Akademický maliar, grafik, pedagóg a ilustrátor Marcel Dúbravec nás opustil pred 20 rokmi. 27. apríla sme si pripomenuli dvadsiate výročie úmrtia akademického maliara Marcela Dúbravca (24. 10. 1948 – 27. 4. 2006), jedného z popredných umeleckých osobností mesta Ružomberok.
Keď v roku 1979 vyšla kniha k 250. rokom ružomberského gymnázia, autor publikácie do časti Osudy bývalých študentov z galérie najlepších, zaradil aj Marcela Dúbravca, ktorý na spomínanom gymnáziu študoval v rokoch 1964 – 1967.
Štúdium
Marcel Dúbravec sa narodil 24. októbra 1948 v Ružomberku. Bol synom – Róberta Dúbravca (1924–1976). V rokoch 1963–1967 študoval na Strednej všeobecno-vzdelávacej škole (Gymnázium) v Ružomberku a súčasne navštevoval Ľudovú školu umenia. V rokoch 1967–1973 pokračoval v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave – odbor voľnej grafiky a ilustrácie u profesorov Albína Brunovského, Vincenta Hložníka a Oresta Dubaya.
Pedagóg
Po jej absolvovaní sa vrátil do rodného mesta a začal učiť výtvarnú výchovu na Ľudovej škole umenia a na gymnáziu, neskôr na Strednej priemyselnej škole textilnej a papiernickej. Patril k spoluzakladateľom a učiteľom ružomberskej Školy úžitkového výtvarníctva, pôsobil aj na Trenčianskej Univerzite, elokovanom pracovisku v Ružomberku a spolupracoval aj s ružomberskými základnými umeleckými školami. Stal sa členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov (od 1991 Slovenská výtvarná únia), v ktorom vykonával viaceré funkcie, najmä v komisiách pre prácu s mladými a začínajúcimi umelcami, a bol tiež aktívnym členom Spolku grafikov SVÚ.
Umelecká tvorba
Už ako začínajúci umelec sa venoval vlastnej umeleckej tvorbe, v ktorej sa zameriaval na monumentálne realizácie v architektúre – štukolustrá, grafitá, mozaiky, maľby na interiérovom dreve – voľnú maľbu, knižné ilustrácie a predovšetkým na grafiku. Najmä v spoločenských objednávkach diel pre administratívne budovy, školy a domy smútku v 70. – 80. rokoch sa chtiac-nechtiac musel prispôsobovať požadovanému, ideologicky podfarbenému vkusu, napr. OV KSS L. Mikuláš, Stavoindrustia a Slovcepa B, Celulózky a papierne a Bytové hospodárstvo Ružomberok, ZŠ R. Sobota a Šafárikovo (Tornaľa). Nikdy však neskĺzol do lacných polôh. Zvláštne miesto v jeho tvorbe majú civilne ladené zátišia s prostými rekvizitami bežného života – košík, nôž, chlieb, pohár so zaváraninou, ovocie, huby – s príznačnými názvami: Bol dobrý rok, Obyčajné zátišie, Môj košík ... „Za každým zátiším vidím človeka. Sú to akési stopy po jeho činnosti, po jeho bytí.“ Nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie bola pre neho príroda Liptova a Oravy, kde čerpal námety pre svoje reálne i imaginárne krajinomaľby. Vo figurálnej tvorbe prevažovali rodinné a detské portréty, akty a lyrická tvorba (Nevesta hôľ). Opakujúcim sa námetom jeho diel boli aj variácie na hudobné témy s postavami huslistu, klaviristu, dirigenta (Sólo, Trio, Paganini).
Knižné ilustrácie
Veľkú časť svojej tvorby venoval knižným ilustráciám (J. Turan: Možne, M. Kováč: Zem pod nohami, L. Novomeský: Do mesta tridsať minút, A. Marec: Stopy proti vetru, C. Norwid: Nepokoriteľný prameň, S. Rustavelí: Junák v tigrej koži a i.).
Zo spomienok
„Marcel Dúbravec je majstrom komorných príbehov, v ktorých vládne harmónia, pohoda a poézia...V jeho celej výtvarnej tvorbe rezonuje intímna, osobitá poetika, vznikajú v nej neobyčajné a často prekvapujúce stretnutia. Čo ju vždy spája – je úsilie civilisticky a nepateticky vyjadriť rozmery tohto sveta. Rozmery jeho sveta, v symbolickej podobe i s filozofickým obsahom vyjadril aj dva motívy z jeho posledných pastelov a štúdií. Na jednej strane to boli variácie na osamelý, suchý strom stojaci na šikmom svahu vrchu (života?), na druhej strane to boli nostalgické Nekonečné krajiny. Krajiny, ktoré sa rozprestierajú tam ďalej a ešte ďalej, možno k prapočiatkom, možno až do večnosti...“ (Danica Lovišková, katalóg výstavy, 2005).
„Pastelové zátišia i krajiny Marcela Dúbravca sú vo svojom farebnom i kompozičnom účinku predovšetkým meditatívne. Pokojné a pokorné v prostej pocte veciam, tiché a melodicky znejúce vo svojich náladách, podmanivé v baladičnosti svojich farieb.“ (Bohumír Bachratý, z katalógu výstavy v Ružomberku (1982). Kurátor výstav M. Dúbravca v rokoch 1977 až 2009).
Kresbu, ktorá bola formálnym východiskovým princípom jeho diela, charakterizovala čistá a presná línia. Prostredníctvom gravúry nachádzal jej spoluprácu s plochou. Technicky i výrazovo bravúrne ovládal rôzne výtvarné techniky – v maľbe olej, pastel, akvarel, v grafike suchú ihlu, lept, litografiu. „V grafike prevládala kresba, v maľbe farba, pastel, ten je meditatívny, snový“ (M. D.) Charakteristickým rysom najmä jeho grafickej tvorby boli tematické cykly.
Výstavy a ocenenia
Svojimi dielami sa zúčastnil na vyše 200 individuálnych a významných kolektívnych výstavách doma i v zahraničí (napr. Bratislava, Banská Bystrica, Košice, Prešov, Žilina, Nitra, Trenčín, Piešťany, Praha, Brno, Olomouc, Berlín, Paríž, Varšava, Bukurešť, Moskva, Helsinky, Budapešť, Belehrad, Havana, Mexiko, Sofia, Krakov, Lipsko a iné). V roku 2005 usporiadal Marcel Dúbravec svoje posledné individuálne výstavy v Dolnom Kubíne a Martine. V tom čase vznikli posledné variácie voľných cyklov Pančuchové bowle a zátišie s kaktusom a fľašami – Manhattan´s.
Kontinuita tvorby bola však náhle a navždy ukončená. Za svoju tvorbu získal viacero ocenení. Za ilustráciu ku knihe poézie Nežne od Jana Turana, získal ocenenie Najkrajšia kniha roka 1982 a v roku 1985 mu bola udelená hlavná cena na výstave Súčasná slovenská grafika v Banskej Bystrici. V jeho rodnom meste mu za celoživotné dielo udelili Cenu primátora mesta Ružomberok. Kontinuitu jeho tvorby v roku 2006 predčasne, vo veku 57 rokov, prerušila náhla smrť. Zomrel náhle, po zdravotných ťažkostiach vo štvrtok 27. apríla 2006 v rodnom Ružomberku.
Posledná rozlúčka s umelcom sa konala 2. mája 2006. Počas jeho pohrebu sa prihovoril vtedajší primátor Ružomberka Juraj Čech, ktorý uviedol aj tieto slová: „Marcel Dúbravec svojou tvorbou zviditeľňoval nielen región Liptova, ale aj mesto Ružomberok. Svojím citom pre krásno, v ktorom sa odzrkadľovalo poznanie prírody i duše človeka, vyjadroval pozitívne hodnoty v dnešnom svete.“ Podľa neho bola Dúbravcova smrť stratou nielen pre kultúrny a umelecký život v Ružomberku, ale aj na Slovensku. Pochovaný je na mestskom cintoríne v Ružomberku.
Rodina
Životný, umelecký osud Marcela Dúbravca predurčilo už domáce, rodinné prostredie i kultúrny a výtvarný Ružomberok. Marcel síce nezažil starého otca Róberta (1898–1934), ale vyrastal v blízkosti a v ateliéri otca, grafika, maliara, ilustrátora, tiež Róberta, ktorý predčasne zahynul pri autohavárii (1924–1976). V Ružomberku poznal aj jedinečnú a špičkovú osobnosť našej výtvarnej moderny, skutočného a všestranného majstra výtvarných umení Ľudovíta Fullu (1902 – 1980). Manželka Marcela Dúbravca, Katarína, rod. Tabaková (nar. 1954), dlhoročne pôsobila vo funkcii riaditeľky Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku. Vychovali tri deti. Ako sa hovorí, že jablko nepadá ďaleko od stromu, tak to je aj v rodine Marcela Dúbravca. Starší syn Róbert (1977, Mgr. Art. - VŠVU Bratislava katedra architektúry) pôsobil ako hlavný architekt v Martine, v súčasnosti je poslancom mestského zastupiteľstva v Ružomberku a predseda komisie pre územné plánovanie, výstavbu a dopravu, mladší Marcel (1979) je textilný výtvarník a riaditeľ Základnej umeleckej školy Ľudovíta Fullu v Ružomberku, dcéra Katarína (1979), absolventka katedry architektúry VŠVU žije a pracuje vo Viedni.
