(AKTUÁLNE) (KULTÚRNY DOM ANDREJA HLINKU) Kresťanské chrámy už od počiatkov svojho vzniku (okrem svojho duchovného poslania a služby) plnili aj sprievodnú úlohu - ako interpreti umenia. Najmä hudobného a výtvarného. Boli aj - takmer výlučne - jediným verejným miestom, kde sa mohol vtedajší človek s umením stretnúť.
Boli a stále ešte aj sú galériou, vystavujúcou sochy, obrazy a architektonickú výzdobu. Tiež koncertnou sálou pre počúvanie hudby, ktorá je aj sprievodnou ozdobou bohoslužieb. Zároveň, ešte takmer výlučným miestom, kde sa možno potešiť z vnímania organovej hudby.
Ružomberský kostol svätého Ondreja prešiel storočiami s viacerými premenami. Pôvodne kostol svätého Ladislava bol ako jednoloďová stavba. Známa aj z dobových rytín. Prístavbou ďalšej lode a empory sa rozšíril do dnešnej podoby. Do svojej exkluzívnej výbavy získal darom od Ružomberčana - majstra Ľudovíta Fullu - vitrážovú okennú výzdobu. Efekt prenikajúceho slnečného svetla cez toto dielo je mimoriadne pôsobivý. Hlboký zvuk farby tónu zvona Andreas z roku 1506 dáva jeho veži osobitý, mocný výraz.
Práve v utorok 2. apríla po sviatkoch Veľkej noci, vošla do histórie tohto chrámu osobitá jedinečnosť s prívlastkom prvá. Koncertné uvedenie omše profesionálnou scénou. Po nedávnej operete Slečna vdova teraz opäť Štátna opera z Banskej Bystrice zavítala do nášho mesta. Tentokrát v inom šate a podobe. Uvedenie omše v hudobnom tvare kladie požiadavky na zbor, orchester, ako aj sólistov-spevákov.
Katolícka bohoslužba, teda omša, má storočia zaužívanú a prakticky nemennú stavbu. Je to výhoda pre skladateľov, ktorí môžu jednotlivé textové, modlitebné úseky rôznym spôsobom zhudobňovať. Takúto príležitosť využíval protestant J. S. Bach na komponovanie práve omší. Postup diania v omši je spojený so zaujímavou racionálnou dramaturgickou výstavbou, s presne určenými a gradujúcimi miestami.
Tak, ako každé divadlo, spejúce do katarzie. Omša má dve časti, bohoslužbu slova a obety. Prvá obsahuje vstupné modlitby, žalmy, biblické čítania a končí kázňou. Druhá časť sa odohráva pri obetnom stole a delí sa na obetovanie, premenenie a prijímanie. Takou „vychytávkou“, skladateľskou výzvou, sa stávajú najmä oslavné miesta - gloria-sláva v prvej časti a sanctus-svätý v časti druhej.
Ale, aj tak. Hneď po prvých tónoch muselo byť každému ( alebo aspoň mnohým) jasné, že v ružomberskom kultúrnom prístave zakotvila loď s veľkým umeleckým výtlakom. Zrenice viacerých poslucháčov svojim zvýšeným leskom potvrdzovali, že poslucháč v našom meste vie byť voči fenoménu kvalitnej hudby citlivý a vnímavý.
Vo víre tónov a osobitom koncertnom tvare, ako takmer jedna – jednotná a jednoliata skladba, dostalo toto dielo klasickej hudby zvláštny punc hudobného „drajvu“. Komponované živé tempo pútalo svojou pestrosťou pozornosť preplneného interiéru kostola. Expresívny výraz dopadal mimoriadne účinne na atmosféru vystúpenia.
Umocnená prirodzenou akustikou, táto Pucciniho hudba neraz dokázala kulminovať v mohutných polohách výrazu forte, často s tutti - celou podporou orchestra. Vrcholiace polohy jednotlivých častí v kóde, dohre, uzatvárajúcej skladbu, boli častou nutkavou výzvou na prepuknutie, azda aj trochu previnilého, potlesku.
Avšak, nedalo sa inak, keď toto predstavenie nezadržateľne vstupovalo svojou ľahko čitateľnou vášňou (ako infúzia) rovno pod kožu každého. Uchvacovalo svojím postupom a predurčovalo k úspechu. Neodolať výzve potlesku je prirodzene ľudské. Odráža to expresívny výraz vnímanej hudby. Aj keď poznámka v tlačenom programe ku koncertu pre zdržanlivosť od potlesku priamo vyzývala. „Urobme si radosť v živote z krásy umenia,“ vyzval pred podujatím ružomberský farár a dekan Dušan Pardel v úvode koncertu.
Sympatická ústretovosť farského úradu rímskokatolíckej cirkvi umožnila prispôsobiť sakrálny priestor koncertným podmienkam. Zbor a orchester Štátnej opery z Banskej Bystrice pod dirigentským vedením Jána Procházku, predstavil.............
(dokončenie príspevku v Ružomberskom hlase č.7/2024)
