(ČÍTANIE+) K najbohatším štátom sveta patria nesporne Spojené štáty americké. Najväčší výkon ich hospodárstva tvorí na prvom mieste letecký priemysel. Výrobné haly spoločnosti Boeing patria medzi najväčšie stavby svojho druhu na svete.
Druhé miesto americkej ekonomiky patrí filmovému priemyslu. Americký film bol vždy pojem sám o sebe. Atraktívny, lákavý. Podvedome zapísaný ako niečo, čomu sa venuje obrovská miera profesionality. A to aj bez ohľadu na výsledok.
Filmom k hviezdam
Aj keď princíp pohyblivého obrazového záznamu vznikol vo Francúzsku, práve v rozkvitajúcich a rozmáhajúcich sa Spojených štátoch sa tohto nového fenoménu vedeli najlepšie zhostiť. Najväčšia koncentrácia mediálnej filmovej moci sa vytvorila na západe krajiny. Holywoodske filmové štúdiá majú svoj obdiv a rozsah významu dodnes. A nielen, záujem o seba stále zvyšujú.
Edison a Hlinka
Začiatkom 20. storočia bol film ako malé, neduživé batoľa. Jeho životaschopnosť však okamžite preblesla hlavami majstrov biznisu. Z atrakcie, premietanej v zafajčených krčmových priestoroch, sa začali postupom času stávať seriózne inštitúcie umenia - kiná. Pod vedením odvážnych producentov a režisérov začali vznikať dlhometrážne filmové drámy. Samozrejme, v čiernobielom prevedení a s pomocnými titulkami pre dialóg zobrazených postáv. Toto nemohlo trvať dlho.
Kde inde, ako práve v Amerike, mohol tak napredovať technický pokrok. Princíp záznamu zvuku bol práve tu - Edisonom zdarne objavený. Spojiť dve médiá, teda pohyblivý obraz a reprodukovaný zvuk, bolo na spadnutie. Pokiaľ bol poruke zdatný klavirista s improvizačnými schopnosťami, tak sa nemé filmy často premietali v sprievode takejto živej klavírnej hudby. Požiadavka - zvukom, hudbou, sprevádzať obrazové dianie - sa ukázala ako naliehavá potreba. Pritom pôsobivá, dotvárajúca a dopovedajúca mnohé, čo bolo na plátne videné.
Filmové umenie sa rozrástlo o ďalší rozmer, a to zvuk. Práve v Ružomberku to správne odhadol Andrej Hlinka, keď ešte pred nástupom zvuku vo filme zadal požiadavku na stavbu sály zvukového kina, v rámci komplexu kultúrneho domu. Ako to mohol vedieť tak dopredu, ostáva záhadou a zároveň aj podnetom, ako predmet výskumu ďalších bádaní. Dôležité, že Kultúrny dom v Ružomberku teraz stojí a stále plní úlohy svojho primárneho zadania. Jeho kino za tie roky zažilo neuveriteľné nápory divákov, ktoré dnes už ťažko niekto spočíta.
Najmä v prelome päťdesiatych rokov bolo naše kino v intenzívnom záujme verejnosti. Televízia sa len pomaly rozbiehala, ale do kina začali prichádzať rôzne atraktívne zahraničné filmy. V meste bolo viacero zasklených vývesiek, ktoré prinášali mesačný prehľad programu ružomberských kín: Kino Kultúra, Partizán a Kino Mier.
Radosť i smútok
Hudba vstúpila do filmu skôr ako hovorené slovo. To bolo od počiatku nahrádzané vkladanými titulkami do obrazu. Predovšetkým, pri spájaní obrazu s hudbou vzniká syntéza dvoch umeleckých zložiek, línií, prebiehajúcich v čase. Vzniká tretí význam a výraz, multimediálny produkt - filmové dielo. A filmoví tvorcovia toto, tento efekt, rýchlo pochopili. Hudba výrazne podporuje pocitovú zložku pri výpovedi príbehu. Dotvára atmosféru, narába s pocitmi ako strach, radosť, žiaľ a pod.
Hudba a kompozícia
Príchod filmu vytvoril aj pre hudobných skladateľov nový žánrový priestor pre tvorbu. V počiatočnej ére filmovej tvorby, najmä v medzivojnovom období, sa hudobná zložka spravidla komponovala na hotový, zostrihaný obraz. Neraz veľmi dôrazným až popisným spôsobom. Takými sú aj filmy režiséra Sergeja Ejzenštejna, ktorý si prizýval k spolupráci skladateľa Sergeja Prokofieva.
U nás sa tiež výrazným prístupom k hudbe vo filme postavil režisér Martin Frič a Paľo Bielik. Veľmi expresívne sa predstavila komponovaná hudobná zložka v montáži ich filmovej drámy Varúj..!
Akýsi nepísaný monopol na nahrávanie hudby pre film mal v Československu Filmový symfonický orchester - FISYO. Na svojom konte má viac ako päťtisíc nahrávok pre veľké filmové tituly. A to najmä v «predpočítačovej» dobe, keď sa hudobné nahrávky realizovali v projekčnej sále pri premietanom obraze.
Neskôr, a najmä v súčasnosti, sa prístup k tvorbe posunul, a to nielen technicky.
Renomovaní skladatelia vytvárajú neraz hudbu pre film dopredu, často pred samotným nakrúcaním obrazu. Hudba sa tak stáva aj výrazne dominantnou a charakteristicky určujúcou.
Oscar ako túžba
Cena Americkej akadémie - Oscar, každoročne udeľovaná najlepším filmom, hercom a profesiám patriacim k filmovej tvorbe, je túžbou a aj cieľom mnohých, ktorí sa ku filmu dostali. Hudobných skladateľov nevynímajúc. Potom už veľa nechýba, aby sa ich diela stali legendárnymi.
Koncertný program Najslávnejšia Oscarová hudba zostavila Štátna filharmónia Košice práve z titulov takto ocenených filmov.
Napätie husľového motívu vo vysokých polohách filmu Sedem statočných, nostalgia flauty v Titanicu, či razantná kadencia plechových nástrojov vo Hviezdnych vojnách. Typické a charakteristické hudobné farby, kotviace takéto filmové zážitky natrvalo v pamätiach divákov. Ako pripomenul Jan Kučera - dirigent košického orchestra, najnavštevovanejším filmom v Československu bol film Sedem statočných, ktorý uvidelo viac ako 10 miliónov divákov.
Významná dvojica
Zaujímavé umelecké výsledky priniesla spolupráca režiséra Stevena Spielberga so skladateľom Johnom Wiliamsom. Je to autor, ktorý dokáže rozvíjať malú hudobnú tému - motív do viacerých variácií. Opakuje, vracia, pripomína, čím sa poľahky pohráva s napätím a záujmom. A tak Star Wars, Jurský park, E.T. aj Indiana Jones nemohli na ružomberskom koncerte 25. apríla chýbať.
Takisto je veľmi známa a populárna téma oboch týchto tvorcov z filmu Schindlerov zoznam. Pri vystúpení orchestra sa v sólovom parte na husliach predstavil koncertný majster Maroš Potokár. Tajomnú atmosféru filmu Gladiátor dokázal Hans Zimmer vystihnúť údajne až na tridsiaty pokus.
„A skladatelia filmovej hudby kladú na orchestre vysoké nároky. Tie partitúry sú veľmi zložité, virtuózne a mnohokrát sú porovnateľné so zložitosťou nejakej klasickej symfónie. Títo majstri zo Štátnej filharmónie Košice sa jej vždy zhostia perfektne a pre mňa je to vždy obrovská česť tento orchester opäť viesť...!“ - dodal dirigent Jan Kučera pred záverečnými skladbami večera - Forrest Gump, Titanic, Angélique. Ale, len zdanlivo poslednými. Aké by to bolo ružomberské publikum, aby si húževnato nevynútilo svojím neúnavným potleskom prídavok.
Náročný divák
Veľká dvorana, ponorená v ováciách, bola pri koncerte Štátnej filharmónie Košice naplnená totálnou návštevnosťou.
A to, dá sa povedať, že vstupné vôbec nebolo malé. Pohybovalo sa okolo......................
(celý článok je dostupný v Ružomberskom hlase č.9/2025)
