ROZHOVOR Je rodákom z Jablonca nad Nisou. Má 63 rokov a je jedným z najvýznamnejších českých dirigentov. Kariéru dirigenta zahájil už v roku 1985 ako šéfdirigent Pražskej komornej opery. V roku 1991 získal Cenu Herberta von Karajana. Hosťoval vo viacerých špičkových európskych a ázijských ochestroch.
Pôsobí aj ako hudobný pedagóg vo funkcii vedúceho katedry dirigovania v Akadémii múzických umení v Prahe. Ma za sebou nespočetné množstvo koncertov a v sobotu 7. júna sa ako dirigent predstaví so Slovenskou filharmóniou na výnimočnom koncerte v Ružomberku – Čutkovskej doline na vystúpení pod holým nebom. Hosťom redakcie bol profesor Leoš Svárovský, ktorý je mimochodom aj čestným občanom amerického mesta San Bernardino. V súčasnosti býva v Prahe.
Máte za sebou množstvo koncertov. Ktoré z nich hodnotíte podľa výkonu orchestra či reakcií publika ako najvydarenejšie?
„Áno, vo svojej dirigentskej kariére mám za sebou stovky koncertov. Je naozaj ťažké zhodnotiť, ktorý z nich považujem za najlepší. Určite k nim však patria krásne turné po USA s Českou filharmóniou v roku 2008. Bolo to sedem koncertov a vystupovali sme v nádherných sálach a slávili sme veľký úspech.“
Určite ste mnohokrát hrali aj na koncertoch pod holým nebom, ako to bude aj v Ružomberku – Čutkovskej doline 7. júna. Spomeniete si na niektoré z týchto koncertov, ktoré boli pre vás výnimočné či nezabudnuteľné?
„Takéto vystúpenia sú predovšetkým na juhu Európy, napríklad v Španielsku, Portugalsku, Francúzsku či Taliansku. Jedno koncertné turné som absolvoval aj so žilinským symfonickým orchestrom, práve v Španielsku v okolí Malagy. V lete, keď je vonku teplo, nechce nikto sedieť dnu v sále. Vystúpenia sú často pri mori, kde je úplne iná atmosféra, západ slnka, panorámy mesta, a vtedy dostáva aj samotná hudba úplne iný rozmer.“
Nie ste len úspešným a uznávaným šéfdirigentom, ale aj profesorom na Akademii múzických umení v Prahe. Čo vás baví viac a prečo – hrať, alebo o tom učiť študentov. A keď sme už pri nich, je záujem o štúdium dirigovania stúpajúci, alebo klesajúci?
„To je výborná otázka, ďakujem za ňu. Od októbra minulého roka som vedúcim katedry dirigovania. Musím povedať, že záujem je skutočne obrovský. Učil som aj niekoľko študentov zo Slovenska. Pôsobili v našej škole mnohí pedagógovia, ktorí mali vynikajúci vplyv na rozvoj mladej generácie. Veľmi často sa to spája. Študenti nielenže navštevujú hodiny v našej akadémii, ale chodia ako diváci aj na moje koncerty, vidia moju prácu.“
Čo je vo vašej práci šéfdirigenta najdôležitejšie. Na čo si musíte dávať najväčší pozor? Aké vlastnosti by mal a rozhodne nemal mať človek, ktorý rozmýšľa o podobnej kariére?
„Znovu veľmi dobrá otázka. Vždy hovorím svojim študentom, že dirigovanie je o hudbe, o výraze, ale hlavne, je to otázka diplomacie. Zoberte si celkom bežnú situáciu, že prídete na skúšku, a niekomu v orchestri ochorie manželka či dieťa, prípadne sa stane otcom či matkou. Sú tam desiatky rozličných nálad. Atmosféra môže byť roztrieštená, a úlohou dirigenta je tie pocity hráčov spojiť, chápať ich tak, aby skúška mala zmysel a všetci sa cítili komfortne. A tiež, aby na jej konci bol vidieť a počuť kvalitný výsledok. Je to o slušnosti, ale aj o precíznosti, perfekcionizme zo strany dirigenta. Pritom známok nespokojnosti či nesúhlasu orchestra s dirigentom je niekoľko. Napríklad to, keď sa hráči začnú pozerať na hodinky. To je znak toho, že niečo nie je v poriadku. Že neskúšate zaujímavo, v tom prípade skúška nenapĺňa svoju základnú funkciu.“
Dovoľte aj jednu čisto laickú, no možno pre verejnosť o to zaujímavejšiu otázku. Koľko dirigentských paličiek (taktoviek) ste počas svojej kariéry použili? Stalo sa vám niekedy, že ste nejakú zlomili?
„V prvom rade treba povedať, že éra drevených paličiek už skončila. Dnes sú väčšinou taktovky vyrobené v Ázii. Veľký monopol majú na ich produkciu Japonsko či Južná Kórea. Tam už ide len o otázku napríklad uchopenia paličiek, či sú s korkovým koncom, alebo dreveným. Či sú dlhšie, 60-centimetrové, alebo kratšie 40-centimetrové, čo je aj môj prípad. Špeciálne napríklad uznávaný ruský dirigent Valerij Gergijev má dirigentské paličky také krátke, že má publikum pocit, akoby dirigoval špáradlom, čo má 5-6 cm.“
A čo sa týka drevených taktoviek, ktoré sa používali pred časom?
„Spomínam si, že keď som chodil ku Václavovi Neumannovi, bývalému šéfdirigentovi Českej filharmónie, tak som od neho dostal pár drevených dirigentských paličiek. Ale žiadnu z nich som nezlomil, pretože pre mňa ide o niečo ako relikviu. Mám ich doma v šuplíku a chránim si ich. Už len pohľad na ne mi evokuje osobnosť pána dirigenta Neumanna, čo bol pre mňa veľmi vzácny človek a odborník.“
Ako by ste divákov, ktorí ešte váhajú, či prídu na koncert do Čutkova 7.6. pod vaším vedením, pozvali? Na čo sa môžu tešiť a prečo by rozhodne mali prísť?
„Hlavne sa môžu tešiť na skvelý orchester Slovenskej filharmónie, čo je reprezentatívne orchestrálne teleso SR, najlepší orchester Slovenska. Určite ide aj o repertoár, ktorý diváci budú počuť. Jednu z najrýchlejších brilantných predohier vo svetovom hudobnom repertoári, čo je Ruslan a Ľudmila. Nasledovať bude slávny husľový koncert Petra Iľjiča Čajkovského – (pre orchester a husle) D dur, interpretovaný skvelou kórejskou sólistkou. Na záver zaznie moja zamilovaná symfónia „Z nového sveta“ – č.9 Antonína Dvořáka, ktorá patrí medzi najkrásnejšie skladby orchestrálneho repertoáru, ktoré vznikli. Pre mňa to bude mať špeciálny význam, pretože pôjde o 180. prevedenie tejto symfónie, ktoré budem vo svojom živote dirigovať.“
Na záver aspoň jedna osobná otázka. Zastihli sme vás na záhrade. Patrí práve tá medzi obľúbené spôsoby trávenia voľného času?
„Určite áno. Kosím trávnik, máme malé jazierko, vždy si užívam pohľad na prilietajúcich vtákov. Kto má záhradu, vie, že ide o nikdy nekončiacu prácu. Staranie sa o kvetiny, polovicu záhrady mám plnú budúcich ovocia a zeleniny, viacero byliniek, s pomocou a príchuťou ktorých potom s veľkou láskou v lete grilujem. Medzi moje koníčky nepatrí však len záhrada, ale hlavne športy, v zime zjazdové lyžovanie a v lete plávanie či jazda na bicykli.“
