KULTÚRA ABONENT VEĽKÁ DVORANA KDAH Novoročný koncert bol kultúrnou a umeleckou ozdobou vstupu do nového roka.
Sú chvíle, udalosti, príležitosti v živote, ktoré sú mimoriadne príjemné a ojedinelé. Určitými okolnosťami alebo riadením osudu ich možno zažiť v živote len raz. Pre ich veľkosť a pozoruhodnosť. Novoročný koncert vo Veľkej dvorane ružomberského Kultúrneho domu Ružomberok tak patril práve k jednej z nich. Ku jedinečnej udalosti s mimoriadnym umeleckým zážitkom. Hodnota, ktorú možno nečakane stretnúť, zaujať sa ňou, a tak sa aj výrazne obohatiť. Koncert zaradila programová dramaturgia aj do ponuky zabehnutého abonentného cyklu.
Sila priateľstva
Štátny komorný orchester Žilina je hudobné teleso vyhladené do príjemného tvaru umeleckého majstrovstva. Nielen to. Za niekoľko rokov jeho vystupovania na ružomberskej scéne si s nami, tu na Liptove, vybudovalo takrečeno rodinný vzťah. Takéto väzby sa vypracúvajú obojstrannou sympatiou a bezprostredným prístupom. S vďakou a úctou, ktorá je v takýchto kontaktoch akosi samozrejme prítomná.
„Snažíme sa už v príprave na koncert vytvoriť ústretovú atmosféru, aby sa umelci u nás dobre cítili, a tiež si po ceste oddýchli. K tomu prispievajú veľkou mierou všetci zamestnanci kultúrneho domu. Výsledkom je, že sa u nás kolektív ŠKO Žilina cíti veľmi dobre.
Ponúkneme kávu, nápoje a drobné občerstvenie, čo sa očividne stretá s vďakou za takúto pozornosť,“ povedal riaditeľ Kultúrneho domu Ružomberok. Uviesť podujatie, a to akékoľvek, vyžaduje množstvo krokov, ktoré sú pre návštevníka podujatia, samozrejme, skryté. Ale bez súvislého nasadenia, pamätajúc na často veľa drobností a odbočení, sa to jednoducho úspešne urobiť ani nedá. Pre žilinský orchester je to zájazdové podujatie, ktoré obnáša nemálo starostí a námahy spojenej s vycestovaním. Ak by sme nahliadli do programového itinerára tohto komorného hudobného telesa, zistili by sme, že okrem Ružomberka nemajú títo muzikanti v pláne nikam cestovať. Aspoň teda zatiaľ. Aj to je výsledok veľkej miery vzájomnej ústretovosti. Samozrejme, aj porozumenia, ktoré sa na úrovni manažmentu oboch strán len tak z noci na ráno neurodí. Práve snahou o zisk umelecky hodnotných podujatí sa ružomberský kultúrny život dostáva na úroveň porovnateľnú s veľkými mestami, ktoré majú vlastné umelecké ustanovizne so stálou scénou.
Valčík a polka
Novoročný koncert je niečo viac ako len koncert. Má v sebe duchovný náboj spoločného začiatku roku. Keď ľudia chcú mať aj pocit spolupatričnosti. Mať k sebe bližšie a vzájomným spojením pocítiť vlastné odhodlanie a silu. Nový rok svojou mierou významu odratáva čas každému. Je to aj určitá udalosť v živote každého človeka. Zlom, limit, alebo aj radosť. Oslava takýchto momentov sa už dávnejšie požehnala atmosférou hudby.
„Vstúpime do Viedne, do času vzniku tanečnej hudby, k valčíkom a polkám,“ v príhovore pred koncertom spomenul riaditeľ Radek Zdráhal. Práve polovica 19. storočia je výrazne poznamenaná vznikom takejto hudby. Ak by aj nejaký náročnejší poslucháč chcel pri zostave programu Novoročného koncertu krútiť nosom, treba mať na pamäti v prvom rade charakter jeho určenia. Šíriť radosť, zabávať. Ale z hľadiska inštrumentálnej virtuozity tu nie je žiadny priestor na nejakú úľavu, odľahčenie. Možno aj práve, a najmä viac. Vtipné a nápadité aranžmány, akustické akcenty a prejav interpretov. Libor Cabejšek, hráč na tympany a bicie, vie vnášať svojím účinkovaním do hudobnej produkcie aj mieru uvoľneného vtipu. Celé hudobné dianie sa podriadilo taktovke dirigenta Petra Valentoviča, ktorý je tiež aj klavírny sólista a virtuóz.
Rodina autorov Johann Strauss, otec a syn, sú výrazní priekopníci takýchto hudobných nálad. Viedeň sa stala metropolou monarchie, miestom plesov, kaviarní, promenád a verejných záhrad. Rastúca meštianska vrstva túžila po zábave, tanci a hudbe, ktorá by nebola výlučne aristokratická ani cirkevná. Hudba sa presúvala zo salónov kniežat do verejných priestorov – do tanečných sál, parkov, hostincov. Valčík, spočiatku považovaný za pohoršujúci tanec, pretože partneri sa držali v objatí, sa v tomto období definitívne emancipoval. Už nebol len ľudovým tancom, ale stal sa symbolom mestského životného štýlu. Johann Strauss starší položil základy „viedenského valčíka“ ako masovej zábavy. Jeho syn, Johann Strauss mladší, však dokázal niečo výnimočné - premenil tanečnú hudbu na poetický svet emócií.
Jeho valčíky nie sú len hudbou pre tanec, ale hudbou aj na snívanie. Možno v nich počuť šum mesta, večerné promenády, svetlá plesových sál. Ale aj nostalgiu a jemný smútok. Legendárny je už valčík Na krásnom modrom Dunaji. V programe ružomberského koncertu chýbal. Nie však na pódiu. V búrlivej atmosfére jeho záveru musel odznieť ako prídavok. Je skladbou európskeho významu. A už navždy ňou aj ostane. Výraz nášho západného cítenia, spoločenstva a jednoty. Akoby zámerným riadením osudu sa mu prorocky vtlačila modrá farba. Farba, ktorá spolu s dvanástimi mariánskymi hviezdami zjednocuje dnešnú modernú Európu.
Koncert v Ružomberku bol zostavený len zo skladieb Johanna Straussa ml. a jeho brata Josepha. Z českých krajín sa ku valčíkovému tanečnému ošiaľu pridala neskôr aj rýchlejšia polka. Zároveň sa stala základom pre ďalšie autorské kompozície.
Eva Katráková Bodorová
Umenie je oslovujúci fenomén. V hudobnom tvare azda aj viac, než ostatné jeho druhy. Hudba vie pomerne rýchlo vnášať nálady, pocity vášne, či radosti. Dokáže veľmi priamo a citovo pôsobiť. Je umením viazaným v čase, pôsobiacim a unášajúcim. Ale - a teraz pozor - dokáže priniesť aj nezanedbateľný vizuálny zážitok. Nielen čaro krásy ženy, ale aj jej šarm a prejav. Všetky tieto atribúty by sa patrilo napísať veľkými písmenami. A všetko toto, a určite ešte aj mnohé viac, patrí ku sólistke hudobného večera. Eva Katráková Bodorová nie je len sopranistkou z vysokých poschodí vokálneho majstrovstva. Je to zjav v tom najlepšom zmysle slova. Samostatná téma na dizertačnú prácu alebo román. Už v jej prvej árii Adely zo známej operety Netopier prišlo nielen žiarivé svetlo osobnosti, ale predovšetkým bravúrne spevácke majstrovstvo. Už jedinečnosť tohto prvého vystúpenia by stačila zážitkom a spokojnosťou nasýtiť očakavajúceho diváka. Jedinečnosť, po ktorej sa možno aj rozísť do domovov. Samozrejme, už aj v tomto mieste koncertu odkaz všetkým, ktorí tu neboli - banujte.
Technika a výraz
Koloratúrna technika je to najnáročnejšie, čo musí interpret - sopranistka zo seba vykúzliť. Veľký dôraz na presnosť tónu, a to v rýchlom tempe. „Môj pán markíz,“ slúžka sa snaží vyhovoriť, kde pomíňala, rovno prehajdakala, peniaze. A pridaný výraz speváčky bol aj ďalšou rovinou jej hereckého majstrovstva. A v takýchto podobách, vrátane hoci aj jej neskoršieho čísla pripitej speváčky, kráčala Bodorová v Ružomberku smelo strmými schodmi herectva a koloratúry.
Náročné smiechové pasáže, ako aj nenápadná, zato veľmi technická, kontrola dychu. Sýty a istý tón a oblačné výšky. Naplnenú sálu Veľkej dvorany zasiahol príval lavíny, aký nečakal nikto. Potom nie div, že sa v takejto situácii potlesk nechce stretnúť s koncom. Speváčka dokázala na malej ploche kombinovať polohy výsmechu, irónie, ľahkosti aj elegancie. Muzikalita v lesku suverenity. Najmä žáner operety uprednostňuje vtipnú náladu a atmosféru humoru.
Celý svoj koncertný repertoár predstavila žiarivá sopranistka Eva v nemčine. Nič zvláštne, keďže jej umelecký záber predstavujú scény viacerých európskych pódií. Mnohé a časté angažmány jej prichádzajú aj zo susednej Českej republiky.
Zlatý poklad
Ak sa teraz na nový rok bude robiť inventúra slovenského zlatého pokladu, určite k nemu treba prirátať sopranistku Evu Katrákovú Bodorovú. A občas ju potom aj vyviezť ukázať, najlepšie špeciálom prezidenta, do sveta. Nech nám, Slovákom, tam poriadne závidia. Aj v Ružomberku zdvihla hodnotu spoločenského večera. Nielen svojím umeleckým majstrovstvom, ale aj príjemným osobnostným
vzhľadom a vystupovaním. Sama unesená úžasnou atmosférou, akú v „kulturáku“ nečakala. Cena zlata v uplynulom roku prudko vzrástla. Je celkom možné, že k tomu prispelo aj zlato, ktoré má v hlasivkách práve táto šarmantná sopranistka Eva Katráková Bodorová. „Veľmi obdivujem a zároveň si vážim reakcie ružomberského publika. Sú spontánne a úprimné. Nikde v Európe som sa s ničím takým nestretol,“ zhodnotil očarovaný Radek Zdráhal, riaditeľ kultúrneho domu. Treba však zároveň aj uznať, že každý divák potrebuje prejsť procesom určitého rastu, premenou.
Vzdelaný poslucháč a divák potom vie hodnotovo pristupovať ku kultúrnej ponuke. V tomto smere kultúrny Ružomberok prešiel v pomerne krátkom čase veľkú a významnú cestu. Všimnú si to aj inde..?
