Vianočný koncert vo Veľkej dvorane priniesol strhujúci umelecký zážitok
Doznievajú posledné slová liturgického textu omšovej časti Agnus Dei - Dona nobis pacem - Daruj nám pokoj a publikom prepuká nadšením do frenetického potlesku. Vo Veľkej dvorane skončil koncert Štátneho komorného orchestra Žilina. A nielen jeho. Traja speváci sólisti, miešaný zbor Cantica Collegium Musicum Martin, predtým klavirista Pavol Praženica, a nad tým všetkým dirigent Leoš Svárovský. Večer, na aký sa nezabúda.
Arcangelo Corelli
ŠKO Žilina priniesol do Ružomberka obsažné koncertné predstavenie, zložené z troch častí. Prvá patrila vianočnému barokovému dielu Concerto grosso op. 6 č. 8 g-mol. Považuje sa za jedno z najslávnejších diel baroka. Autor Arcangelo Corelli pôsobil väčšinu života v Ríme, v aristokratickom prostredí palácov a chrámov. Hudba vtedy nemala ohromovať, ale kultivovať vnútro. Komorný orchester toto, viac ako tristoročné, dielo uviedol v obsadení len strunových nástrojov. Concerto grosso je hudobná forma typická pre obdobie baroka. Prebieha v dialógu striedania dvoch nástrojových skupín. Má jasný, príťažlivý atraktívny rytmus a kontrastnú farebnosť. Záverečná pastorálna časť ružomberského vystúpenia už jasne evokovala svoj vianočný príklon.
Wolfgang Amadeus Mozart
W. A. Mozarta azda zvlášť ani predstavovať netreba. Svoj krátky život zázračného talentovaného človeka ako interpreta naplnil aj bohatstvom svojej skladateľskej tvorby. Je plná živelnej nápaditosti, dynamickej neskrotnosti, a predovšetkým príťažlivého výrazu pre ucho poslucháča. Aj preto sa stal vďačnou postavou pre viaceré divadelné a filmové stvárnenia. Zomrel na pandemickú nákazu a bol pochovaný v hromadnom hrobe. Jeho telesné pozostatky sa nenašli. Možno aj takto, riadením osudu, sa, tajomne a očividne, dokáže stále na tento svet navracať. Nakoniec, že autor žije vo svojom diele, to je vec zrejmá.
Pavol Praženica
A potom môže autor ožiť aj za klavírom. Ako v prípade uvedenia klavírneho koncertu W. A. Mozarta v druhej časti ružomberského vystúpenia ŠKO Žilina. Koncert D-mol pre klavír a orchester, za klavírom 25-ročný Pavol Praženica, ktorý na svoje roky vyzerá hodne mladšie. A mimo dosahu klavíra pôsobí nesmelo, bázlivo s rozpačitým výzorom budúceho maturanta, vo väčšom, vypožičanom obleku. Ale to len chvíľu. Pri svojom nástroji, klavíri, vyráža s nástojčivou vášňou nedočkavého dostihového koňa. Už po pár taktoch sa dostáva do čela tohto pomyselného preteku. S prehľadom získava pozíciu kontroly a dominancie nad celým závodným poľom. Mnohí diváci už v týchto chvíľach prichádzajú na to, že na svete nemôže byť nič jednoduchšie a ľahšie ako hrať na klavíri. Tí odbornejší poslucháči zase vidia prevteleného samotného Mozarta. Zrejme aj takto vyzeral jeho vlastný hráčsky prejav pred viac ako dvoma stovkami rokov. Suverénna ľahkosť hráča nasýteného kompozíciou skladby. Organicky precítené v krvnom obehu tela, vystupujúce prstami. W. A. Mozart napísal príťažlivé rytmizujúce dielo s dávkou sebepatričného vtipu. Interpreta vôbec nešetrí, a neraz ho rébusmi prstokladu aj preveruje.
Rovnako tak necháva priestor vyniknúť jeho hráčskemu kumštu. Odrazené hudobné plochy, kde znie len klavír, pôsobia mimoriadne sugestívne. Práve na tieto momenty akoby Praženica doslova čakal a mohol si ich vychutnať. Cíti nahrávku na smeč a pohodlne skóruje. Sebaistá virtuozita ústi do suverénnej bravúry. Posledné takty skladby akoby ho násilím vytrhli zo sústredenia, že musí skončiť. S rozpakmi prijíma potlesk burácajúcej sály v aplauze. Aj keď unavený a po viacerej kľaňačke, poteší auditórium, ktoré si nevie predstaviť, žeby už mal byť koniec tohto famózneho vystúpenia, prídavkom. Sólový výstup s Brahmsovým Uhorským tancom uvrhne sálu do napätého, ale zato vďačného, hrobového ticha. Ale toto všetko sa len chabo opisuje, to jednoducho treba zažiť. Takýchto chvíľ, jedinečných príležitostí, veľa v živote nebýva. Dôležité je - byť pri tom. A každý, z tých štyroch - piatich stoviek návštevníkov koncertu vo Veľkej dvorane Kultúrneho domu Ružomberok, si to určite vedel dobre uvedomiť.
Juraj Zrunek
A s podobnou hodnotou prišiel aj zážitok v tretej časti podujatia. Harmonia pastoralis - Vianočná omša pre sóla, zbor a orchester vstúpila do vianočnej nálady s pohladzujúcou nádherou. Ale aj s vášňou, rytmom a interpretačnou vervou. Práve skutočnosť, keď účinkujúci pristupujú ku svojim výkonom s chuťou a odhodlane, sa podstatne podpisuje na vyznaní diela. Jeho autor Juraj Zrunek bol katolíckym kňazom, členom rádu fratiškánov. Aj preto určité obdobie života strávil v kláštore v neďalekom Okoličnom. Napísal viacero omší a vydal niekoľko piesňových zborníkov. Dlhý čas bolo autorstvo tejto jeho omše pripisované jeho staršiemu spolubratovi Edmundovi Paschovi. Takto to bolo aj prvýkrát uvedené na nahrávke vydanej v roku 1974, pod titulom Christmas and Carols. V čase socializmu a v čase tzv. normalizácie, keď sa jedna - dve koledy zahrali v rádiu len tesne pred samotným Štedrým večerom, bol to odvážny avantgardný počin. No, to ešte tak, v našej ateistickej spoločnosti vyhrávať v rádiu náboženské piesne..!
Harmonia pastoralis
Akoby od vzniku tejto, nazývanej tiež pastierskej, omše, neubehli tri stovky rokov. Zrunek je v nej nanajvýš moderný, súčasný. Ale aj rovnako vtipný, príťažlivý. Omša má v katolíckej cirkvi presne ustálený tvar a postup jednotlivých liturgických častí, z ktorých sa skladá. Tento, môžeme povedať, že dramaturgický koncept, ponúka možnosti pre umelecké hudobné stvárnenie. S obľubou sa tejto možnosti chytil a úspešne zhostil J. S. Bach. Hoci protestant, nadchýnal sa možnosťami košatosti a rozletu katolíckej omše. Dobre to poznal, a najmä cítil, keďže bol kantorom aj u katolíkov. Juraj Zrunek ako kňaz chápal pastiersku úlohu cirkvi v duchovnom poslaní. K tomu je už len krok, ako tento aspekt zdôrazniť, a Vianoce ponúkajú pastiersky príbeh ako na zavolanie. V jeho časoch mala omša len rigorózny latinský charakter a jazyk. Celkom odvážne ku tomuto pridal aj jazyk ľudu. Už dávno takto predstihol vatikánsky koncil, a možno aj nadviazal na úspešnú politiku našich bratov vierozvestcov, keď vymohli u pápeža starosloviensky liturgický jazyk. Ale ani autor samotný si neuvedomoval, ako jeho jedinečné skĺbenie dvoch jazykov naskočí na vlnu dnešného chápania modernej hudby. Presvitá džez a silno cítiť populárny rap. Je to aj vítaný priestor pre zbor a sólistov. A to v rôznych kombináciách. Hravosť a radosť je až elektrizujúco nápaditá a príťažlivá. Striedanie hudobných plôch necháva v oddelených sekvenciách vyznieť aj kapele ľudových muzikantov. Na gajdách a fujare vystúpenie koloruje Roman Bienik, známy folklorista zo Žiliny. Všetky svoje hudobné nástroje si aj sám vyrába. A vystúpenie ešte frázuje charakteristickou drumbľou. Pôsobivé sólistky - speváčky, Anna Škubová a Bianka Shallerová ovlažujú nielen jemným výrazom, ale predovšetkým aj rôznymi formani dialógu, tak so zborom, ako so svojím partnerom, basbarytonistom Gustávom Beláčkom. V kostýme dobového pastiera - baču dokreslil celkovú atmosféru mnohovrstveného hudobného a sakrálneho diela. O rozpísaných partoch, napríklad len pre sólové spevy, by sme ešte dlho mohli v týchto riadkoch opisovať vznešený vzlet, odvážnu nápaditosť autora a vokálne výrazy sólistov.
Kóda, teda záver, vrcholiaca v tutti, všetci, v časti Agnus Dei - Donna nobis pacem, Baránok Boží, daruj nám pokoj..! - otvára kráter pridusenej a prekvapenej sopky hľadiska a publikum tryská nadšenými ováciami. Ale s koncom sa zmieriť nechce. A tak zmierlivý ansábel pridáva vianočnú koledu Tichá noc.
Ak sa niekto pri čítaní týchto riadkov zbadal, že tam chýbal - je to jeho chyba. Sú veci, chvíle a momenty, ktoré sa dajú zažiť len raz. Neopakujú sa. Bolo to už povedané. A tento koncert k nim určite patril.
Donna nobis pacem
Daruj nám pokoj, zaznieva práve na Vianoce viac ako inokedy. Je to aj výzva svetu. Veľká a nástojčivá. Stále platná. Tiež aj varovná. Pokoj je veľmi krehký stav. Mal by sídliť v srdci a šíriť sa priateľstvom vzťahov.
Podarí sa ho udržať...?
