Adventus je latinské slovo, znamená príchod. V predvianočnom očakávaní je spojené s príchodom Spasiteľa. O oslave jeho narodenia je celý sviatok Vianoc. Slávime ho všetci kresťania, bez ohľadu konfesie a neveriaci sa súhlasne a s nadšením pridávajú. Štvortýždňový čas čakania na tento príchod je rozdelený do štyroch nedieľ, symbolicky značenými sviecami na venci. Nuž, ale čakanie je celkom pochopiteľne spojené aj s netrpezlivosťou. Nedočkavosť je samozrejmá ľudská vlastnosť. Posúriť čakanie každému dobre padne.
Možno aj preto, čím viac si „nedočkavo“ priblížiť čas Vianoc, usporiadala Katedra hudby Katolíckej univerzity Adventný koncert v nedeľu 10. decembra. Tuhá zima nás asi trochu priskoro prekvapila, ale kto sa rozhodol zdieľať jej nástrahy a neuprednostnil napríklad návštevu nejakej teplejšej krajiny, urobil len dobre. Mohol sa tak zúčastniť, v bohatej ponuke kultúrnych podujatí v meste, hoci aj tohto Adventného koncertu s výrobnou značkou Katolíckej univerzity.
Roman Šimalčík a televízia
„V nedeľu je najviac roboty so strihaním,“ namietal Roman Šimalčík z Mestskej televízie Ružomberok, keď ho autor tohto článku kontaktoval s avízom na koncert. Práca v televízii beží sedem dní v týždni. Zvlášť v malých pracovných zoskupeniach musí jeden pracovník vykonávať viacero funkcií. Romana často vídavať s kamerou pri rôznych, takmer všetkých podujatiach v našom meste a okolí. Chce to celého človeka, najmä televízne spravodajstvo. Potom sa neraz stáva, že sa tak vyťažený človek nemá ani kedy oženiť. „No, nie je to zlé,“ reagoval neskôr Roman, keď uvidel necelý týždeň starú amatérsku ukážku koncertu Katedry hudby z Bratislavy, keď mala vystúpenie v Kostole u klarisiek. Ponuka nakrútiť Ružomberské koledy je lákavá a okrem televízneho vysielania má aj historický, archívny, význam. Práve aj takto môže ružomberská televízia zhodnotiť získaný materiál.
Vášeň, priazeň a Zuzana
Vianočná koleda je piesňová skladba, vyjadrujúca radosť alebo intimitu vzťahu. Príťažlivá rytmom aj nenáročným textom. Ak by raz vznikol nejaký fond kultúrneho dedičstva Ružomberka, tak Ružomberské vianočné koledy by mali byť jednou z jeho prvých súčastí. Práve tie, ktoré autorsky upravil Peter Hochel. Popularitu v našom meste získali najmä za pôsobenia regenschoriho Alojza Pavča. „Plesajte všetci ľudia“ vo vrcholnom finále, odrazenom záverečným gestom dirigenta-vedúcej zboru Zuzany Zahradníkovej - a preplnený kláštorný Kostol povýšenia Svätého kríža prepuká do frenetického potlesku, publikum vstáva. Tu sme svoji a toto je naše. Citlivá struna lokálpatriotizmu na seba nedáva ani chvíľu čakať.
Janka, Víťazoslav a Benedictus
Komorná spevácka skupina Schola cantorum Rosenbergensis. v úvode večera známou skladbou Adeste fideles, voviedla do vianočnej atmosféry. Vedúca zboru Janka Bednáriková, aj so sprievodným slovom, predstavila autorský vklad Víťazoslava Kubičku pre žalmy v piesňovom podaní Miriam Žiarnej, tiež v dvojspevoch, s Martinou Procházkovou. Náročná podoba modernej hudby, tak pre interpreta, ako aj poslucháča. Oveľa vľúdnejšie vyznela jeho symfonická báseň Stvorenie, ktorú spevácky zbor Benedictus teraz reprízoval, s rozšíreným komorným orchestrom, po desiatich rokoch, pri príležitosti autorovho životného jubilea.
Miriam, Martina a Rastislav
Priam profesorsky prísny a rázny part v piesni „Plesajte“ vyčlenil Hochel pre huslistu Rastislava Adamka. Výrazné frázovanie rytmizujúco napĺňalo atmosféru skladby. Podobne aj v iných známych koledách, je na malej hudobnej ploche neustále uplatňovaná viditeľná prítomnosť inštrumentalistu. Ale úsmev a radosť píše, do svojich vybraných skladieb, zrejme Hospodin sám. Očividne žiarivé sólové speváčky, Miriam a Martina, sa akoby predbiehali v uvoľnenom, až spontánnom, speve. Najväčšiu mieru uvoľnenia však pocíti ten, na koho pleciach všetko leží. V tomto prípade vedúca katedry a zboru Zuzana Zahradníková. Jej posledné dirigentské gesto bolo bodkou za polročnou náročnou prácou. Stačí málo a nemusí sa dostať dielo do úspešnej a zdarnej polohy. A ešte takto bravúrne vyznieť!
Úcta a vďaka
A tak, vďaka Zuzke, Martine, Miriam, Rasťovi a mnohým ďalším, postúpil Ružomberok na schodíkoch budovania svojej kultúrnej úrovne o najmenej jeden schodík vyššie. Ale aj vďaka Romanovi, kvôli ktorému bude môcť takéto dielo žiť ďalej, deliť a dediť medzi Ružomberčanov...!
