Vystúpenie Radošincov je vždy príležitosťou národa pozrieť sa na seba
Radošinské naivné divadlo si vybudovalo v Ružomberku svoje vlastné domáce zázemie. Dokladom môže byť aj návštevnosť ich podujatia vo štvrtok 9. októbra. Veľká dvorana Kultúrneho domu Andreja Hlinku pukala vo švíkoch. Nebolo jedno voľné miesto.
Komu sa dnu podarilo dostať, mohol sa venovať zábavnej jazde naprieč našimi národnými dejinami. Radošinskí divadelníci ponúkli, a aj predstavili, plejádu osobností, ktoré sa do histórie vedeli významne zapísať. Príznačný titul obnoveného naštudovania titulu Ako sme sa hľadali prijali Ružomberčania s nedočkavým napätím.
Naivná genialita
Práve v minulom čísle našich novín sme sa zamysleli nad parametrom, ktorým je genialita. Bolo to v článku v súvislosti s hudbou a jej interpretmi. Trochu vzdialene, ale nie až tak veľmi, od nej by mohol byť jav alebo stav, a tým je naivita.
Hneď úvodom treba povedať, a zároveň aj upozorniť, že naivita nie je hlúposť. Skôr naopak. Vyznačuje sa úprimnosťou, bezprostrednosťou. Zároveň je veľmi pravdivá. Práve na tomto zvláštnom fenoméne, ktorým je naivita, je postavená celá poetika Radošinského naivného divadla. Termín prijalo toto zoskupenie divadelníkov aj do svojho názvu, a to teda nie náhodou. Naivitu prijalo, a zároveň v rôznych obmenách aj uplatňuje, ako svoju vyjadrovaciu platformu. Naivita im mohla byť aj neraz nápomocná, keď bolo treba za socializmu prejsť húštinou obmedzení a vystúpenia pre verejné účinkovanie museli schvaľovať príslušné komisie. Naivita je aj šikovný nástroj na interpretáciu humoru. A toho si je všadeprítomný principál tohto divadla dobre vedomý. Stanislav Štepka autorsky, myšlienkou aj fyzickou námahou, je za všetkým v tomto divadle. Píše, organizuje, účinkuje - a cestuje s divadlom po Slovensku. Teraz na jeseň so svojím dramatickým dielom, divadelnou hrou - Ako sme sa hľadali.
Vieme sa nájsť?
Tak už, či onak, naivita, priznajme si, je aj pohľadom do duše Slováka, a zároveň aj jej výkrikom. Samozrejme, takým tichším, bázlivo nesmelým a jemne opovážlivým. Narábať s duševným materiálom národa dokáže Štepka s veľkou zručnosťou. Psychologicky a otcovsky zhovievavo. Nevysmieva sa, len necháva vyznieť samotnému pousmiatiu. Kto už sa ako pritom zamyslí, a či vôbec, necháva otvorené. „Na tom Slovensku je to komplikované, nikto nevie, kam treba ísť,“ konštatuje Štepka v tejto hre prostredníctvom jednej zo svojich postáv. Nezaprie v sebe prapôvodnú dušu a naturel niekdajšieho učiteľa. Svojej dramatickej tvorbe sa snaží vtlačiť zakaždým aspoň kúsok poučnej, či rovno až pedagogickej roviny. Silný edukatívny, teda náučný, rozmer, z hry Ako sme sa hľadali, až kypel.
Chýba komisia
Práve schvaľovacie komisie, ako sa už spomenulo, vedeli parádne otravovať život všetkým, ktorí chceli vystupovať na verejnosti. To bol socializmus, a tomu je chvalabohu koniec. Ale predsa, aspoň túto hru mohla ešte nejaká komisia posúdiť. A síce prečo. Celé divadelné predstavenie má charakter náučného pásma. Pred publikum predstupujú postupne, a v rôznych situáciách, výrazné postavy slovenskej histórie. Tu môže byť kameň úrazu, teda zrozumiteľnosti. Aj keď sa autor snaží každého historického dejateľa, umelca či politika, aspoň stručne predstaviť, predsa sa môže natískať otázka,
či je naša Slovač na tom tak dobre, že vníma a rozumie všetkému, čo prebieha na javisku, a kto vystupuje. Bolo by treba správne a odborne posúdiť obsah hry. Poľahky sa totiž môže stať, že Štepka a Radošinci sa minú cieľa.
Spisovatelia a vynálezci
Takmer identicky oživený básnik Hviezdoslav, podaný Štepkom, je asi zrejmý každému, aspoň ako pamäť zo školy. Horšie je to so zrozumiteľnosťou jeho poetického jazyka, tak je na javisku jeho reč prekladaná do hovorovej slovenčiny. Celkom pochopiteľne možno predpokladať, že s Jonášom Záborským sa viacerí na tomto javisku, ako aj v živote, stretli prvýkrát. Tento, najprv evanjelický, a potom katolícky kňaz, popri svojom povolaní dedinského farára, napísal viac ako tri desiatky divadelných hier. Teda, ešte okrem inej spisovateľskej tvorby.
Ján Hollý, bard našich básnikov 19. storočia, veľmi asi do súčasnosti už nepovie. Jeho mnohé preklady z gréčtiny, či vlastná tvorba eposov v hexametri, sa nečítajú vo vlakoch a autobusoch cestou do roboty či školy. Čitateľsky za Hviezdoslavom tiež asi nie je zhánka. Ale žeby tam chýbala aktuálnosť, to sa povedať nedá. Práve naopak. Čo tak známe Krvavé sonety..!?
Aká by to bola naša história, ak by chýbala národná trojica: Štúr - Hurban - Hodža. Aké by to bolo Slovensko, aby tam nemali svoje zastúpenie aj bratia Česi - Mikoláš Aleš maliar. Ale tiež maliar aj náš Jozef Murgaš, kňaz a vynálezca rádia. A ďalší Jozef, a to Jozef Maximilián Petzval, rodák zo Spišskej Belej, umožnil svojimi výpočtami zostrojenie moderného svetelného objektívu pre fotografovanie. Určite musel byť novinkou pre viacerých v hľadisku.
Divadlo pravdy
Ako už býva dobrým a zaužívaným zvykom, Radošinci drú to svoje „divalo“ nadoraz. K tomu hudba, spev, monológy. Azda len ten dominantný sólový preslov predniesol samotný Stanko Štepka, ako vysvedčenie pamäte človeka vo veku cez osem krížikov. Prehovoril do duše Slovákom až tak, že sranda musela ísť takmer bokom. A za tým dal spevácke číslo. Tu už by sa patrilo kričať - dosť..! od toľkej váhy naberáme vodu..!
A piliere divadla, najmä Maruška Nedomová, hviezdna stálica, žena - herečka tisícich výrazov a tvárí. Tiež Mojmír Caban, tradičný sekundant Stanislava Štepku na javisku. Divadelná hra Ako sme sa hľadali, je o putovaní, tak krajinou, ako aj históriou. Zaznie aj konštatovanie, s patričnou odozvou v hľadisku: „Stratili sme cestu, ale našli smer..!“
