ODVIATE ČASOM: AKO RUŽOMBEROK K SVOJMU NÁZVU PRIŠIEL...

RUŽOMBEROK (František Dian, ilustračné foto Archív Lipt. múzea) - Všetko živé i neživé okolo nás má svoje meno. Ľudia, rastliny i živočíchy, neživá príroda, dediny i mestá. Často nevieme, z čoho boli pomenovania odvodzované, ako vznikali, ani to nemienime skúmať. Až na jednu výnimku. Názov nášho mesta – Ružomberok. Ak opomenieme prvotný názov Reucha (Revúca), z prvej polovice 13. storočia, tak pri udelení mestských výsad v roku 1318 sa už užíva pomenovanie Rosumbergh. A neskoršie názvy boli iba malými obmenami : Rosenberg, od r. 1863 Rozsahegy, od r. 1920 Ružomberok. Ale v názve je vždy zloženie zo slov vrch a ruža. Odkiaľ a prečo je názov zložený z týchto dvoch slov? Oporou nám môžu byť iba povesti. A je ich viac. Zaujímavé je, že sa viažu k uhorskému kráľovi Belovi IV. Po tatárskom vpáde v r. 1241 časť poddanského obyvateľstva Liptova zo strachu opustila svoje osady a ušla do južnejších krajín. Kráľ prikázal pôvodnému obyvateľstvu vrátiť sa späť, ale umožnil aj osadníkom – Nemcom, označovaným ako „hostia,“ osídľovať opustené územia.
Jedna z povestí hovorí, že kráľ Bela s lovcami prechádzal tadiaľto a videl tento krásny kraj ľudoprázdny. Prišiel ku kopcu, ktorý oplýval nádherne kvitnúcimi ružami. Krása tohto kraja ho tak zaujala, že sa rozhodol založiť tu mesto – Rosumbergh. Iný variant povesti hovorí o tom istom kráľovi, ktorý bol na poľovačke so svojou dcérou, znamenitou lovkyňou, ktorej šíp nikdy neminul cieľ. Ale na miesto diviaka trafila ružu, v semenníku ktorej ostal trčať šíp. Potom kráľ navštívil tu nedávno usadených „hostí“ a títo ho prosili, aby im daroval erb. Aby takto mohli žiadať povýšenie osady na mesto. Kráľ ich žiadosti vyhovel a na pamiatku tejto udalosti im daroval erb – šípom prestrelenú ružu.
A do tretice povesť hovorí, že Nemci, ktorí sa v osade usadili, cítili sa takí spokojní, že sa nemohli naďakovať božskej prozreteľnosti. Preto sa rozhodli, že na vŕšku červenými ružami posiatom, postavia kostol. Na pamiatku týchto ruží, vzali do erbu červenú ružu. A že šípmi vyhubili dravú zver - do erbu vzali i šíp. Od tej doby je šípom prestrelená ruža erbom mesta. Dnes nevieme povedať, či je na povestiach aspoň niečo pravdy.
Doteraz nie je známe, kedy dostalo mesto právo užívania erbu a pečatenia. Skutočnosťou však ostáva dodnes užívaný pôvodný erb. Vychádza z podstaty najstaršieho strieborného pečatidla mesta z r. 1506, ktoré mesto používalo až do r. 1848. Aj obmeny nových pečatidiel vychádzajú z tejto najstaršej podoby. Na úradných listinách mesto užívalo červený pečatný vosk, iba v dobe krajinského smútku čierny.
Keď v r. 1728 opravovali vežu kostola, našli v hálke pod krížom latinsky písanú listinu z r. 1618, podľa ktorej Ružomberok založili Nemci – Tyroláci, ktorí po tatárskom plienení prišli sem, usadili sa za Revúcou a očistili „Mons rosarum“ (terajšie Nám. A. Hlinku) od šípových ruží, z čoho odvodili i meno Rosenbergh. Z nájdenej listiny v preklade čítame: „z kráľovského rozkazu po tatárskom plienení okolo roku 1250 sem došli baníci, rozumejúci sa stavbám z kameňa, odvádzajúci vyznania rímsko-katolického a podľa obyčaje ich domova postavili na briežku kostol s vežou ku cti svätého Ladislava, kráľa uhorského a dali osade pevnú konsolidačnú bázu a ráz mesta...“ Pri tomto zdôvodnení nedá sa zvrátiť skutočnosť, že nemecký základ slov v názve nášho mesta sa zachoval.
Aj keď iní historici pripúšťajú že osadu Ružomberka založili pôvodní, domáci obyvatelia asi v 12. – 13. storočí a až po tatárskom vpáde sa tu usadili nemeckí baníci, ktorí však časom splynuli so slovenskými osadníkmi. Je nepopierateľné, že nemeckí osadníci mali významný podiel na udelení výsad mesta a boli dôležitým, ak nie rozhodujúcim, mestotvorným prvkom.
Počiatok a stred novej osady, neskoršie mestečka, bol na rínku, terajšom Námestí A. Hlinku, kde bývali mešťania, gazdovia a predpokladá sa, že „hostia“ – Nemci mali domy pod horou, pod vlastným mestom. Je na škodu, že hodnoverné dôkazy o začiatkoch Ružomberka sa už nikdy nepodarí vypátrať. A tak sa uspokojme aspoň s tým, čo máme doložené.
(článok ako pilotný príspevok novej rubriky Odviate časom sme uverejnili v Ružomberskom hlase č. 14/2015)