Viete, aký smutný a beznádejný je pohľad na opustené (lyžiarske) stredisko? Na vleky, ktoré roky nie sú prevádzke, na svahy, kde sa nikto nelyžuje?
Poviem vám. Je to pohľad plný sklamania, nešťastia, hnevu a zúfalstva.
Pre konkrétny príklad netreba chodiť ďaleko. Liptovské Revúce. V časoch, kedy pred rokmi lyžiarske stredisko fungovalo, to bol veľký impulz pre cestovný ruch. Potom akoby niekto zhasol svetlo, a všade zostala len tma.
Choďte sa tam opýtať ľudí v okolí bývalého lyžiarskeho areálu, ako sa im žilo vtedy, a ako sa majú odvtedy, teraz. Sto a jedna. Nebe a dudy. Prosperita a zúfalosť.
Niečo podobné, ale v oveľa masívnejšom rozsahu, hrozilo ešte pred časom aj našej „srdcovke“, stredisku Malinô Brdo-Ružomberok. Nielen teraz, ale už aj pred rokom či dvomi mohli byť svahy areálu, ktorý je na Slovensku najbližšie pri meste, mŕtve, bez života, opustené.
Viete si predstaviť, čo by to znamenalo? Masívny, nekontrolovateľný a obrovský krach cestovného ruchu na „našom kopci“, a predovšetkým v Hrabovskej doline. Fatálny dosah pre mesto. Nie stovky, ale dnes už tisícky lôžok mnohých poskytovateľov ubytovania by prakticky stratili opodstatnenie. Boli by nanič. Nik by tam nechcel prísť, nemal by dôvod.
Mrzí ma, ak na Slovensku často nenazývame veci pravým menom. Ak hľadáme obchádzky, omáčky, výhovorky.
Vďaka Milanovi Fiľovi a mestu Ružomberok sa podarilo stredisko Malinô Brdo zachrániť. A stálo to nemalé, vlastne, obrovské peniaze.
Buďme vďační za to, čo máme, čo môžeme využívať, z čoho môžeme profitovať, z čoho mesto bohatne, z cestovného ruchu, ktorý sa aj vďaka „nášmu kopcu“ rozvíja – a, hlavne – je stále v prevádzke.
