ODVIATE ČASOM Každý máme svoj názor na ľudí, veci, udalosti, či politiku. Niekedy správny, inokedy vyhranený , neústupčivý, a tiež protikladný s názormi iných. Tak to bolo aj v minulosti a ak nás umelá inteligencia nezničí, bude tomu tak aj naďalej.
Pred tristo rokmi Matej Bel vo svojom diele „Vedomosti o súvekom Uhorsku“ opisuje aj Liptovskú stolicu, ktorej súčasťou bol Ružomberok a okolité dediny slúžnovského okresu. Jeho postrehy o nás a dedinách okolo Ružomberka na jednej strane nás potešia, inokedy zarmútia a vedú k úvahám, či naši predkovia v skutočnosti boli takí, ako ich opisuje. Nechávame na čitateľoch, nech si urobia vlastný názor. Z jeho popisu vyberáme podstatné časti s úpravami.
Mestečko Ružomberok vybudovali naozaj na pôvabnom mieste, na južnom brehu Váhu. Samotné pomenovanie svedčí o tom, že jeho meno sa odvodzuje od slova ruža. Mestečko má mnoho obyvateľov a kupcov. Na východnej strane sa v ľúbeznom prostredí nachádza ľahko opevnený kaštieľ, zasvätený svätej Žofii. Kaštieľu patrí chvála, že 30. marca 1622 prijal ako hosťa Uhorskú korunu aj s jej strážcom Petrom Révayom, keď sa vracali z hradu Ečedu do Trenčína. Ružomberok bol akoby hosťom transylvánskych kniežat, keď počas vojen tadiaľto prechádzali. Prenocoval tu Gabriel Betlen a rovnako aj jeho nevesta „Katarína Brandeburská s kráľovským sprievodom strávila noc v Ružomberku. O ostatnom, čo možno o prenocovaní povedať, však už pomlčíme.“
V Liptove je toľko líp, že niektorí autori neváhali odvodiť pomenovanie Liptov od stromov lipy. Aj prameňov vody sladkej, kyslej i liečivej je toľko, že porátať ich je nesplniteľná úloha. Tie ružomberské pramene sú obyvateľmi chválené zriedka. Možno preto, že mešťania sú vyberavejší ako vidiečania a radšej ako vodu pijú pivo, ktoré hojne varia. Liptáci vyrábajú syr a stláčajú ho do kotúčov. Ale plnia nim aj drevené a hlinené nádoby. Tento druh syra nazývajú bryndza. Je to jemný, tučný syr, možno ho natrieť na chlieb. A neštítia sa ho jesť ani na veľkolepých hostinách uhorského panstva. A je v obľube aj u tých ľudí, ktorých chute sú vyberavé. Rovnako je vynikajúce maslo, ktoré ešte čerstvé celé skupiny žien prevážajú na týždenné trhy do Banskej Bystrice. Stopené maslo v nádobách sa vyváža až do Bratislavy, Šoproňa a Viedne. Na námestí mestečka Ružomberok sa každý štvrtok konajú trhy. „Okrem trhov sa tu obchodu nevenuje takmer nikto. Pretože po dedinách s tovarom obchádzajú Židia a ponúkajú všetko možné.“
Nelichotivo sa M. Bel vyjadruje o Liptákoch. „Pretože roľnícke práce pre dlhodobé snehy sa rozbiehajú neskôr ako inde, hneď na začiatku jari odchádzajú vidiečania k brehom Tisy a Dunaja, aby si zarobili pár drobných okopávaním vinohradov a zmiernili núdzu v domácnosti. Mzdu, ktorú zarobia, zriedka prinesú domov, pretože sviatočné dni trávia v krčmách a vinárňach.“ Na inom mieste si z Liptákov robí M. Bel žarty . Je všeobecne známe, že chladné podnebie Liptova v minulosti neprialo úrode vtedy pestovaných stromov. Vraj „ľudia na Liptove pod stromami zakladajú oheň zo slamy, aby plody na stromoch rýchlejšie dozrievali.“ V minulosti na medziach rástlo veľa lieskových kríkov. „Ak sa urodilo veľa lieskových orechov, sú predzvesťou, že deti budú trpieť kiahňami a dospelí úplavicou.“ A v hodnotení ľudí neobišiel ani početných pastierov dobytka. „A vraj pastierom, ktorí so stádami pasú na holiach a v lesoch patrí chvála. Ak sa dajú na zbojnícke chodníčky, neexistuje zločin, o ktorý by sa nepokúsili.“
Matej Bel si všimol a hodnotil aj dediny v okolí Ružomberka a zaznamenal, že v celom kraji je iba jedna „dielňa“ určená na zlievanie železa a tá je v Bielom Potoku. Z Ružomberka dobre viditeľný Choč vraj vedel predpovedať počasie. Ak sa jeho vrchol skrýval v oblakoch, bolo treba očakávať dážď. Hovorilo sa, že „Choč pivo varí“. Vraj na Choči sa viac, ako kdekoľvek inde, nachádzajú bohaté ložiská kovových rúd, prieskumu ktorých by sa mala venovať väčšia pozornosť. „Do chodbičiek Choča sa vkradli cudzinci a z ložísk si odniesli veľké množstvo zlata.“ Okrem povestí zachovaných ústnym podaním a odovzdávaných z generácie na generáciu je pravdou, že pod Chočom sa dobýval výberový červený oker.
V jeho opise dolného Liptova venuje pozornosť aj mestečku Tri Sliače. O tom, že Liptovské Sliače mali v určitom období priznaný štatút mestečka sa ani nehovorilo , ani nepísalo. „Tri Sliače sú zložené z troch dedín. Hoci štatút mestečka si udržiava len horko-ťažko, doposiaľ sa mu teší podľa práva. V prostrednom Sliači je postavený pekný murovaný kostol svätého Šimona a Júdu, spoločný pre celé mestečko.“ Liptovské Sliače boli od roku 1251 majetkom Premonštrátskeho kláštora v Kláštore pod Znievom. V roku 1516 im prepošt Uriel Majteni udelil výsady mestečka. Po zániku kláštora v tridsiatych rokoch 16. storočia patrili Tri Sliače ostrihomskému arcibiskupovi a v polovici 16. storočia ich získali jezuiti. V 17. storočí boli Tri Sliače najväčšou dedinou na Liptove.
Takto Ružomberok a ľudí bývajúcich v meste a v okolí mesta videli pred tristo rokmi, a takto o nich písali. Možno M. Bel a jeho ďalší pisári mali v niečom pravdu a možno aj nie. V chudobnom liptovskom kraji drancovanom na jednej strane panstvom a zemepánmi, na druhej strane vojenskými výpravami, žili chudobní ľudia so svojimi každodennými starosťami a bojom o prežitie. Ale žili statočne, čestne a nábožne. A aj v tej najvznešenejšej spoločnosti sa vždy nájdu jednotlivci, ktorí sú neprispôsobiví a podľa nich nie je možné hodnotiť celú populáciu.
