Nenechajte si vziať seba

Nenechajte si vziať seba

Ak by sa dali noviny robiť audiovizuálnym, alebo aspoň audio spôsobom (čo, samozrejme, nejde), tak by ako úvod pred alebo za nasledujúcim článkom mohla znieť táto pieseň:

Někdy se bojím

„Někdy se bojím, že nebudu bulet
Až, bože, zjistím, že svět ztratil kule
A někdy se bojím o tvoje dary
Že než je poznám, budu už starý.
A někdy se bojím průvanu z dveří
Že až se zavřou, nebudu věřit
A někdy se bojím o svoje tělo
Že jednou zjistí, že není, co chtělo.
A nech mi jen vodu, slova a písně
Chci po tobě málo, tak netvař se přísně
A neber mi víru, neber mi nebe
Neber mi prosím, neber mi sebe.
Někdy se bojím o kamarády
Že se jich zřekneš, budeš stát zády
A někdy se bojím, že přijdou fámy
Někdy se bojím, že zůstanem sami.
Nech mi jen vodu, slova a písně
Chci po tobě málo, tak netvař se přísně
Neber mi víru, neber mi nebe
Neber mi prosím, neber mi sebe.
Někdy se bojím o všechny básně
A tak nějak to cítím a nevím proč vlastně
Někdy se bojím a nesnáším pózu
Někdy se bojím o selský rozum.
A někdy se bojím srdcí, co zebou
Někdy se bojím, že nepohnu s tebou
A nejvíc se bojím, nejvíc mě děsí
Že jsem tě ztratil a nebo že nejsi.“

(Štěpán Kozub)

Nie. Nie je to náhodný výber. Vedia o tom čosi aj mnohí kolegovia z Kultúrneho domu Andreja Hlinku a príslušných ďalších budov na tomto našom malom kultúrnom ružomberskom okršleku (zemskom). V súvislosti s človekom, ktorému budú venované nasledujúce riadky.

Ján Pavlík - riaditeľ Kultúrneho domu Andreja Hlinku, v podstate zakladateľ jedinej takejto mestskej inštitúcie (ešte v období Kultúrneho a informačného centra – KIC, ktoré sa neskôr transformovalo do KDAH,) prechádza do nového životného obdobia, kde už práca miesto mať nebude. Pri tejto príležitosti sme s ním spravili rozhovor.

Máte z niečoho v tomto životnom období strach?

„Každý má z niečoho strach. Určite každý. V takomto prelomovom období je prirodzené premýšľať o tom, či sa človeku v živote podarilo dosiahnuť všetko, čo chcel. Možno sú ľudia, ktorí si povedia, že áno, podarilo sa. Nemyslím si však, že je ich veľa. Potom sú tu otázky, ktoré smerujú k tomu, že či človek aj to, čo sa mu podarilo urobiť – a aj objektívne úspešne – vyhodnotí sám v sebe spätne ako správne rozhodnutia v tej danej chvíli. Áno či nie? A dalo sa urobiť viac? Nedalo? Dalo sa inak? Isteže, dalo. A bolo by to lepšie? Nebolo? A bol s tými rozhodnutiami v konečnom dôsledku spokojný? Ak bol, tak je dobre.

Ak sa bavíme o strachu a obavách, v súkromí mám strach o všetkých svojich blízkych, o ich a aj o svoje vlastné zdravie. Po pracovnej stránke mám zatiaľ mierne obavy z toho, že zrazu príde ten deň, kedy nepôjdem do práce. Z toho, ako naložím s voľným časom, ktorého zrazu bude podstatne viac ako doteraz. Áno, určite mám obavy. Nie je to však nič, s čím by som sa nevedel vyrovnať. Je to podľa mňa bežná vec u ľudí, ktorí definitívne v istom veku opúšťajú pracovný priestor a doterajšie zvyklosti. A kto by povedal, že v tejto situácii obavy nemá, zrejme by nehovoril tak celkom pravdu.“

Ako sa vám teda bude odchádzať z pozície riaditeľa KDAH?

„Určite ťažko. Pôsobil som tam dosť dlho na to, aby som sa zžil s kolektívom. Za tie roky som si našiel cestu ku každému z mojich kolegov zvlášť, o to viac, že s niektorými som nepracoval len tých posledných 8 rokov, ale omnoho dlhšie. Aj v rámci KIC, aj s médiami som roky predtým komunikoval z pozície primátora mesta. A aj napriek rôznym náročným situáciám, ktoré sa počas mnohých rokov udiali, som sa vždy snažil o korektnú spoluprácu a dobrú komunikáciu. Takisto mi určite bude chýbať aj kontakt s ľuďmi, ktorí pôsobia v kultúre ako takej – na Slovensku aj v Česku, pretože všetky tieto kontakty ma napĺňali a obohacovali. Bude mi chýbať aj kontakt s ľuďmi, ktorí síce nepracujú na poli kultúry, ale v rámci spolupráce sa vždy snažili kultúre pomôcť. Aj stretnutia s týmito ľuďmi mi dávali možnosť nahliadnuť do problematiky podnikania, cenotvorby, obchodu a podobne. Bude mi chýbať dennodenné stretávanie sa s kolegami v práci, ktorí sú naozaj ľudia právom na svojom mieste, a to, čo robia, robia dobre.“

Čo vám, naopak, chýbať nebude?

„Nebude mi chýbať nezmyselne strávený čas na nekonečných rokovaniach, ktoré v konečnom dôsledku neprispeli ani k rozvoju kultúry v meste a ani k môjmu osobnostnému rozvoju. Ide o takzvaný „zabitý čas“, ktorý som mohol venovať zmysluplnejšej práci.“

 Čo máte v pláne robiť po odchode z pozície riaditeľa KDAH?

„Určite sa – vzhľadom na vek – budem intenzívnejšie starať o svoje zdravie, najmä preto, aby som si mohol oveľa slobodnejšie ako doposiaľ užiť svoje dve vnučky - Hanku a Dorku. Možno budem mať viac času na letné koníčky, čo v mojom prípade je jachting a rybárčenie. V zime, ak sa bude dať, minimálne tak ako doteraz, rád by som chodieval s vnučkami lyžovať.“

A pracovne? Plánujete sa celkom vzdať akýchkoľvek pracovných aktivít?

„To určite nie. Naďalej sa budem venovať protokolu a spoločenskej etikete, oblastiam, v ktorých sa pohybujem už od roku 1994. Zvyknú ma pravidelne pozývať najmä rôzne samosprávy na školenia pre pracovníkov, ktorí sa venujú obradom (sobáše, pohreby, uvítania do života a podobne), aby ovládali protokol v týchto situáciách. Alebo tiež – v podobnej súvislosti – pre primátorov či starostov, kde sa im venujem na tému slávnostný rečník. Protokol a spoločenská etiketa veľmi úzko súvisí s kultúrou celkovo, ktorej som sa venoval väčšinu svojho pracovného života. Kultúra – to nie sú len divadlá, výstavy, koncerty, kultúra by mala byť v nás. Kultúra je aj to, či sa vieme správne pozdraviť, podať si ruku, obliecť sa na danú príležitosť, vedieť správne stolovať a podobne. Viem, že všetky tieto veci máme naučené a poznáme ich, ale z rôznych dôvodov ich v bežnom živote nie vždy uplatňujeme, čo je škoda. A preto si myslím, že normy spoločenského správania nikdy nie je na škodu si opäť a opäť pripomínať. Toto som aj počas môjho pôsobenia či už na primátorskej pozícii alebo na pozícii riaditeľa KDAH mojim kolegom pri rôznych príležitostiach opakoval, pretože nejde len o danú osobu ako sa správa, ide aj o to, že vytvára svojím správaním pohľad na celú inštitúciu, v ktorej pracuje. A tým pádom môže ovplyvniť celkový dojem, ktorý je viditeľný zvonka.“

Keď sme už pri kolegoch, je niečo, čo by ste im chceli na záver vášho pôsobenia v KDAH ešte povedať, odkázať?

„Nech si nikdy nenechajú zobrať to, čo si rokmi vybudovali, a to najmä dobré vzťahy, ktoré majú medzi sebou. Nech si v ťažkých situáciách uvedomia, že neexistujú bezvýchodiskové situácie. Stačí hľadať riešenia. A ešte to, že som rád, že som mohol byť jedným z nich, jedným z tohto skvelého kolektívu.“