„My sme národ holubičí, nikto nám nič nedožičí. Každý na nás iba kričí, je to o nás známe.“ Známe sú aj slová tejto piesne od Jara Filipa. Slovenskom pred pár týždňami prebehla správa, že výhradu voči prípadnej mobilizácii, ak by sa nejaká vyhlásila, podalo 40 tisíc mužov v aktívnom brannom veku. Že takáto možnosť existuje a že ju treba uplatniť do konca januára príslušného roku, sa až tak nevedelo.
Keby sa tejto vymoženosti urobila správna publicita, mohlo byť číslo určite vyššie. Stačí už len potom pochystať kľúče, a ak by sa nejaký ten agresor na našej hranici predsa len objavil, môžeme mu ich hneď odovzdať. Nakoniec, nič nie nové, tanky, ktoré nám poslala Moskva v 68-mom, u nás parkovali 23 rokov.
Žiadosti národa. Národná rada Slovenskej republiky prijala uznesenie o tom, že Ruská federácia je teroristický štát. Naozaj. Možno aj preto pocítila skupina Ružomberčanov volajúcich „My chceme mier,“ potrebu vložiť svoje spevavé hlasy do sovietskej hymny „Sojúz nerušímij,“ ako si to postaršie ročníky pamätali ešte zo školy, keď detské hlávky vymývala propaganda komunistických ideálov. Popolcovo-stredajší podvečer ponúkol pri zhromaždení na Námestí Slobody aj ďalšie vychytávky. Napríklad možnosť podpísať žiadosť o vystúpenie Slovenskej republiky z NATO. Alternatíva do koho a čoho, by sa potom mohlo vstúpiť, nebola v ponuke. Je celkom možné, že sa takáto čudná požiadavka naplní a Slovensko ostane na mape sveta ako opustená handra v poryvoch politického vetra.
Ale, možno si len chceli dezinformátori momentálne vyvetrať svoje mentálne čakry. Pohnútky môžu byť rôzne.
Obce a názvy. Občania obcí, ktoré na Slovensku máme, ako Ťapešovo alebo Sliepkovce, sa určite za tieto názvy nijako nepričinili a užívajú ich so svojimi občanmi nezaslúžene a nezavinene. Patrili by tieto pomenovania asi inde. Možno aj Kocúrkovo, ale takýto názov nemá žiadna zo slovenských obcí, aj keď sa to často uvádza. Zato hviezda nášho divadelného sveta, Kubo, má vo veci jasno. Samozrejme tvrdí, že sa, podľa vlastných slov, ani husára nebojí, a tiež vie, ako sa mu postaví..! (Tomu husárovi). V tomto ohľade, by sme s akou-takou obranou jasno mali.
Lebo na Slovensku je aj obec s hrdým pomenovaním Mužla.
Výročie vojny. Aj ukrajinské zástavy patrili do atmosféry ružomberskej prítomnosti v ten podvečer. Tam je však situácia iná, vážna. V piatok toho týždňa sme si my a svet s nami, pripomenuli rok, ako bol ukrajinský štát napadnutý ruským agresorom. Celý tento deň bol mediálne napĺňaný informáciami z tejto krajiny. Z jej bojísk, ale aj občianskeho života. Doliehajúca ťarcha z takýchto správ bola zrejme dosť citeľná u mnohých, zvlášť tých citlivejších a vnímavejších.
Slovensko pre Ukrajinu bol hlavný večerný program verejnoprávnej RTVS. Okrem kultúrneho programu známych našich interpretov, priniesla relácia viacero autentických sugestívnych momentov. Charitatívny koncert bol pretkávaný autentickými výpoveďami.
Zazneli aj silné a odsudzujúce slová na stranu agresora, najmä od hercov ako Anna Šišková, František Kovár, Zuzana Kronerová či Richard Stanke. Režisérka Viera Dubačová je častým návštevníkom bojových miest na Ukrajine, odkiaľ prináša obrazové výpovede v podobe dokumentárnych filmov. Zdesená realitou, nevie pochopiť, ako môžu strieľať ruské tanky do pôrodnice, kde sa práve rodia deti.
„Tu stál náš kostol,“ ukazuje 15-ročný Jaroslav miesto, kde zostali len schody, „sem som chodil s bratom miništrovať, do poslednej chvíle. Mám jeden veľký sen, veľmi by som si prial, aby obnovili náš kostol. Chcem, aby sa ľudia modlili k Bohu, aby čím skôr nastal mier.“
Sloboda demokracie. Ak by skupina ľudí, či jednotlivec, kričala na ulici, domáhajúc sa mieru, napríklad v nejakom meste v Rusku, zle by to obišlo. Náš štát je našťastie demokratický, umožňuje ľubovoľné verejné prejavy názorov bez následkov. Demokracia poskytuje mieru občianskej slobody v širokom rozsahu. Nič za to nechce, je to zadarmo. Lebo je to jej prirodzená súčasť.
Stále sú krajiny, ktoré niečo takéto nepoznajú.
Miloš Forman, známy filmový režisér, povedal v životopisnom dokumente o sebe: „ Ak vyjdete na ulicu a zakričíte – tu nie je žiadna demokracia – a nič sa vám nestane, znamená to, že žijete v demokracii.“ A toto sa u nás v pohodičke dá. Sloboda je u nás samozrejmá.
Zvíťazíme. Vstúpili sme do pôstneho obdobia. Sme unavení zimou, tmou a správami z médií. Čakáme jar spolu s príchodom Veľkej noci, ako určité oslobodenie z ťaživej prítomnosti. Chceme sa nadýchnuť čerstvej nádhery dňa a neumárať sa myšlienkami na bolesť a utrpenie. Avšak, nie veľmi sa to darí. Nové dni prinášajú nové otázniky, väčšie ako predtým.
Určite nie sme zbabelí, holubičí, či zradní. Možno sme si len nevedeli nájsť správne miesto v živote. Okolnosti sú však naliehavé a človeka nútia zaujať postoj.
Predovšetkým taký, aby sám pred sebou obstál.
Obranným odporúčaním na ostreľovanej a bombardovanej Ukrajine je princíp dvoch stien. Ak ostáva človek v byte, nech je v takej miestnosti, aby ho od vonkajšieho priestoru delili aspoň dve steny. Medzi Slovenskom a Ukrajinou nie je žiadny iný štát, ktorý by ho oddeľoval, tvoril nárazníkovú bezpečnostnú zónu. Ako Čechov alebo Nemcov. Sme blízko, prví na rane a odkázaní v prvom rade spoliehať sa na seba.
V susedstve vojny. Ak by sa mal objaviť agresor na hranici našej vlasti, ktorá mu je po Ukrajine hneď prvá na rane, treba mu dať dopredu vedieť, že v našej krajine je aj obec, ktorá sa menuje Víťaz. A môžeme sa mu prihovoriť aj jeho rečou. Rečou, ktorej by mal rozumieť. V okrese Nové mesto nad Váhom je obec Pobedím, v ruskom preklade: Zvíťazíme...!
