ODVIATE ČASOM V dávnych dobách si ľudia mnohé prírodné javy a spoločenské udalosti nevedeli vysvetliť, a tak ich s dávkou predstavivosti a fantázie spriadali do povestí. Povesti sa hovorovou rečou zachovávali a odovzdávali z generácie na generáciu. Dnes sú súčasťou kultúrneho ľudového bohatstva slovenského národa.
To, že sa rokmi obsah povestí obohacoval, pozmeňoval, menilo sa miesto udalostí, to nikoho netrápilo. Za uplynulé desaťročia mnohé z povestí upadli do zabudnutia. Pred takmer sto rokmi Július Kürti pozbieral po dedinách Liptova staré povesti a po spracovaní ich uverejnil v rokoch 1931–1933 v Správach Liptovského múzea. Pripomeňme si niektoré z povestí. Možno ste z rozprávania starých ľudí o nich počuli. Ak nie, prečítajte si možno vymyslené, ale v určitom mieste sa odohrávajúce príbehy z Ružomberka a jeho okolia.
Spokojní a šťastní Nemci
Po tatárskom plienení bol tento kraj ľudoprázdny. Kráľ Béla rozposlal svojich radcov, aby hľadali také miesta, kde by osadníci našli k životu potrebné prostredie. Po návrate tí vážení muži nemohli dosť narozprávať o jednom vidieku, ktorý je krásnymi ružami porastený, kde sú hory, vrchy, ryby a množstvo zvierat. Tá chvála vzbudila pozornosť kráľa, a preto sa pýtal prítomného veštca, ktorý mu odpovedal. „Dobrý lekár musí chorého vidieť, aby mohol dať dobrú radu. Ja by som musel svojimi očami vidieť ten kraj. Som presvedčený, že tvoji radcovia hovoria pravdu. Ruža je symbolom krásy, života a radosti.“ Po tejto rade sa kráľ rozhodol na tomto mieste ľudí usadiť. A toto miesto bol neskoršie Ružomberok. Tak to kedysi rozprával Vojtech Króner, námestník mešťanostu.
A „starý Laurenčík“ v roku 1890 k tomu dodával. Vraj Nemci, ktorí sa tu potom usadili, boli takí šťastní a spokojní, že sa nemohli dosť poďakovať božskej prozreteľnosti. Preto sa rozhodli na vŕšku, červenými ružami posiatom, postaviť kostol. Na pamiatku týchto ruží vzali do erbu červenú ružu, so šípom prestrelenú.
Keď bolo v roku 1838 úradne zakázané zomrelých pochovávať do cintorína pri farskom kostole v Ružomberku, bol založený nový cintorín za mestom, na konci Nemeckej ulice (dnes budova súdu). Telesné pozostatky popredných obecných a cirkevných hodnostárov mesta boli prevezené do nového cintorína. Medzi prevezenými pozostatkami boli aj kosti jedného mnícha. Od tých čias noční strážnici vídavali mnícha o polnoci vychádzať z farskej záhrady a s veľkým čiernym psom a ísť do nového cintorína. Preto vraj na tomto mieste vanú silné vetry.
Čo je pravda, nevieme...
Pri novom cintoríne býval Peťo, zvaný roľník, v murovanej krčme „K poslednému grošu“. Rozprával, že ľudia sa boja v noci chodiť po ceste okolo cintorína, lebo vídať, akoby sviečky na hroboch horeli. To pri svite mesiaca sa jeho lúče odrážali od medených, či mosadzných tabuliek, na pomníkoch a krížoch umiestnených.
Na začiatku jari často vidieť z obloka najvyššieho poschodia hradu Likava pohybovať sa jednu ženskú postavu v čiernej plachte. Jej zjavenie znamená, že v tomto roku možno očakávať dobrú úrodu na poli.
Pod Mníchom pri ceste je jedna samostatná skala osobitného tvaru, ktorú ľudia nazývajú „Skalná päsť, Čertova kiahnica, Jánošíková päsť...“ O skale sa hovorí viacero povestí. Keď jeden bohatý pán išiel tadiaľ na voze, na tomto mieste sa stretol so žobrákom. Pán bol bohatý a lakomý. Aj teraz, keď ho žobrák prosil o almužnu, tvrdil, že aj on je chudobný a rad by pomohol, ale peniaze nemá. Žobrák, ktorý ho poznal, požiadal Boha o pomstu. A Pán Boh ho vypočul. Boháč, ako zdvihol ruku na prísahu, že nič nemá, prepadol sa. Len ruka skamenená nad povrchom ostala na výstrahu tým, ktorí svoje bohatstvo zatajujú.
Iná povesť o skale hovorí, že o skalu v minulosti pribíjali pltníci svoje plte a preto je tak skala obdratá. V skutočnosti bude pravda asi taká, že okolo roku 1871 talianski kamenári pri stavbe železnice vo voľných chvíľach okresali skalu a dali jej súčasnú podobu. Čo je pravda, nevieme. Ale vieme, že skala je zapísaná ako prírodná pamiatka.
Mních - Choč - Čebrať
Keď sme spomenuli Mních, i o ňom je dostatok povestí. Mních, Choč, Čebrať – v Ružomberku sa v minulosti spájalo do nasledovnej slovnej hračky: „Mních, choď žebrať!“ Náš historik Š. N. Hyroš k tomu v minulosti poznamenal, že to malo svoje opodstatnenie, lebo „Červení mnísi“, ako nazývali templárov, boli pozbavení všetkých majetkov a ich rád bol zrušený. Starobylá povesť ľudí hovorí, že templári zo svojho samostanu (kláštora) na Mníchu mali podzemné východy a priestory, o čom svedčí vraj aj Liskovská jaskyňa.
Štiavničania i Ružomberčania tvrdia, že sedlo vrchu na Mníchu, ktoré vedie ku Martinčeku, sa prepadá. Vraj v minulosti kostol v Martinčeku z hradskej cesty pri Kostole Všetkých svätých nebol viditeľný, kým dnes ho vidieť takmer celý. Ľudia si myslia, že sedlo vrchu sa prepadá do jaskynných priestorov.
Tak, ako v súčasnosti i v minulosti ku Kostolu Všetkých svätých viedla od Ružomberka strmá cesta. Na rozdiel od dnešnej asfaltovej bola v minulosti v daždivých dňoch blatistá, neschodná. Raz v noci sa tu jeden chlap s vozom na tejto ceste prevrátil do priekopy a zlomil si nohu. Tento chlap s istotou tvrdil, že jeden kňaz zo starodávnych čias si tým odpykáva trest za hriechy v živote spáchané a každého, kto okolo kostola zlé reči vedie a bohuje, nasleduje a potrestá. Vraj na ohnivom voze, ťahanom štyrmi ohnivými koňmi z fary na Kúte vychádza. Tak podľa podania ľudí v roku 1931 rozprával Dr. Adolf Wittenberg. O kostole sa traduje aj ďalšia povesť. Śtiavničania rozprávali, že v kostole vídať polnočnú omšu slúžiť, pri ktorej na oltári horia všetky sviece. Boli i takí ľudia, ktorí tvrdili, že vraj videli svojich zomrelých rodičov v laviciach kostola sedieť.
Pekná Mariša
Ďalšia povesť o Všechsvetskom kostole je rovnako zaujímavá. Pred kostolom rástla niekoľko storočná lipa. Keď koncom 18. storočia a začiatkom 19. storočia bol kostol pre obavu zo zlého stavu zatvorený, lipa prestala rásť. Oprava kostola trvala takmer 40 rokov. Za tú dobu lipa takmer vyschla a chceli ju vyrúbať. Ale keď sa v kostole po opravách obnovili bohoslužby, lipa zazelenela a odvtedy vraj každoročne zakvitla. Tak to rozprával L. Tholt zo Štiavnice v roku 1931.
Na Havránku v Liptovskej Mare stál vraj kedysi kláštor, ktorý nevedno z akej príčiny sa prepadol. Nie každodenne, ale vraj veľmi často na tomto mieste na poludnie počuť zvonenie. Raz bolo vraj vidieť aj procesiu pod vedením kňaza kráčať pri zvuku zvonov. Ale keď sa chceli ľudia ku procesii priblížiť, strhol sa ohromný víchor a ten im to prekazil. A okrúhla diera na vrchu vraj bola studňou kláštora.
Pastieri v Kalamenoch rozprávali, že keď bol Starhrad za starých čias z východného vrchu „Žipova“ rozstrieľaný, utekajúci pán hradu zabudol si zobrať kľúče a jeho dcéra klenoty. Poslal svoju dcéru Marišu naspäť do hradu. Ale keď sa dlho nevracala, netrpezlivý otec ju zaklial. Od tej doby sa pekná Mariša v bielych šatách, na hlave s bielou šatkou s bielymi krpcami a v rukách s kľúčmi túla okolím. Len čistý mládenec ju môže vyslobodiť, keď ju prenesie cez potok pod hradom tečúcim, za čo by kľúče a ukryté poklady dostal.
V Liptovskej Lúžnej bola v minulosti jedna bohabojná, chudobná sedliačka. Mala jednu dcéru, ktorá nechodila do kostola a napodobňovala panské zvyky, v Boha neverila. Raz v nedeľu sa vybrala na lúky trávu kosiť. Keď to videla jej pobožná matka, povedala jej: „Len počkaj, keď ani nedeľu nevieš zasvätiť, pán Boh ťa potrestá!“ Dievča nedalo na reči a ako prácu začala, bola potrestaná, skamenela. Táto skala podobá sa do krinolíny (škrobená spodnička, sukňa, pozn. red.) oblečenej ženskej.
Veľký čierny pes
Revúčania v minulosti rozprávali, že na vŕšku medzi Nižnou a Vyšnou Revúcou pri kaplnke o polnočnej dobe sedáva veľký čierny pes. Keď sa ku nemu priblížili, ceril na nich veľké biele zuby. V roku 1899 rozprával horár Vereš, že keď sa z poľovačky o polnoci vracal domov, zbadal na vŕšku toho čierneho psa. Ako znamenitý lovec sa nezľakol a zamieril na psa a vystrelil. Bol si istý, že trafil, lebo tak z blízka sa nikdy nepomýlil. Pes skočil, utekal ku kaplnke a zmizol. Na ceste som hľadal stopy krvi, ale nič som nenašiel.
V roku 1913 rozprával správca ľudovej školy v Sliačoch Teodor Stehlík, že vo Vyšných Sliačoch spod mosta okolo polnoci vychádza jeden žrebec. Krátku dobu vyskakuje a potom zmizne. Aj jeden sliačsky farár, keď išiel v takomto čase k umierajúcemu, od mosta až ku domu umierajúceho, žrebec ho sprevádzal.
Nad Komjatnou strmia zo strán tri kopce: Hrdoš, Nemčík a Hrádok. Povesť ľudí z okolia hovorí, že na kopcoch boli kedysi hrady, ktoré boli sídlom rytiera Hrdoša. Po ňom dostal kopec pomenovanie. Podľa archeológov cez Komjatnú viedla cesta na Oravu a do Poľska a nie je vylúčené, že na kopcoch boli skutočne strážne hrádky.
Stonanie a plač
Pri kaplnke v Hubovej stála jedna lipa. Raz pri potulkách prišli vandrujúci Cigáni ku Hubovej (Gombášu), kde Cigánka porodila dieťa. Jej muž bol po žobraní. Ženu pojal strach pred mužom, a tak dieťa usmrtila a pod lipu zahrabala. Vo večerných hodinách okoloidúci vraj počúvali v týchto miestach plač dieťaťa. V Gombáši išla raz istá žena skoro ráno, aby ju hájnik nechytil, vykášať trávu pre kravy. Išla pomedzi role a pozerala, kde by mohla vykášať. Keď prišla na krížne cesty, so strachom spozorovala, že má pred sebou mužskú postavu, ktorá mala kňazsky ornát a bola bez hlavy. Rýchlo sa obrátila a utekala domov.
A jednu povesť pridávame zo susedného Liptovského Mikuláša uverejnenú v Národných novinách č. 91/1886. Pod Okoličianskym františkánskym kostolom je krypta patriaca rodine Okoličányových. Keď raz zomrela jedna pani z tejto rodiny, pochovali ju do tejto krypty. Ale v noci okolo kostola prechádzajúci hlásnik počul hneď v prvú noc stonanie a plač. To isté sa dialo aj v ďalšiu noc. Oznámil to manželovi pochovanej, ale ten ho vysmial, vyhodil z domu a zakázal o tom rozprávať. Keď o pár mesiacov pochovávali do krypty iného z tejto rodiny, pri otvorení krypty pri dverách našli tú zomrelú paniu, mŕtvu, s obhryzenými prstami a ramenami. Bola pochovaná za živa...
