Ružomberčanka Mária Kubová je už ultra bežeckou stálicou, pričom zvlášť ju k sebe stiahli horské trasy. Tento rok má za sebou niekoľko skvelých štartov na prestížnych podujatiach v zahraničí. Naposledy to boli preteky Stranda Fjord Trail v nórskom regióne Sunnmøre Alps, kde na 95 km ultra trati, s neskutočným prevýšením 6800 m, spomedzi žien dobehla na krásnom 2. mieste.
Práve od tohto krásneho výsledku, sme začali odvíjať náš rozhovor s 56 – ročnou Máriou Kubovou, v „civile“ zdravotnou sestrou na Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku.
O tomto podujatí ide chýr, že patrí k najnáročnejším ultra behom, prečo?
„Sami Nóri tieto preteky považujú u nich za najextrémnejšie. Bežíte po takých častiach, čo sú na Slovensku považované za lezeckú trojku-štvorku. Niektoré skaly sa nedali inak zvládnuť len štvornožky. Nešlo iba o dáky kúsok, ale tiahle stúpania. Ako keby človek bežal cez Ostrý Roháč päť hodín, alebo sa priamo vydal na Kriváň a bez značiek.“
Nebol tam ani chodník?
„Ťažko bolo hľadať v tej kope kameňov chodník, akurát ste sa museli škriabať vyššie a vyššie všetkými možnými spôsobmi. Na druhej strane, pri strmých zbehoch, jediný zlý krok predstavoval hrozbu pádu. O takom značení, ako sme zvyknutí na Slovensku, nemohla byť ani reč. Mali nejaké červené guľky, no už dosť vyšedivené a iba kde – tu. Iba orientačne sme šliapali hore. No nikdy som si nebola istá, že idem dobre, či mám zabočiť napravo, naľavo, alebo šliapať rovno hore. Zostávala iba navigácia podľa hodiniek. Takže, viackrát došlo i k vybočeniu z trate. Pri zbiehaní zase aj jedno zakopnutie by mohlo mať fatálne následky.“
Na aké počasie ste natrafili?
„Pre beh bolo ideálne. Cez deň sa teplota vzduchu pohybovala okolo pätnástich stupňov a v noci sa ochladilo na nejakých päť stupňov a pridal sa aj silný nárazový vietor. Avšak aj to sa dalo zniesť. Akurát horšie to bolo na exponovaných úsekoch. Keď poriadne zafúkalo, človek bol nútený držať sa najbližšieho kameňa, aby to s ním nezakimácalo.“
V noci ste nemali obavy, že môžete zablúdiť?
„Ani nie. Po tme orientácia bola dokonca lepšia. Na trati sa nachádzali paličky s vlajočkami a odrážkami, takže s čelenkou ich bolo krásne vidieť.“
Kedy bol štart?
„Ráno o šiestej hodine.“
Nie je tajomstvom, že o Stranda Fjord Traili ste už dlho uvažovali, prečo až teraz sa tak stalo?
„Vždy som v danom termíne mala naplánované dačo iné, takže podujatie nezapasovalo do stanoveného bežeckého kalendára. Teraz už padlo jednoznačné rozhodnutie. Napriek mnohým informáciám, som netušila, že pôjde o takto výživné preteky. Všetci ma upozorňovali, že podklad bude mokrý, podmočený a že ma čaká veľa blata. Napokon mokré lúky, boli zo všetkých výstrah najmenším zlom. Veď nohy ste tak, či tak mali mokré. Nuž a prepadávanie do blata, sa nedalo ovplyvniť. Ani močiare neboli nebezpečné. Len diskomfortné. Keďže pršalo, bolo viac – menej jedno, či som mokrá len zhora, alebo až po chodidlá.“
Čo všetko významnejšie máte tento rok za sebou?
„Bola som na Istria stomíľovke v Chorvátsku, na OTT 84 km v Rakúsku, s cieľom v Kaprune a pred Nórskom to bol ultramaratón 120K v talianskych Dolomitoch. Všade sa mi podarilo vyhrať svoju kategóriu.“
Dlhšie vás však nevídať na bežeckých podujatiach v regióne Liptova, čo je za tým?
„Nevychádza mi to. Aj veľa dovolenky človek minie na zahraničné výjazdy. Takisto musíte regenerovať. Na kratšie trate v Ružomberku nie je priestor. Určite sa však zúčastním na 1. ročníku Ružomberského Barlatónu 26. septembra. Na Malinnom Brde budem krúžiť od šiestej rána do dvanástej. Hocikto sa môže pridať a aj takto podporiť túto dobročinnú akciu.“
.jpg)
