KOMENTÁR Človek by si povedal, že na basketbalovom zápase je takmer jedno, kde sedíte. Áno, samozrejme, na tribúne za košom máte iný pohľad na dianie na palubovke ako z hlavnej tribúny. Ale, to je len pohľad, zážitok je prakticky rovnaký.
Lenže, Koniareň je legendárna hala, ktorá už zažila euroligový titul pre Ružomberok v roku 2000. Nie je to hocijaký montovaný, neosobný športový stánok, postavený narýchlo, čo najlacnejšie, bez duše.
Hoci je už staručká a svojím výzorom akoby doslova prosila o rekonštrukciu, a to zásadnú, stále ako-tak „drží pokope“ a stále sa tam hráva basketbalová extraliga v podaní najúspešnejšieho klubu (športu) na kolektívnej úrovni na Slovensku.
Akoby to nestačilo. Aj keď z každého kúta haly máte naozaj odlišný pohľad na zápas, predsa len je jedno miesto, kde sa fanúšik basketbalovej Ruže musí cítiť celkom inak. Nielen bližšie „v centre diania“, ale aj bližšie a intenzívnejšie pri prežívaní samotného zápasu.
Za lavičkou domácich. Je to miesto na západnej tribúne „pod VIPkou“, ktoré má tri rady sedadiel, a zmestí sa tam pokojne aj takmer sto ľudí. Väčšinou tam sedia najmenšie basketbalové nádeje Ružomberka, alebo rodičia/rodiny hráčok či trénerskej dvojice.
A, (napríklad) ja.
Ak máte veľké šťastie, dostanete sa tam aj vy. Keď má „sbskár“ povinnú pauzu, alebo je na záchode, a nevšimne si vás, prejdete, a ste tam. Existujú aj iné cestičky, ktoré rozhodne nemienim rozoberať v tomto článku, aby ich nebolo možné (zne)užiť (si).
Prečo je toto miesto také magické, iné, odlišné?
Ak by na ňom sedel basketbalový laik, a počúval by pred zápasom – počas neho pokyny domácej trénerskej dvojice, zrejme by si pripadal ako Alenka v ríši divov. Úprimne, rozumel by asi tak spojkám a predložkám. To je všetko.
Ja teda úplný „basketbalový laik“ nie som, ale rozhodne nie som ani odborník. Sedávam/stojím tam počas zápasu už dobrých 10 rokov, a všetko, čo vyjde z úst Juraja Suju či Michala Porubčana, dobre počujem a vnímam.
A stále sú situácie, vety, symboly, chvíle, kedy „reči ich kmeňa“ smerom k hráčkam vôbec nerozumiem. Nadnesene povedané, za lavičkou domácich by pokojne mohol sedieť menej skúsený agent súpera, aj tak by mu to nič nebolo platné. Nevedel by, o čom sa Sujova družina počas zápasu baví.
Poviem vám, tie naše hráčky musia ovládať obrovské množstvo symbolov, stratégií hry, kombinácií, ktoré majú odohrať na palubovke. Je to určite viac ako Mendelejevova periodická tabuľka chemických prvkov, obohatená o zlúčeniny a kyseliny. Obrazne povedané.
Ťažko to opisovať, je to zážitok, treba to vidieť a počuť naživo.
Potom si človek, aj fanúšik ružomberského basketbalu, uvedomí, aké náročné systémy a signály musia hráčky MBK ovládať, a ako poctivo a svedomito, a pritom vysoko odborne, pôsobí trénerská dvojica Suja-Porubčan v prospech nášho klubu…
Ak sa vám niekedy naskytne možnosť sedieť na zápase MBK práve na tomto mieste, neváhajte ani chvíľku. Bude to pre vás istotne zážitok.
Taktisto ako pre mňa. Už dlhé roky...
