ROZHOVOR „Vaše vízie budú jasné iba vtedy, keď nazriete do svojho vlastného srdca. Kto sa pozerá iba smerom vonku, sníva; kto sa pozerá dovnútra, prebúdza sa.“
Slová švajčiarskeho psychiatra Carla Gustava Junga asi najlepšie vystihujú prístup, nielen k tvorbe, ale aj k životu, slovenského architekta Petra C. Abonyiho (nar. 1965), držiteľa viacerých významných ocenení za architektúru, ktorý bol zaradený časopisom Trendy Bývania medzi TOP 10 osobností československého dizajnu a architektúry.
Kedy sa u teba prvý raz prejavil záujem o architektúru?
„Bolo to veľmi zvláštne a nečakané. Mal som 14 rokov a prišiel som ešte v Spišskej Novej Vsi zo školy domov ako znudený tínedžer. Ľahol som si na posteľ a sám pre seba som si povedal: Čo budem robiť? A zrazu prišla myšlienka: Budem architekt a pilot. Vysvetľujem si to ako akési uvedomenie, ktoré prišlo úplne spontánne. Do tej doby som totiž žiadneho architekta nikdy ani len nestretol a letiská som tiež pozoroval iba z diaľky.“
Si absolventom Fakulty architektúry na SVŠT. Napriek tomu tvoje stavby majú bližšie k umeniu ako ku technike. Nelákal ťa skôr odbor architektúry na VŠVU?
„Určite by ma to lákalo, ale v tej dobe tam brali minimum ľudí. Výchovní poradcovia na gymnáziu sa ma doslovne snažili od toho odhovoriť. Lenže ja som v tej dobe už dávno vedel, že som architekt, takže som príliš neriešil, ako sa k tomu dopracujem. Tvorivosť funguje podobne ako modlitba: Klopeš a je ti otvorené. Prosíš a dostaneš. Keď sme robili kostol v Lomnej, stretli sme v dedine miestnu seniorku. A ona sa nás opýtala: Chlapci, vy ste tí archeológovia? Mysleli sme si, že teta to iba trochu poplietla. Až neskôr pri realizácii kostola v Sliačoch, som pochopil, akú mala pravdu. Architektúra je archeológiou ducha. Hľadáš, odkrývaš, až nakoniec pochopíš veci v súvislostiach.“
Narodil si sa v Revúcej, žil si v Spišskej Novej Vsi, študoval si v Bratislave. Ako si sa vlastne ocitol práve v Ružomberku?
„Na vysokej škole v Bratislave som sa zoznámil so svojou budúcou manželkou, ktorá bola z Ružomberka. Navyše, v Spišskej Novej Vsi neboli žiadne projektové ústavy, a tak som začal pracovať v Projektovom ústave obchodu a cestovného ruchu v Likavke. Riaditeľ ma pri pohovore posadil do kancelárie s výhľadom z okna na tri romantické vily. A neskôr som zistil, že jeden z tých domov, nechal postaviť môj prastarý otec, ktorý bol sudcom v liptovskej sedrii. To ma presvedčilo, že som na správnom mieste. Carl Gustav Jung tento jav nazýva coincidencia – súvislosť nesúvzťažných dejov.“
Môžeš nám priblížiť, z čoho vychádza filozofia tvojej tvorby?
„Asi najväčší význam vo svojej práci prikladám intuitívnemu prístupu. Našu generáciu racionalisti trochu posmešne nazývali „duchári“, pretože sme presadzovali myšlienku, že duch doby musí vždy korešpondovať s duchom miesta. My sme boli generácia rozhrania, kedy niečo staré zaniká a niečo nové sa rodí. V škole sme boli zaťažení na brány a oblúky, čo symbolizovalo prechod z jedného obdobia do druhého a zároveň aj na praskliny, čo bol zase symbol rozpadajúceho sa systému, ktorý končí. Na 1. bienále architektúry v Benátkach v roku 1980 vznikla ulica tzv. Strada Novissima, kde dvadsať popredných svetových architektov navrhlo vlastné fasády, čím v podstate definovali postmodernu. Ja som sa snažil už počas štúdia hľadať, čo to tá postmoderna vlastne je, čo väčšina mojich spolužiakov nerobila. Obvykle z nej preberali už hotové formy. Nesnažili sa pátrať po tom, ako k nim došlo. Slovenská kultúra všeobecne málo reflektuje historické súvislosti. Asi najďalej v tom došli Maďari okolo jedného z najoriginálnejších architektov Imre Makovcza. Jeho organická architektúra predstavuje návrat ku koreňom a berie si príklady z prírody v zmysle božieho stvorenia. Makovecz definoval architektúru ako vychladnutý otlačok stopy božej.“
Za rímskokatolícky kostol v Lomnej ste spolu s kolegom Martinom Bišťanom získali v roku 1997 Cenu Dušana Jurkoviča, ktorú udeľuje Spolok slovenských architektov. Ako vznikala táto stavba?
„V roku 1992 som bol vyhodený z projektového ústavu a s kolegom Bišťanom sme založili združenie v jednej izbe nášho bytu. Martin zrazu prišiel s tým, že má do troch dní odovzdať projekt na Kostol Božského srdca v Lomnej. Keď som mu doniesol ukázať, čo som po dvoch dňoch vytvoril, rozčúlil sa úplne do červena, že je to celé zlé. Tak sme išli do Lomnej s tým, že to pravdepodobne odmietnu. No a oni sa na to pozreli a paradoxne povedali, že to berú. Neskôr, keď som vošiel do sklenenej veže kostola, ktorá nebola ešte ani dostavaná a boli v nej stále nezakryté otvory, ofúkol ma taký silný prievan, až mi stáli vlasy na hlave. A vtedy mi došlo, prečo som ju navrhol práve takto. Súvisí to s mojim bezmotorovým lietaním. Ako pilot poznám zákony aerodynamiky a meteorológie a došlo mi, že tie otvory musia zostať otvorené. Je to vlastne Bernoulliho rovnica vďaka ktorej lietajú lietadlá, ktorá hovorí, že súčet statického a dynamického tlaku je vždy konštantný. To znamená, že v každom počasí v tej veži funguje prúdenie vzduchu, čo bráni zrážaniu vodného kondenzátu na jej povrchu. Ak by k tomu nedochádzalo, tak tá plechová strecha by bola do pár rokov zhnitá. No a dnes už je to 30 rokov, čo bola stavba dokončená, a strecha je stále v poriadku.“
Na prelome milénia v roku 2000 bol dokončený Kostol Dvoch sŕdc v Liptovských Sliačoch, tzv. Archa locus, na ktorom si spolupracoval s kolegami Jozefom Hýravým a Vladimírom Konfálom. Stavba dnes patrí ku vyhľadávaným turistickým pamiatkam Liptova. Aký bol postoj miestnych obyvateľov k tejto postmodernej nadčasovej stavbe v obci?
„Túžba občanov a miestnych kňazov vo Vyšnom Sliači postaviť kostol trvala viac ako 40 rokov. Pôvodne som mal snahu pristúpiť k návrhu stavby racionálne a konštruktivisticky, ale jediné, na čo som prišiel, boli otázky, ale nevedel som sa žiadnym spôsobom dopracovať k celku. Umelec sa predovšetkým riadi estetickým vzorcom, čiže krásou a ja som mal prianie, aby to bol fungujúci sakrálny priestor, ktorý by bol na úrovni historických stavieb. Tých otázok, ktoré som si dookola kládol, bolo tak veľa, až som sa takmer dostal na hranicu zúfalstva, že na to neprídem. No a paradoxne v momente, keď som sa snažil vypustiť všetko z hlavy, zrazu v mojich predstavách priplávala v hmle do prístavu loď, kde sa začínal najskôr črtať iba jej tieň, potom obrys lode, na nej bol dom ako symbol archy a nakoniec plachta, sťažeň a kríž. Až neskôr som sa v literatúre dočítal, že loď, dom a kríž je ekumenický symbol. Takto vznikla ústredná idea toho kostola. V čase, keď sa začal navážať pod kostol štrk, tak jeden z miestnych obyvateľov objavil kameň v tvare srdca. Iná obyvateľka nám neskôr priniesla menší kameň opäť v tvare srdca so slovami: „K najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu patrí nepoškvrnené srdce Panny Márie.“ A tak dostal svätostánok svoj názov.“
Za sídlo firmy GAS Oil Engineering na okraji Spišskej Teplice pri Poprade si získal v roku 2012 Cenu slovenskej komory architektov CE.ZA.AR, ďalej hlavnú cenu Stavba roka 2012, cenu Vydavateľstva EUROSTAV za komplexne progresívne riešenie architektonického diela a Krištáľové krídlo za architektúru. Prečo bol práve tento projekt taký úspešný?
„Kľúčom k tejto stavbe bol projekt rodinnej Vily na plese v Novej Lesnej, ktorý som robil pre toho istého investora. Ten dom síce nie je taký verejne známy, ale ja ho považujem za akési svoje životné krédo. Je to prvý funkčný celosklenený dom, ktorý sa objavil aj v knihe profesora Matúša Dullu Slávne vily Slovenska, do tej doby môjho celoživotného oponenta. No a na základe tejto skúsenosti mi majiteľ vily povedal, že chce postaviť sídlo firmy a že by chcel dať svojim zamestnancom v tej budove rovnakú hodnotu, ako on sám získal v tom dome. Videl vo vlastných ľuďoch obrovskú hodnotu a mal k nim zodpovednosť. A to už je morálny cieľ, tak som sa do toho pustil. Zvolili sme koncept veľkoplošných kancelárii podľa nemeckých typologických noriem. Cieľom bolo, aby sa zamestnanci vedeli sústrediť a spolupracovať. Musím povedať, že napriek tomu, že projekt sídla firmy môže na prvé počutie znieť ako zložitá úloha, pre mňa osobne to bola najjednoduchšia zo stavieb, ktoré som realizoval.“
Si prakticky od založenia v roku 1994 aktívnym členom Voľného umeleckého združenia ROZETA. Ako zapadne architekt s technickým vzdelaním do skupiny profesionálnych výtvarníkov?
„Pre mňa ako rodeného introverta, ktorý má problémy s komunikáciou, to znamenalo vstup do spoločenského prostredia. Umelecká skupina, ak sa do nej človek zaradí, mu dáva aj istý spoločenský status a zároveň je preňho akýmsi zrkadlom. Socialistické školstvo nás naučilo, že architektúra je veda aj umenie zároveň, z čoho vyplýva, že umenie vždy bude jedným z jej pilierov. A dobrý architekt potrebuje tento pilier neustále posilňovať, aby mohlo dôjsť k nejakej syntéze medzi tými dvomi oblasťami. No a ROZETA v sebe nakoniec obsiahla aj ďalšie formy umenia ako sú literatúra, hudba alebo divadlo. Pod hlavičkou ROZETY sa uskutočnilo niekoľko výstav vo významných galériách doma aj v zahraničí, vydalo sa niekoľko bibliofílií a katalógov k výstavám, dokonca aj galéria súčasného umenia v tomto meste nesie názov ROZETA. A to nie je náhoda.“
Spolupracoval si ako scénograf aj na niekoľkých inscenáciách Mestského divadla Ružomberok a Divadla ŠOK v Šali. Čo privedie architekta k divadelnej tvorbe?
„Charakter postmodernej architektúry má ku scénografii blízky vzťah a ja veľmi rád testujem hranice, kde je to ešte architektúra a kde už iný druh umenia. Aj v predstavení Mestského divadla Ružomberok, inšpirovanom textami francúzskeho spisovateľa Antonina Artauda Dobytie Mexika, som v rámci scénografie vytvoril stan v tvare pyramídy, ktorý vymedzoval hrací priestor, čo je v podstate architektúra. V muzikáli Alžbeta Báthoryová Divadla ŠOK v Šali som urobil hrad, schody, studňu a drevené domčeky. Stále to bola architektúra, ktorá sa ale už stala súčasťou konkrétneho príbehu. Nakoniec som bol prekvapený, že dirigent, producent a hudobný skladateľ Rudolf Geri, ktorý sa zúčastnil premiéry, hovoril po predstavení nadšene práve o funkčnej scénografii.“
Aktuálne pracuješ ako hlavný architekt v architektonickom štúdiu QUASARCH. Na aké nové projekty sa môže verejnosť tešiť?
„Momentálne dokončujeme s kolegami súbor apartmánových domov v turistickom areáli Hrabovo. Snažili sme sa tam vytvoriť analógiu s drevenou dedinkou Vlkolínec, zapísanou vo svetovom kultúrnom dedičstve UNESCO. Obyvatelia tejto mestskej štvrte sú rôzni. Niekto má apartmán ako rodinný dom, niekto ako víkendový priestor pre svoj oddych, iný vlastní viac apartmánov pre svoje podnikanie. Tento jav v architektúre nazývame jednotou v novosti, to znamená, že forma je zjednotená, ale zároveň sa to prispôsobuje individuálnym potrebám užívateľov. Mňa najviac zaujíma, ako sa tam tým ľuďom žije, aký majú z toho pocit, aký vzťah k tomu majú. Konečným cieľom je pre mňa človek, architektúra je vždy iba prostriedkom.“
Rozhovor pripravil: Vladimír Dubeň, Foto: Martin Bišťan, Radovan Ondrejka, Yurkovic a archív Petra C. Abonyiho
