LIPTOV KLASIK 2026 ROZHOVOR Hovorí, že štúdium jej dalo disciplínu množstvo odborných poznatkov a stretnutia s ľuďmi, ktorí v nej zanechali stopu. Veľmi blízke sú jej dramatické ženské postavy, ktoré nesú vnútorný konflikt, silu aj krehkosť zároveň. Mladá sopranistka Eva Katráková Bodorová, absolventka Štátneho konzervatória v Bratislave získala vo viacerých súťažiach prvú cenu.
Má za sebou pôsobivý profesijný životopis a v Ružomberku sa predstaví 19. júna v rámci festivalu Liptov Klasik v Čutkovskej doline v programe Slovenské impresie. Aj toto bol dôvod nášho rozhovoru s ňou...
Kedy a prečo ste sa rozhodli, že budete študovať a stanete sa opernou speváčkou?
„Myslím si, že rozhodnutie stať sa opernou speváčkou vo mne nikdy nevzniklo racionálne. Bolo to skôr tiché vnútorné plynutie, prirodzené smerovanie duše k hudbe. Už ako dieťa som cítila, že tón nie je iba zvuk, ale energia, ktorá dokáže odhaľovať pravdu človeka. Čím viac som dozrievala, tým viac som chápala, že operný spev nie je iba profesia, ale cesta sebapoznania. Cez každú frázu, cez každý nádych sa človek učí chápať seba, druhých ľudí aj samotný život. Mala som pocit, že hudba si ma našla sama.“
Študovali ste na konzervatóriu, VŠMÚ, ale aj v Nemecku. Je podľa vás možné dostať sa na takúto vysokú umeleckú úroveň bez štúdia na VŠ? Čo vám štúdium celkovo dalo, a čo zobralo?
„Štúdium mi dalo disciplínu, systematickosť, obrovské množstvo odborných poznatkov a zároveň stretnutia s ľuďmi, ktorí vo mne zanechali stopu. Konzervatórium, VŠMU aj zahraničné štúdium v Nemecku boli pre mňa rôznymi etapami vnútorného rastu. No zároveň si myslím, že vysoká umelecká úroveň sa nerodí iba v školských laviciach. Škola môže človeku ukázať smer, ale hlas, duša a autenticita sa rodia v tichu vlastného vnútorného sveta. Každý umelec potrebuje dozrieť prirodzene, nesilene. Štúdium mi veľa dalo, ale zároveň ma naučilo, že najväčším pedagógom býva často samotný život. Človek niečo získa, niečo stratí, ale práve táto rovnováha formuje jeho charakter.“
Zažili ste debut ako hrom - úloha kňažky vo Verdiho opere Aida po boku skúsených a uznávaných umelcov. Spomínate si ešte na to? Aké ste mali pocity predtým, počas vystúpenia a potom?
„Na debut v Aide nikdy nezabudnem. Bola to zvláštna symbióza rešpektu, pokory a vnútorného pokoja. Pred predstavením som cítila obrovské napätie, ale zároveň zvláštnu odovzdanosť hudbe. Počas predstavenia akoby prestal existovať čas. Ostala iba hudba, dych, prítomnosť a obrovská úcta voči javisku. Veľmi silno som vnímala energiu skúsených kolegov okolo seba a uvedomovala som si, že opera je nádherný, ale zároveň veľmi zodpovedný priestor. Po predstavení som necítila triumf v materiálnom zmysle slova, ale hlbokú vďačnosť, že som mohla byť súčasťou niečoho tak veľkého a duchovne silného.“
Váš profesijný životopis je napriek mladému veku skutočne impozantný. Účinkovali ste v mnohých prestížnych a známych operných dielach, na Slovensku aj v zahraničí. Máte medzi nimi obľúbenú úlohu, pozíciu, ktorú najradšej predstavujete publiku? Prečo?
„Každá operná postava je pre mňa určitým archetypom ľudskej duše. Nemám rada povrchné delenie na „obľúbené“ a „neobľúbené“ úlohy, pretože každá ma niečomu naučila. Veľmi blízke sú mi dramatické ženské postavy, ktoré nesú vnútorný konflikt, silu aj krehkosť zároveň. Fascinuje ma, keď môže človek cez hudbu odhaliť skryté vrstvy ľudskej psychiky. Každá postava je ako zrkadlo — ukazuje nám naše strachy, túžby, bolesť aj svetlo. A práve tam vzniká pravdivé umenie. Nie v prehrávaní, ale v hlbokom vnútornom precítení.“
Ako sa zmenil váš život a správanie sa ľudí okolo vás po tom, ako ste sa pred časom dostali do povedomia širokej umeleckej aj laickej verejnosti?
„Myslím si, že najväčšia skúška neprichádza so samotným úspechom, ale s tým, či človek zostane verný vlastnej podstate. Keď sa umelec dostane do povedomia verejnosti, ľudia si často vytvoria určitú predstavu o jeho živote či osobnosti. Preto je veľmi dôležité nezabudnúť, kto človek bol predtým, než prišli úspechy, javiská či uznanie. Čím viac človek rastie navonok, tým viac by mal zostať pokorný vo vnútri. Úspech by nemal meniť charakter, ale prehlbovať zodpovednosť voči umeniu aj voči ľuďom.!
Prelaďme na inú tému. Čo robíte vo voľnom čase najradšej, spievate? Alebo niečo iné, aké sú vaše záľuby?
„Vo voľnom čase vyhľadávam pokoj, ticho a návrat k sebe samej. Veľmi rada trávim čas v prírode, pretože príroda je podľa mňa najdokonalejším obrazom harmónie. Človek si tam uvedomí, že všetko má svoj prirodzený rytmus a nič netreba nasilu urýchľovať. Mám rada chvíle, keď môžem premýšľať, čítať, meditovať alebo len mlčky vnímať prítomný okamih. Hudba vo mne žije neustále, ale človek potrebuje aj ticho, aby mohol znovu pravdivo tvoriť.“
V júni sa predstavíte v Ružomberku na unikátnom koncerte Liptov Klasik 2026 pri príležitosti storočnice Slovenského rozhlasu a 70. výročia Slovenskej televízie. Čo vám v mysli napadne, keď sa povie Ružomberok?
„Keď sa povie Ružomberok, vnímam v tom meste určitú hĺbku a pokoj. Liptov má v sebe zvláštnu čistotu energie, ktorá človeka prirodzene spomaľuje a vracia k podstate. Mám rada miesta, ktoré si zachovali svoju ľudskosť a prirodzenosť. Ružomberok vo mne evokuje úctu k tradícii, kultúre a zároveň pokoj priestoru, kde človek môže viac načúvať svojmu vnútornému svetu.“
Prečo by mali podľa vás na vystúpenie v Ružomberku prísť aj ľudia, ktorým opera či vážna hudba nič nehovorí a nemajú k tomu vzťah? Ako by ste ich pozvali?
„Myslím si, že opera nie je o tom, či človek rozumie všetkým hudobným pojmom alebo pozná históriu skladateľov. Opera je predovšetkým energia emócie. Hudba dokáže otvoriť aj tie časti človeka, ku ktorým sa bežnými slovami nedostaneme. Pozvala by som ľudí, aby prišli bez očakávaní a bez predsudkov. Aby si dovolili na chvíľu zastaviť dnešný uponáhľaný svet a precítiť krásu živého tónu. Možno práve vtedy objavia niečo, čo v sebe dávno potlačili — citlivosť, pokoj alebo schopnosť úprimne prežívať. Hudba nepotrebuje vysvetlenie. Potrebuje otvorené srdce.“
Máte ešte nesplnený profesijný sen? Ak áno, aký?
„Umelec bez sna prestáva duchovne rásť. Mojím snom nie je iba spievať veľké operné role, ale predovšetkým zostať pravdivou umelkyňou aj človekom. Túžim ďalej objavovať hĺbku hudby, psychológie postáv a vnútorného sveta človeka. Veľkým snom je pre mňa aj odovzdávanie skúseností mladým umelcom. Ak človek nájde určitú pravdu, nemal by si ju nechávať iba pre seba. Umenie má zmysel vtedy, keď dokáže rozsvietiť svetlo aj v druhom človeku.“
Aký je váš pohľad na kvalitu operných predstavení na Slovensku? Prípadne úrovne kultúry ako takej?
„Na Slovensku máme nesmierne.................
(rozhovor môžete dočítať v Ružomberskom hlase č.10/2026)
