Tvorba a tvorivosť sú s človekom nerozlučne späté. Už praveké maľby dokazujú potrebu reflexie života a sveta odpradávna. Tým sa práve človek líši od iných tvorov tejto zeme, že sa vie rôznymi spôsobmi vyjadriť, mnohé zdôrazniť a najmä krásu, pozdvihnúť. Lebo má svoje pohnútky, potreby a túžby, aby ho bolo počuť. Chce sa prihovoriť ostatným, približuje im svoj zážitok. Neraz pretvára a vychováva. Tvorba, tá umelecká, má viacero aspektov, ako aj smerovaní.
Všetko spomenuté a napísané a ešte mnohé viac, by sme mohli podčiarknuť a spočítať do spoločnej sumy s menom Lýdia Kráľovičová. Autorka spisovateľka, ale aj maliarka výtvarníčka. Najmä však žena v zrelom veku života, so stále prítomným rozhľadom. Tiež matka, manželka a Ružomberčanka.
Skúsenosti jej života, nakoniec, koho nie, prinášajú temnejšie hlbiny, ako aj slnečné pahorky. Akurát, na rozdiel, od viacerých ostatných, ich práve ona vie zreteľnejšie čítať a obozretnejšie hodnotiť. Určitým údelom života je mať umeleckú dušu, lebo je to aj záväzok. Povinnosť prinášať a sprostredkúvať krásu, zamyslenie, naznačovať cesty a zdôrazňovať svoj názor a východiská. Ak sa ku tomu pridá milujúce srdce, tak služba dobru sa stane rehoľou.
O sebe
„Ja som taký človek, ktorý mal vždy chuť žiť a ísť za svojimi plánmi,“ nezdráha sa priznať Lýdia Kráľovičová o sebe. Za slobodna Bursová, trávila väčšinu detstva v dome konča Švermovej ulice, terajšieho Plaviska. Usudzuje, že výtvarné nadanie má po otcovi, avšak nikdy sa mu programovo, systematicky, nevenovala, teda ani neštudovala.
Už na základnej škole dostala chuť začať písať prvé básničky. Neskôr, ako pracovníčka bavlnárskych závodov, prispieva do podnikových novín Textilák aj ilustráciami. Práve tu, na pracovisku, ako textilnej návrhárke, sa jej dostáva možnosť uplatniť svoj výtvarný cit a talent. Zároveň prichádzajú aj uznania a dôvera zo strany vedenia podniku. Potom aj ocenenia, odmeny vo forme úspechov na súťažiach, či riešení komplexných tematických zákazkových zadaní.
Bokom od života nestojí ani ako manželka a matka dvoch dcér. Roboty sa vie chytiť takmer akejkoľvek. Pratať fúru uhlia, robiť v záhrade, dláždiť chodník, či len tak, urobiť sochu. Postarala sa a doopatrovala celú najbližšiu rodinu. Najmä matku, s ktorou odvíjala najdlhšiu niť svojho života. S pocitom vďaky voči nej, že ju tak dobre pripravila na život. Že ju nepoložili žiadne nástrahy, pripravené osudom.
Nástrahy a úskalia
Ľudská vypočítavosť, faloš a zákernosť je mnohokrát bezbrehá. Ak je človek nápaditý, snaživý, o to viac musí rátať, že sa s ňou stretne. Keď chcela svoje nápady na publikačné tituly uplatniť cez známe vydavateľstvá, stretla sa s odmietnutím alebo falošnou ponukou. Premyslenú koncepciu detskej omaľovánky jej vydať odmietli, ako komerčne neperspektívnu. Aké bolo ale jej prekvapenie, keď tento svoj nápad a koncept, objavila po nejakom čase v regáli obchodu. Ani inokedy, nápad-ponuku, od referenta-úradníka, vydať to pod jeho menom, a jedine tak publikovať, neprijala.
Múdrosť hlupákov
Internetom často letia úžasné informácie, hodné pochybného intelektu svojich tvorcov. Jedna taká bigľovala mejlovú poštu, že teraz žiadne dobré knihy, oproti minulosti, nevychádzajú. Akoby mal tento mudrc všetko prečítané. Publikovať v čase rozvinutého socializmu na ceste ku komunizmu, sa mohlo len pod prizmou prísnych schvaľovacích konaní príslušných ideologických komisií. Dnes je sloboda, voľnosť a vydávať si môže každý podľa ľubovôle čo chce, sám si nesie svoju kožu na trh. Otvorený pomyselný tajch zdrže slobody, vypustil množstvo možností. Presadiť sa na preplnenom knižnom trhu je preto aj o to ťažšie.
Lýdia, láska, rozprávka
Fantázia rozprávok umožňuje vstupovať do detského sveta blízkym spôsobom. Aj preto naskočila životom skúsená autorka Lýdia na tento čarovný chodník. Ako sama uvádza, nikdy neprestala snívať, a tiež nikdy neprestala veriť v lásku. Tejto hodnote dáva vo svojich rozprávkových príbehoch najdôležitejšie miesto. Láska odráža protivenstvá, zlobu a nenávisť. Poráža zlých chamtivých a ničiacich Zurónov a ich vodcu Zurocha, či veľkého obra, vstupuje aj do fantázie Vesmírneho príbehu.
Sála aj z jej obrazov. Výtvarnému vyjadreniu a prejavu sa vie venovať s mimoriadnym zanietením. A nielen pri maľovaní, ale aj pri úprave príbytku alebo záhrady. Aj preto svoje knihy dopĺňa vlastnými ilustráciami. Jej knižné tituly sa ponúkajú do predajnej siete cez vydavateľa, aby sa mu pokryli náklady s tlačou. Sama ich nepredáva, dostáva iba určité množstvo výtlačkov, ktoré rozdáva priateľom a známym. „Moja najväčšia odmena, honorár, je pocit zadosťučinenia, ktorú môžem získať z detskej vďačnej radosti,“ priznáva autorka. Zároveň si aj trochu posťažuje na ružomberský knižný trh. Z viacerých kníhkupectiev v našom meste, môže len jedno predávať jej knihy.
Vzdor a plány
Nádherné rozprávky o ľudských citoch vo vydavateľstve odmietli. Neodradilo ju to a vydala ju vlastným nákladom v smelom počte tri tisíc kusov. V Ružomberku sa stala najpredávanejšou knihou roka. Po dvadsiatich rokoch urobila jej druhé vydanie. „Keď píšem, zdá sa mi, že to niekto diktuje. Tiež cítim aj napätie, lebo neviem, ako to dopadne,“ otvára tajomstvo svojej spisovateľskej kuchyne autorka. Priznáva, že je to pekné, dostať sa do takého sveta, ktorý si sama vymyslí. Svoje obrazy tvorí akrylom na plátno v štýle realizmu. Tešia sa záujmu a často odchádzajú na inú adresu. Pripravuje svoju ďalšiu výstavu obrazov, práve v Ružomberku, v Liptovskom múzeu. Jej otvorenie má byť 11. júla.
Aká matka
„Bola som presvedčená, že škola a jazyk sú budúcnosť,“ pridáva svoj výchovný aspekt, ktorý sa snažila vštepiť svojim deťom. A tak sa pre svoj život jej dcéry našli v širokom svete. Lýdia už svoje početné cesty za nimi cez „veľkú mláku“ ani neráta. Jedna z dcér, azda netradične pre ženu, jazdí veľkým kamiónom. Z druhej je lekár-odborník neurológ na teplej Floride. Tiež sa obe vedia chytiť akejkoľvek roboty. Viaceré miesta v Amerike fascinujú svojou zvláštnosťou, jedinečnosťou. Najmä pre našinca sú atraktívne. Pri dlhých svojich návštevách mohla preto aj mnohé spoznať.
Pramene a ciele
Ako však Lýdia Kráľovičová priznáva, pohľad na masív Prašivej nevie vyvážiť ničím na svete. V Liptovskej Lúžnej, kde teraz býva, si takto nabíja svoj inšpiračný potenciál. To je aj jeden z prameňov energie jej života. Aj preto sa možno z jej literárnej a výtvarnej tvorby ovlažiť na duši. Neraz sa človek pýta, aká sila ho ťahá životom. Je to viac odhodlanie alebo vzdor? Oboje mu hádžu pomocné pomyselné lano, aby mohol zdolať bralo životných prekážok alebo výziev. A tak sa pozrieť do hlbiny aj svojej vlastnej duše.
