ROZHOVOR Od detstva milovala tanec, hudbu, spev a rozprávky. Rodičia často spomínajú na to, ako pri každej príležitosti tancovala, napodobňovala a už ako štvorročná ovládala naspamäť detskú knihu. Absolvovala Základnú umeleckú školu Ľudovíta Fullu v Ružomberku. Je najmladšou členkou činohry Národného divadla v Košiciach, vidieť ste ju mohli vo viacerých slovenských seriáloch, najnovším prelomom je však postava sestry Johany v seriáli Nemocnica na TV JOJ.
Reč je o Janke Balkovej (na snímke celkom vľavo), ktorá vyrastala v Lúčkach, neskôr sa presťahovala do Kalamien. O aktivitách, pocitoch a zámeroch tejto známej dolnoliptovskej rodáčky sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.
Začneme v Ružomberku základnou umeleckou školou. Ktoré odbory ste navštevovali a ako si na toto štúdium spomínate? Ako ste sa dostali k herectvu a prečo ste sa preň rozhodli?
„Navštevovala som spev, klavír a výtvarný odbor. Bez obrovskej podpory rodičov, starých rodičov a celej rodiny by som to ťažko zvládla. Pamätám si, ako ma po vyučovaní čakala teta a spolu s bratrancami naložila do auta. Často sme sa vracali neskoro večer. Uvedomujem si, akú obetu vykonávali každý deň, aby sme sa my mohli rozvíjať. Moja rodina veľmi prezieravo už vtedy vnímala, ako hudba a umenie formuje osobnosť. Aj keď som nakoniec jediná ostala profesionálne pri umení, spoločne by sme vedeli zložiť celkom slušnú kapelu z trubky, huslí, klavíra a aj spevu.“
No a ako to bolo s herectvom?
„Môže to vyzerať ako zhoda okolností, ale ja verím, že je to osud či Božia vôľa. Mala som vypísanú prihlášku na pedagogickú školu, ale ocino ma nasmeroval na štúdium spevu, keďže som mu venovala veľa času a robilo mi to radosť. Neskôr aj pochyboval či urobil správne, nakoľko ma to priviedlo pri hľadaní konzervatórií až k herectvu. A bolo rozhodnuté. Prihlásila som sa na literárno – dramatický odbor k Anne Mišurovej, ktorá ma pripravovala na prijímacie skúšky na Konzervatórium Jozefa Adamoviča v Košiciach, odkiaľ som pokračovala na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, pod vedením úžasných pedagógov Richarda Sanitru a Jana Přeučila.“
Pôsobíte v súčasnosti na niektorej zo slovenských divadelných scén?
„Od septembra som najmladšou členkou činohry v Národnom divadle v Košiciach, popri tom v súčasnosti hosťujem v Slovenskom Národnom Divadle v Bratislave a v Divadle na Peróne v Košiciach.“
Aké úlohy vám na doskách znamenajúcich svet najviac pasujú?
„Moje divadelné úlohy sa od seba veľmi odlišujú, nielen žánrovo, vekovo, spoločensky, ale aj charakterovo. Mám pocit, že každou novou inscenáciou a tvorbou nového charakteru objavujem nepoznané zákutia aj sama v sebe. Takáto rôznorodosť je pre hercov a herečky darom a príležitosťou. A ja mám skutočne šťastie na ľudí, príležitosti a aj krásne postavy.“
Presuňme sa do oblasti filmu. V ktorých seriáloch ste už hrali a v ktorých účinkujete v súčasnosti? Ako vnímate, že vás diváci pravidelne pozerajú na obrazovkách celoslovenských televízií?
„Môžete ma vidieť v seriáloch Oteckovia, Iveta, Druhá šanca, Dunaj, Na vlnách Jadranu a v pôvodnom slovenskom seriáli Čas nádejí na RTVS. V marci som nastúpila ako nová sestra Johana v seriáli Nemocnica na TV JOJ. Je to prelomová spolupráca, pretože ide o dlhodobú postavu, ktorá má v sebe množstvo vrstiev. Johana je mladé dievča, ktoré už svojím výzorom vyjadruje názor a postoj. Pevne si stojí za svojou pravdou a presvedčením, pretože veľa istôt jej už v živote nezostalo. Matka trpí demenciou a je umiestnená v ústave, a otec, ktorý možno ani nie je jej otcom, sedí za podvody v base. Za projektom Nemocnica stojí talentovaný tím ľudí a je to pre mňa obohacujúce po všetkých stránkach.“
Máte ponuky aj na nejaké ďalšie filmy alebo seriály?
„Na to, čo prinesie budúcnosť sa teším. Momentálne bývam jednou nohou na východe a druhou na západe, takže kalendár mám celkom plný.“
Pôsobíte aj na iných fórach, máme na mysli mimo hereckej branže?
„Venujem sa organizovaniu workshopov pre firmy a základné, stredné a aj vysoké školy. Zameriavam sa na prácu s telom, hlasom a emóciami. Ide o psychosomatické cvičenia, ktoré ma zaujímali a skúmala som ich už počas štúdia na vysokej škole. Vediem tiež individuálne lekcie zamerané na prácu s hlasom a rečou.“
Čo by ste nám povedali na tému vy a voľný čas?
„Mojou najnovšou záľubou je písanie poviedok. Základom pre inšpiráciu sú pre mňa cesty vlakom. Ide o krátke, vtipné príhody z vlaku písané denníkovou formou. Začalo to ako psychohygiena a teraz tým zabávam svoje okolie.“
Už sme naznačili, že ste vyrastali v Lúčkach a Kalamenoch. Ako často sa vraciate do rodného kraja? Čo je vám v tomto kraji blízke, prípadne máte nejaké obľúbené miesto?
„Vyrastala som v Lúčkach, keď som mala sedem rokov presťahovali sme sa do Kalamien. Dnes viem ešte s väčšou vďačnosťou oceniť prostredie, v ktorom som mohla dospievať. Pre mňa je najmilším miestom, okrem domova, Lúčanský vodopád, na ktorom som sa učila zdolávať prekážky, budovať si sebadôveru a prebúdzať vnútornú odvahu. Ak niekedy uvidíte tmavovlasé dievča v šatách liezť popri vodopáde, s veľkou pravdepodobnosťou som to ja. Keď mám viac času, Liptovský hrad má ideálnu vzdialenosť, nie je to turistika, len príjemná prechádzka. Magický výhľad a atmosféra tohto miesta ma vždy uchváti.“
Vráťme sa ešte k herectvu. Čo je pre vás na pri tejto umeleckej činnosti náročné?
„Najnáročnejší je môj vlastný vnútorný kritik, ktorý túži po neustálom zlepšovaní, skúsenostiach a rozvoji. Niekedy je pekne unavujúci, ale učíme sa spolu vychádzať (úsmev). Súčasťou hereckej kariéry sú konkurzy a kastingy. Musela som sa naučiť ľahšie prijať odpoveď: „Nie, ďakujeme.“ Pomohlo mi, keď som odľahčila dôležitosť a začala brať konkurzy ako workshopy, ako príležitosť vyskúšať si herecký kontakt s novými kolegami, režisérmi, s rôznymi textami a odlišnými prístupmi. Takto nachádzam obohatenie v každom konkurze a už ma to tak nevyčerpáva. Naučila som sa veci púšťať, netlačiť, dávať im voľný priebeh a nechať voľnú cestu zázrakom - šťastene v mojom živote.“
A čo na herectve milujete?
„Tvorbu, pri ktorej otváram svoje vnútro, svoje srdce, zhadzujem ochranné škrupiny, a tak sa prepájam s ľuďmi na úplne inej úrovni, ako sme v spoločnosti bežne zvyknutí. Obdivujem, ako sa herectvo premieta do každodenného života, netvorím len na javisku, pred kamerou a mikrofónom, ale každý deň, každý moment je pre mňa plný potenciálu, a to čo z neho vytvorím a ako sa v ňom budem cítiť, je len na mne.“
