Pocta legende - Ivanovi Krajíčkovi, našla nadšenú divácku odozvu... Prekračovať bežný štandard, zanechať silnú stopu v pamäti ľudí, disponovať výnimočným talentom - niečo takéto sa nerobí naschvál, čisto zámerne.
Akosi sa to k úspešnému životu samozrejme pridá. Ako výsledok nadania a mimoriadnej snahy. Potom sa taký človek ocitne v kategórii nazývanej legenda. Ale nie hneď, musí sa prevaliť objem času. Neraz nemalý. Zvlášť u nás, kým nám niečo dôjde, aj niečo to trvá.
Legenda ako pojem
Tak sa to stalo spevákovi Karolovi Duchoňovi, keď začal byť opäť objavovaný takmer po troch desiatkach rokov od svojej smrti. Legenda, ktorou sa začali plniť muzikály, film, divadlo. Stačí trochu porozmýšľať, a hneď sa núka ďalšia legendárna osobnosť - Ivan Krajíček. Aby nebolo málo, dokonca sa teraz siaha aj po žijúcej legende, aspoň by ňou teda mala byť, a pripravuje sa muzikál Müller - Život na dva ťahy. Ale vždy lepšie, ako v našej histórii nešťastný ťah, keď sme zo zbojníka urobili, akýmsi nešťastným nedorozumením, legendu. Potom má takýto vzor neúrekom nasledovníkov.
Ivan Krajíček
Muž siedmich zručností, schopností. Herec, moderátor, spevák, scenárista, režisér, textár, tanečník, či športovec. Málokto vie, že bol aj majstrom Slovenska v hode diskom. Tiež nadšenec rýchlych a moderných automobilov. Ale aj zhonu života. Veľa práce, veľa povinností. Jednoducho, bol žiadaný na všetky strany. Posledný krok - ukončiť záverečným semestrom štúdium herectva, mu prišlo zbytočné. Nebolo kedy. Rýchly život si berie aj svoju daň. Získané treba vracať, splácať. A chyba sa prejaví na najcitlivejšom mieste, na zdraví. Ivan Krajíček zomrel vo veku 57 rokov, teda, pomerne mladý. Ale aj tak toho stihol veľa po sebe zanechať. Azda neprekonateľne načítal známe veršované rozprávanie o vrabcovi Ľudmily Podjavorinskej Čin-čin. Sympatický hold slovenskému jazyku, aj zásluhou jeho prívetivého mikrofonického hlasu. V rozhlase dostal neskôr aj samostatné zábavné relácie, najznámejšou je azda Samoobsluha zábavy. Známymi sa stali aj dialógové ľudové scénky gazdov, s názvom Hostinec pod gaštanom. V mnohých činoherných, či operetných postavách, sa uplatňoval najmä ako mladokomik. Na populárnom a kultovom podujatí Bratislavská lýra vystúpil nielen ako spevák, ale aj ako moderátor. Vtedy sa tomu hovorilo konferenciér. Takto sa jeho talent uplatňoval aj na iných podujatiach. Prinášať zábavu a radosť bolo jeho samozrejmým životným krédom. Ako režisér, scenárista a herec vstúpil do viacerých televíznych relácií. Viacerí si ešte hádam pamätajú Výmysly uja Elektróna, My sme malí muzikanti, Ujo hríb alebo Zázračný autobus. Uviedol prvý československý muzikál Cyrano z predmestia. Dostal na divadelnú scénu Lasicu a Satinského v predstavení Husári, v čase, keď boli socialistickým režimom odmietaní.
Repete a televízia
V televízii stál Ivan Krajíček za projektami ako Móda nevyjde z módy, Smiem prosiť?, či Diskotéka pre starších a pokročilých. Utkvel tiež ako moderátor relácie Vtipnejší vyhráva. Do suverénneho povedomia viacerých generácií sa zapísala programová televízna relácia Repete. Vytvorila sa akási retro popkultúra nadšenia epochy piesňovej tvorby s počiatkom niekedy koncom päťdesiatych rokov. Asi slovenský unikát, keď sa táto tvorba dokázala implementovať - a zdá sa sa, že natrvalo - do DNA celého národa. Potom sa ováciám v závere predstavenia vo Veľkej dvorane vôbec nemožno čudovať. Veď už, kto by nechcel „zahodiť starosti“ - teda, v prvom rade. Táto Krajíčkova idea premenená na pravidelný vysielací televízny formát frčala na nedeľných obrazovkách štyri roky. A to so sledovanosťou prekračujúcou všetky očakávania.
Krajíček úsmevu
A Ivan Krajíček s ňou aj končil svoj životný príbeh. Priblížiť ho v jednom divadelnom predstavení bol pre jeho tvorcov zrejme nemalý rébus. Samozrejme, signum doby socializmu značil vtedy všetky, najmä umelecké snahy, do jednej, a to červenej, farby. Keby to nebolo také trápne obdobie, bolo by možno aj smiešne. Ale aspoň také sa ho snažila inscenácia Divadla komédie priblížiť. Previerkové komisie dávali javiskovému príbehu osobitý šmrnc absurdity. Skvelé výkony v týchto, vlastne osobitých hereckých etudách, podali a zažiarili - Svätopluk Malachovský, či Marcel Ochránek, známy aj z televíznej relácie pre domácich majstrov a záhradkárov. Herecká transformita do stavu podnapitosti, či prihlúplosti, dávala silný dôkaz presvedčivosti o hereckej komedialite. Pri všetkej úcte k veku, ako aj k výkonu, neskrývaný obdiv patrí aj známej Gizke Oňovej. Sama má bohaté skúsenosti a zážitky z hereckej kariéry s nebohým Ivanom. Nielen v spoločných vystúpeniach, ale aj v spoločných cestách za nimi. Takmer stále bola Gizka v tejto hre na javisku, striedala kostýmy, dialógy, tanečné a spevácke výstupy. Náročné na pamäť aj orientáciu. Avšak nakoniec tak museli aj všetci, i keď s výhodou veku. Réžia Svetozára Sprušanského, tiež autora námetu a scenára, nedávala celej hereckej zostave veľa priestoru na oddych. Samotný Ivan Krajíček by sa mal na scéne aj na seba podobať. To sa celkom podarilo nielen vizuálnou podobou, ale aj hereckým prejavom. Andrej Remeník vytvoril jeho veľmi presnú kópiu. Akčný v pohybe, energický v reakciách. Len niekoľko alternatívnych postáv musela vytvoriť Zuzana Tlučková, keď hrala najmenej päť postáv.
Zora a Ivan
Častou partnerkou v profesionálnej dráhe Krajíčka bola známa Zora Kolínska. Tu, v inscenácii, jej pôvabné stvárnenie neskrývavo vyjadrila Miroslava Drínová. Spolu, Zora a Ivan, získali dokonca v roku 1968 bronzovú Bratislavskú lýru s piesňou Cesta do neba. Ich skvelý a známy duet, podľa Sinatru s dcérou, Nočné ruže, dal režisér v tomto predstavení v originálnej nahrávke, v pôvodnom zvuku, keď sa ozval Ivan Krajíček so svojím vlastným hlasom. Samozrejme, takáto pomerne rozsiahla divadelná produkcia sa musí realizovať na pripravený hudobný podklad, ktorý si museli účinkujúci naspievať svojimi hlasmi. Strieda sa scéna, osvetlenie, kostýmy a zvuk. Predsa prišlo v postupe príbehu miesto aj na priamy, živý, spevácky prejav hercov, a to všetkých.
Táto sympatická časť predstavenia zarezonovala aj s diváckou odozvou.
Dlhé či krátke
Bolo už len otázkou času, kedy sa odtrhne vášnivý vodopád retro pop šlágrov, tak dobre geneticky zavedených pod kožu slovenského užívateľa spevavej kultúry. Záverečná herecká klaňačka patrila už len odviazanej nálade, tak javiska, ako aj hľadiska. Ak spočiatku zverejnená dĺžka podujatia 2 hodiny a 50 minút mohla vyvolávať svojou dĺžkou akúsi nevôľu, či obavu - v závere podujatia, ktoré presiahlo hlboko tri hodiny, zaznelo ale medzi divákmi, že by to ešte mohlo trvať..!
