Už týždeň trávim na PhD mobilite na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Popri vlastnom výskume si tu však mimovoľne všímam aj inú vec: ako vyzerá symbolická mapa mesta. Koho pripomína. Komu dáva meno, tvár, pomník či ulicu.
Táto mapa je čitateľná pomerne rýchlo. Hlinka. Sidor. Hanus. Náhalka. Mužské príbehy, mužské autority, mužské dejiny. Katolícke, národné, verejné.
A potom človek začne hľadať ženy.
Nie ich mená v archívoch ani ich životy v knihách. Ale ich prítomnosť v samotnom meste – vo verejnom priestore, v pamäti, v tom, čo si spoločnosť vystavuje ako hodné pripomínania.
A práve tam sa dostavuje zvláštne ticho.
Paradox Melanie Klein som opísala v minulom čísle. Tentoraz som narazila na iný príbeh: Alice Glasnerovej.
Alice Glasnerová patrí medzi pozoruhodné, dnes však takmer zabudnuté osobnosti pochádzajúce z Ružomberka. Narodila sa v roku 1905 do židovskej rodiny, ktorá patrila k miestnej vzdelanej vrstve. Vyrastala v prostredí kultúrnej aj spoločenskej otvorenosti, ktoré formovalo jej intelektuálne aj hodnotové ukotvenie.
Vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Karlovej a patrila k prvým ženám, ktoré na Slovensku pôsobili ako právničky. Už tým narúšala dobové očakávania – vstupovala do priestoru, ktorý ženám dlhodobo zostával uzavretý.
Jej životná dráha sa začala odvíjať v tieni dramatických udalostí 20. storočia. V tridsiatych rokoch odišla do Španielska, kde sa zapojila do občianskej vojny na strane republikánov. Pôsobila ako hospodárka poľnej nemocnice Jana Amosa Komenského v rámci československých interbrigád. Nešlo o postoj vyjadrený z bezpečia. Bola priamo vo vojnovom priestore – v nemocnici, ktorá opakovane čelila bombardovaniu.
Po porážke republikánov prešla internačným táborom vo Francúzsku a s nástupom nacizmu bola nútená odísť do exilu. V Spojených štátoch pracovala pre slovenskú sekciu International Workers Order a zapájala sa do pomoci utečencom z Európy. Podieľala sa na organizovaní ich odchodov z okupovaného Československa – medzi tými, ktorým pomohla, boli aj Jan Werich a Jiří Voskovec.
Po druhej svetovej vojne sa vrátila do Československa, kde nastúpila do aparátu komunistickej strany a štátnej správy. Patrila ku generácii, ktorá po skúsenosti s fašizmom spájala povojnové usporiadanie s predstavou spravodlivejšej spoločnosti.
Päťdesiate roky však priniesli zásadný zlom. V súvislosti s procesmi okolo Noela Fielda bola zatknutá, vyšetrovaná a opakovane väznená. Celkovo strávila vo väzení takmer päť rokov. V roku 1954 bola odsúdená za špionáž na osem rokov, rozsudok bol však o rok neskôr zrušený a bola prepustená. Stala sa tak jednou z tých, proti ktorým sa režim obrátil napriek ich vlastnej lojalite.
Po prepustení žila v Prahe, pracovala v právnom oddelení a po roku 1968 vystúpila z KSČ. Zvyšok života prežila skôr v ústraní. Zomrela v roku 1986.
Jej život prepája Ružomberok so Španielskom, Amerikou aj povojnovým Československom. Je to príbeh vzdelania, odvahy, angažovanosti aj dezilúzie. Príbeh ženy, ktorá vstupovala do verejného priestoru, pomáhala druhým a opakovane niesla dôsledky politických režimov svojej doby.
V inom kontexte by takýto život prirodzene vstúpil do verejnej pamäti – prostredníctvom knihy, filmu alebo aspoň pripomienky v priestore mesta.
Tu však zostáva takmer neviditeľný.
A práve v tom sa vracia pôvodná otázka.
Možno teda nejde o to, že by Ružomberok nemal silné ženské príbehy. Skôr ich zatiaľ nepovýšil na súčasť svojho oficiálneho rozprávania. Kultúrna pamäť totiž nikdy nie je neutrálna. Vyberá, zvýrazňuje aj umlčiava. A Ružomberok tak nepôsobí ako mesto bez ženských dejín, ale ako mesto, ktoré ich zatiaľ nevedelo brať rovnako vážne ako tie mužské.
Lucie Rektorová (autorka je doktorandkou mediálnych a komunikačných štúdií na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe. Vo svojom výskume sa venuje strategickej komunikácii, najmä témam reprodukčných práv a postavenia žien v spoločnosti)
