ODVIATE ČASOM Uplynulo 85 rokov od vzbury vojakov ružomberskej posádky, ktorá v neskoršom období dostala prívlastok ako Hrabovská vzbura. Udalosť, ktorá v tom čase silno rezonovala v Ružomberku a v okolí, nebola publikovaná.
Cenzúra zakázala informovať verejnosť aj v takom vládnom periodiku, ako bol Slovák. Generál Čatloš nemal záujem vystupovať proti vzbúrencom v armáde, a preto vojenská justícia kvalifikovala ružomberské udalosti ako výtržnosti a nie ako vzburu. Ináč sa zachovali civilné súdy. Podnecovateľov vzbury z radov ilegálnych pracovníkov Revolučnej mládeže Slovenska zatýkali a odsúdili na viacročné väzenie. Čo bolo príčinou vzbury vojakov a aký vývoj mali tieto udalosti?
Nová politická situácia
Po rozbití prvej Československej republiky v rokoch 1938–1939 vznikla nová politická situácia. Nie u všetkých obyvateľov mesta a Slovenska sa stretla s pochopením. Vytvorili sa podmienky pre ilegálne odbojové aktivity. V Ružomberku v spolupráci s komunistami boli založené bunky Revolučnej mládeže Slovenska. Do ilegálnej činnosti sa zapájali rybárpoľskí robotníci, študenti, ale aj vojaci ružomberskej posádky. V posádke vznikla odbojová skupina pod názvom Mor ho! Napriek vzájomnej spolupráci týchto odbojových skupín, ich práca bola živelná, so slabou, alebo takmer žiadnou organizačnou štruktúrou. Ilegálna činnosť bola nepremyslená, chaotická. Ale bola aj výnimočná tým, že v zárodku vzniku samostatného Slovenska prejavila odpor proti ľudáctvu a nemeckému nacizmu.
Našu pozornosť si zaslúžia vojaci ružomberskej posádky. Ich postoj nebol spôsobený len nespokojnosťou s politikou štátu a zradou československej vlády, že sa nepostavila na odpor proti Nemecku. Boli nespokojní aj s tým, že gardisti oproti vojakom požívali výhody, aké armáde neboli dopriane. V ubytovaní dve lôžka pripadali na troch vojakov. Žold im bol nepravidelne a oneskorene vyplácaný. Medzi vojakmi a dôstojníkmi nepanovala zhoda a porozumenie.
Frustrovaní mladí vojaci
Klesala disciplína vojakov, narastal odpor proti režimu a neochota ísť bojovať na východný front. Medzi nespokojnými vojakmi začali kolovať protištátne letáky, ktoré vyrábali sami vojaci, alebo ich získavali od ilegálnych civilných organizátorov v Ružomberku. Cieľom bol pripravovať sa na povstanie ružomberskej posádky, ktoré by sa potom rozšírilo na celé územie Slovenska. Mladí vojaci frustrovaní z celej situácie na Slovensku, často neuvážene hľadali zámienky pre vyjadrenie svojho odporu a vyvolávali šarvátky, konflikty. Menší incident vyprovokovali už na zábave v Likavke, ktorú v krčme u Martonov 29. mája 1939 organizovala likavská mládež. Na majáles do Likavky prišli aj vojaci. Nevedno, z akej príčiny došlo medzi mládežou a vojakmi k hádke. Z hádky vznikla bitka, ktorá skončila tým, že vojaci vyhnali zo zábavy všetkých civilistov a potom odišli do kasárni.
Na deň 4. júna 1939, v predvečer výročia posledného prejavu A. Hlinku boli v niektorých mestách na Slovensku (nie všade) povolené veľkolepé oslavy. Ružomberskí gardisti pripravovali na strelnici v Hrabove tanečnú zábavu – majáles. Na zábavu pozvali aj ružomberskú posádku. To, že ilegálni civilní pracovníci stanovili na tento deň začiatok vzbury, bolo verejným tajomstvom.
Vyhotovovali letáky, ktoré nenápadne pri rôznych príležitostiach rozdávali vojakom. Vedenie skupiny „Mor ho“ zase plánovalo počas osláv drobné sabotážne akcie. Na oslavy do Hrabova na pozvanie gardistov prišlo asi 400 vojakov, poddôstojníkov a dôstojníkov. Väčšina z nich bola protigardisticky naladená a stačili malé impulzy, potýčky zo strany gardistov, aby sa strhla masová bitka.
Dajte nám chleba!
Už zo správania vojakov po príchode na majáles gardisti vycítili, že sa niečo pripravuje. Preto požiadali prítomného veliteľa posádky majora Zapletala, aby sa postaral o poriadok medzi vojakmi. Veliteľ Zapletal vydal rozkaz k návratu vojakov do kasárni. Uposlúchlo iba niekoľko vojakov. „Nepôjdeme domov, dajte nám chleba!“ – spoločne volali vojaci. Vytiahli bodáky a na plecia dvíhali svojich vodcov poddôstojníkov. Keď gardisti videli vyhrotenú, výbušnú situáciu, „privolali vojenskú pohotovosť o sile jednej čaty, aby urobila poriadok. Ale privolaná čata sa pridala k vojakom – vzbúrencom.“ Drobné šarvátky prerástli do bitky. Pridali sa textilní robotníci, mládež. Vzbúrenci na jednej strane mali prevahu nad gardistami. Začal nekontrolovaný boj a ničenie všetkého, čo prišlo pod ruku. Prevrhli kotol s gulášom, porozhadzovali a poničili pripravované stolovanie. Gardistov a ich hostí rozohnali do okolitého lesa v Hrabove. A bol koniec veľkolepého majálesu. S odstupom času možno povedať, že vzbura v takomto predvedení nebola dobre pripravená, organizovaná a nedal sa predpokladať jej výrazný úspech.
Vojaci po rozohnaní gardistov sformovaní v útvaroch odchádzali do mesta a vyvolávali hesla: „Nech žije Československá republika, Smrť fašizmu, Nech žije Stalin...“ Pred Kultúrnym domom sa rozdelili na dva prúdy a odchádzali do Považských a Štefánikových kasární. Okresný náčelník Kallay okamžite o udalostiach telefonoval do Bratislavy, odkiaľ dostal od V. Tuku splnomocnenie, aby akýmkoľvek spôsobom zabezpečil v Ružomberku poriadok a organizátorov vzbury pochytal. To sa stalo v nedeľu.
Nebolo proti komu bojovať
A poriadok začali robiť hneď na ďalší deň v pondelok ráno. Z Dolného Kubína a zo Žiliny prišli posádky vojakov a z Martina dokonca tanky. Obkľúčili oboje kasárne, pripravení potlačiť vzburu vojakov. Ale nebolo proti komu bojovať. Vojaci v kasárňach boli pokojní a bez velenia bezradní. Vojenská polícia a poľní žandári sa však činili. Začali zatýkať vzbúrencov a odvádzať do väzenia. Začal pohon na pôvodcov vzbury, ilegálnych civilných pracovníkov. Dňa 5. júna 1939 boli zaistení a odtransportovaní do Ilavy: O. Faglic, M. Droppa, L. Króner, J. Thomas, Ľ. Paar, F. Süssmann, J. Daneš, E. Holdošová, Ž. Ackersmannová, H. Gregorová. Tisíc tristo vojakov z ružomberskej posádky bolo premiestnených do iných miest a kasární Slovenska, aby sa rozbila ich spojitosť. Viac ako 200 vojakov súdili, ale okrem Medveckého, ktorého odsúdili na štyri a pol roka zostreného väzenia, ostatní dostali nižšie tresty. Civilné súdy boli ostrejšie. Daneš bol odsúdený na sedem rokov väzenia, Gurovič na šesť a Charvát na päť a pol roka a ďalší dostali miernejšie tresty. Uniknúť sa podarilo iba B. Nosákovi a V. Matulovi.
O vzbure ružomberskej posádky nesmeli na verejnosť preniknúť žiadne informácie ani rozhlasom, ani novinami. Doteraz nie je vysvetlené, prečo po skončení vojny sa o vzbure vojenskej posádky v Ružomberku nehovorilo, nepísalo, akoby nikdy nebola bývala. Skutočnosťou aj po 85 rokoch ostáva, že Ružomberok sa dokázal fašizmu podrobovanej Európe postaviť, aj keď iba symbolicky a na krátku dobu.
