Bolo pre mňa veľkým zážitkom rozprávať sa s ním. Aspoň chvíľku. Mal magickú charizmu, dar reči, zaujal poslucháča okamžite. Vyžarovalo z neho dobro, pokora, empatia a láskavosť.
„Pán rektor“, ako mu vtedy aj teraz mnohí hovoria, prof. Tadeusz Zasępa, by 23. apríla 2026 oslávil 80 rokov. Navždy nás však opustil už pred 10 rokmi, 18. septembra 2016 vo veku 70 rokov.
Povedať o ňom, že bol výnimočný človek, je takmer urážajúce. Bol totiž oveľa viac, ako „len“ výnimočný. Do Ružomberka ho dotiahol iný profesor, Peter Olekšák. Od roku 2008 do 2014 bol rektorom Katolíckej univerzity.
Bolo to zlaté obdobie pre túto jedinečnú ružomberskú vysokú školu. Obdobie, kedy zažila masívny rozvoj, rýchlo vystrelila kvalitou, investíciami, možnosťami, stala sa rešpektovanou nielen v meste, okrese, kraji, na Slovensku, ale aj v zahraničí.
Rektor prof. Tadeusz Zasępa, prof. Peter Olekšák, prvý prorektor KU, a Vladimír Miškovčík, vtedajší hovorca KU. Triumvirát, ktorý fungoval dokonale. Ako švajčiarske hodinky. To sú traja hlavní ľudia, ktorí sa – podľa mojich znalostí – zaslúžili o rozmach vysokej školy, pričom korunováciou ich neúnavného snaženia bolo unikátne dielo – výstavba Univerzitnej knižnice KU, modernej pýchy a hrdosti Ružomberka.
Pre tých, ktorí ho poznali, príjemné pripomenutie. Pre ostatných aspoň malá ukážka názorov a postrehov vzácneho človeka – pripomeňme si osobnosť Tadeusza Zasępu útržkami redakčného rozhovoru, ktorý sme uverejnili v RH začiatkom roka 2016, kedy mu mesto udelilo najvyššie možné vyznamenanie – Čestný občan Ružomberka.
Na toto ocenenie zareagoval takto: „„Mnohokrát sa ma ľudia pýtajú na rôzne ocenenia, ktoré dostávam. No je práve vtedy život hodnotný, cenný a plný? Isto nemôžete povedať len vtedy, keď získate ocenenia a vyznamenania. Život má svoju cenu, keď človek pomohol druhým rôznymi spôsobmi. Život je služba. Ak človek čaká na odmenu, už ju zobral. Treba slúžiť a to prináša radosť. Viete, funkcie, tituly a ocenenia sú dnes tu a zajtra nemusia byť. Ich najhlavnejšou podstatou by mala byť služba iným. Každú svoju úlohu takto vnímam a keď príde ocenenie za službu, samozrejme, teší ma, najmä ak prichádza od ľudí, ktorí ju vnímajú ako potrebnú. Vždy bude v mojom zornom uhle človek, jeho radosti a starosti. Takto som sa usiloval vždy konať, nielen v Ružomberku, ale všade, kde ma Boh poslal.“
Narodili ste sa v Poľsku. Najprv ste žili v Radziechowiciach, potom v Czestochowej, dlhodobo ste pôsobili v Lubline. Potom ste zamierili na Slovensko, do Ružomberka. Aké miesto majú tieto lokality vo vašom živote? – aj túto otázku sme sa ho opýtali v rozhovore (apríl 2016). Jeho odpoveď uvádzame v plnom znení:
„Ja milujem Slovensko a Slovákov. Za odpoveďou na otázku prečo, sa však musíme vrátiť do minulosti. Bolo to asi v roku 1995, keď univerzitu v Lubline navštívili biskupi František Tondra, Eduard Kojnok a Alojz Tkáč s prosbou o pomoc v oblasti kultúry a médií. Udivilo ma, že samotní biskupi doslova nástojčivo prosia o pomoc pre svoju krajinu. A tak som sa u rektora prihovoril za Slovensko i ja a následne som bol poverený vedením tejto „misie“. Raz do mesiaca sme v skupinke piatich profesorov Lublinskej univerzity viedli prednáškové kurzy na Spiši. Neskôr prišlo pozvanie do Trnavy organizovať postgraduálne štúdium žurnalistiky a následne som pomáhal novovznikajúcej Katolíckej univerzite v Ružomberku. Boli to krásne časy spolupráce s veľkými ľuďmi, napríklad s Imrichom Vaškom alebo s mojím žiakom, profesorom Petrom Olekšákom. Tak sa začal môj príbeh so Slovenskom, ktoré vnímam ako veľmi zbožný a šľachetný národ.“
„Pán rektor“ prijal aj slovenské občianstvo. Prečo? „„Áno. K tejto myšlienke som sa dopracoval v období, keď som mal z iniciatívy Katolíckej univerzity prijať slovenské občianstvo. Bolo to potrebné, aby som v rôznych komisiách nefiguroval ako cudzinec. Prijať občianstvo je však veľká vec. Nemožno ho len tak strčiť do vrecka a hrdiť sa – som slovenský občan. Chcel som sa teda na tento krok zodpovedne pripraviť, a tak som podrobne študoval všetko o slovenskom národe, jeho dejinách, filozofi i a duchovnej podstate. Mnoho som čítal a pýtal sa. Nenašiel som však ani jediný moment, kde by Slováci ako národ hromadne niekomu páchali krivdu. Odvolávať sa na obdobie Druhej svetovej vojny nie je správne – tam treba všetky výčitky adresovať Berlínu a Moskve. Slováci však neurobili nikomu žiadnu sebou organizovanú krivdu. Nemajú na rukách cudziu krv.“
Univerzitná knižnica, srdce ružomberskej vysokej školy, stojí aj vďaka nemu a úsiliu mnohých ľudí, ktorí v ťažkých chvíľach stáli pri ňom. Prof. Zasępa si na toto obdobie, kedy bola dokončená a otvorená, spomína takto:
„Áno, napokon sme novú Univerzitnú knižnicu KU postavili a otvorili. Jej význam a hodnotu ocení len čas. Možno niektorým stačili dovtedajšie priestory, na knižnicu prebudované internátne izby na prvom poschodí ŠD Mladá generácia. Univerzita bez knižnice by nebola univerzitou, musí mať akademické srdce – zdroj vedomostí, informácií, stretávania sa, štúdia... S takýmto zámerom sme knižnicu plánovali a budovali. Veľká vďaka patrí môjmu prvému prorektorovi prof. Olekšákovi, ktorý bol mozgom výstavby knižnice a ďalším ľuďom, ktorí sa v projekte angažovali. Len Boh vie, koľko času a energie tomu venovali... Dnes je to krásne dielo, ktoré, dúfam, nebude len nechceným dieťaťom, bola by škoda, keby sa knižnica stala obeťou sporou či pomsty. Nech slúži, nech do nej študenti a pedagógovia radi chodia, nech je v nej živo, tvorilo...“
Zvlášť emotívny bol záver rozhovoru pre Ružomberský hlas. Na otázku, čo by chcel odkázať čitateľom Ružomberského hlasu, odpovedal: „Roky sa usilujem riadiť jedným múdrym výrokom: „Múdrosť pred aktivitou, veľkodušnosť pred prospechárstvom, dôsledné načúvanie pred rozprávaním“. Predsa nie každý z nás musí byť umelcom, lekárom, inžinierom, nie každý musí byť napríklad profesorom alebo kňazom... Ale každý musí byť človekom! Na to by sme nemali zabúdať... Blahoslavená sr. Zdenka Schelingová, ktorú mám v obrovskej úcte, zdôrazňovala: „Keď sa s niekým stretnem, každý musí cítiť: Boh je tu!” Nebojte sa teda byť svedkami Toho, ktorý dáva našim životom zmysel. Pamätajte, že duša je veľký Boží dar, veľký poklad, že vlastne človekom je človekom, osobou. Je to poklad, za ktorý dal Ježiš život: za celého človeka, ale bez duše by človek nebol tým, kým je. V poslednom momente, keď človek odchádza, nemá žiadny význam naša funkcia, šaty, ktoré sme nosili na sebe. Jediný význam majú viera a dobro. Viera, ktorá sa po kontakte s Pánom Bohom stane vedou, poznaním. Len to sa počíta. Všetko, čo robíme, nech má spojenie s večnosťou. Všetko. Iné spojenia nie sú. Pozeranie k večnosti nech je spôsobom nášho života.“
Osobne si myslím, že „pán rektor“ bol pre Ružomberok požehnaním. Hlavne vďaka nemu a blízkym spolupracovníkom sa podarilo dostať Katolícku univerzitu na mapu kvalitných a rešpektovaných vysokých škôl. Kredit, aký si táto inštitúcia počas jeho pôsobenia v Ružomberku získala, by bez neho možno budovala desiatky rokov – ak by ho vôbec niekedy získala...
To, že sa jeho životný osud spojil s naším mestom a univerzitou, nebola náhoda. Práve v tom čase potrebovala jediná katolícka univerzita na Slovensku práve takýto impulz.
Práve takého človeka, akým bol Tadeusz Zasępa. V mojich očiach svätec už počas života. Veľmi ťažko sa tieto slová vysvetľujú a dokazujú ľuďom, ktorí ho nepoznali osobne, ktorí sa s ním nemali možnosť aspoň porozprávať.
Ja však patrím medzi šťastlivcov, ktorí s ním boli v kontakte, dokonca pomerne často. Každý okamih stretnutia s ním bol pre mňa zážitkom na celý život, a nielen jeho prínos pre mesto, univerzitu, študentov, je dôvodom napísania tohto článku.
Ale aj fakt, že išlo o človeka, ktorý sa vryl hlboko do srdca a do pamäti každému, kto ho poznal. Som vďačný za to, že v tom období som mohol byť nablízku osobnosti, na ktorú nikdy nezabudnem.
