom bola aktuálna sezóna odlišná od predchádzajúcej?
„Naše deti nám dozrievali. Do družstva prišla Katarína Šedivá, síce mladučká hráčka, ktorá má ešte veľa rezerv, ale bola veľmi dobrým elementom. Jej vstup do tímu bolo cítiť. Veľmi pomohlo, že Andrea Andělová odohrala dobrú sezónu, a konečne bola zdravá. Vďaka nej sme v kolektíve mali tiež poriadok. Vyšla nám zmena na americkej pozícii. Zoesha Smithová úplne zapadla do nášho systému, čo nás veľmi v danom momente vystrelilo nahor. Vlani v lete sme káder posilnili aj o Sofiu Živaljevičovú.“
O čo vás, ako trénera, práve skončená majstrovská sezóna v Ružomberku obohatila?
„Každá sezóna vám dačo dá. Táto mi určite naliala sebavedomie. Viete, tréner počas svojej kariéry sa veľakrát dostane do situácie, keď začne o svojej robote pochybovať. Teraz verím v seba, a že ideme správnou cestou. Aj vďaka našim úžasným spolupracovníkom.“
Zmenilo sa niečo aj v tréningovom procese?
„Nič podstatné, akurát došlo k úprave mikrocyklu dlhého týždňa, keď sa hralo len v soboty.“
Často spomínate slovo tímovosť, a čo charakter šatne?
„Bol veľký. Vážim si, že medzi dievčatami sa nevyskytli nejaké..............................
(dočítajte rozhovor v Ružomberskom hlase č.10/2026)
