Výstavný projekt pod názvom Ďalšie leto/Summer again v autorskej koncepcii Lucie Papčovej a Štefana Papča z Černovej ponúka reflexiu na tému slobody a následnej pozitívnej a negatívnej deštrukcie. Hovoríme o výstave spomenutých autorov v Malej výstavnej sieni Župného domu v Dolnom Kubíne, ktorá bola otvorená 6. augusta a potrvá do 8. októbra. Organizátorom projektu je Oravská galéria.
Čo nás vlastne rozdeľuje a čo nás spája? „Uvedené tematické zameranie vychádza z aktuálnej spoločensko-politickej situácie a jej dopadu na individuálne životy ľudí, odhliadnuc od ich národnosti. Sloboda voľného pohybu jednotlivca a jeho únik do horského prostredia, únik pred vojnou do jej epicentra za vidinou slobody, dôsledky deštrukcie krajiny na osobné životy a naopak. Čo ľudí spája a čo ich rozdeľuje?“ – odznelo od Kataríny Matuškovej, historičky umenia a zároveň odbornej spolupracovníčky na tomto projekte.
Od nej sme sa dozvedeli tiež to, že základnou črtou diel Lucie Papčovej sú biele miesta, medzery a pauzy. Zaujíma ju to, čo chýba. „Prázdno, ktoré vo väčšine z nás vyvoláva napätie, otázky. Po formálnej stránke abstraktné až minimalistické diela majú konceptuálnu povahu. Ponechajú priestor na hľadanie toho, čo sa za nimi (či už obrazne alebo doslovne) skrýva. Videoprojekcie, objekt i fotografie Lucie Papčovej vychádzajú z priamej skúsenosti autorky z ukrajinskej Buče. Diela vznikli z existenciálnej potreby zapojiť sa do diania, v ktorom autorka pocítila ohrozenie vlastnej rodiny a súcit nad utrpením, čo jej nedovoľovalo myslieť na iné témy,“ vysvetľuje K. Matušková.
Hraničné okamihy. Umelecký zámer v dielach Štefana Papča je podľa K. Matuškovej vnímanie krajiny a človeka v surovom prostredí a hraničných životných situáciách: „Prezentované sochy prechádzali procesom degradácie a deštrukcie pod vplyvom vonkajších poveternostných vplyvov. V kontexte výstavy ich ideovo prepája s pojmami sloboda, deštrukcia, pamäť, krajina, vnútorná sila jednotlivca, sprostredkovanie obrazu, výdrž, trvanie, hodnota života, dobrovoľné verzus nútené zriekanie sa komfortu. V Papčovej tvorbe nachádzame experiment, apropriáciu, inšpiráciu konkrétnymi dielami velikánov umenia i inšpiráciu v témach, ktoré sú mu blízke - krajina, horolezectvo a posúvanie vlastných limitov.“ Podľa K. Matuškovej obaja autori prekračujú hranice klasických umeleckých disciplín, v rámci konceptu ponúkajú širší kontext diela, čo dokresľuje aj intermediálny presah ich tvorby. Neuzatvárajú diela v čase, ponechávajú ich v procese pretvárania, či už pod vplyvom vonkajších zmien, alebo samotnou mysľou pozorovateľa – návštevníka výstavy.
Ohrozenie, utrpenie a súcit. „Diela Lucie Papčovej vznikli z existenciálnej potreby zapojiť sa do diania, v ktorom autorka pocítila ohrozenie vlastnej rodiny a súcit nad utrpením. Uvedeným konceptuálnym projektom sa spolupodieľala na tom, čo sa aktuálne deje, čím napĺňala svoju vnútornú potrebu sa s tým vyrovnať aj prostredníctvom paralelných videoprojekcií - fiktívnych rozhovorov medzi ľuďmi „od nás“ a „odtiaľ“. Autorkinu časť výstavného projektu dopĺňajú monochromatické fotografie „Portrétov svetla“ dopadajúceho na pietne miesta pomenované podľa obetí a objekty železnej stély a nájdenej zachovanej poštovej schránky zo zničeného domu,“ vysvetľuje K. Matušková.
Hodnota deštrukcie. Umelecký zámer v dielach Štefana Papča je – ako už bolo spomenuté - vnímanie krajiny a človeka v surovom prostredí a v hraničných životných situáciách. „Prezentované sochy prechádzali procesom degradácie a deštrukcie pod vplyvom vonkajších poveternostných vplyvov. Papčo sa prostredníctvom vystavených diel cyklicky vracia k projektu Občania, v ktorom podľa archívnych fotografií vytvoril realistické sochy a umiestňoval ich do primárneho prostredia hôr. Následne záznam prostredníctvom IP kamier prenášal do bezpečného prostredia galérie, čím sprostredkoval zážitok divákom. Hlavnou ideou bolo - „Pripomínať, a tak nezabúdať!“ V kontexte aktuálnej výstavy to ideovo prepája s pojmom sloboda, deštrukcia, pamäť, krajina, vnútorná sila jednotlivca, sprostredkovanie obrazu, výdrž, trvanie, hodnota života, dobrovoľné verzus nútené zriekanie sa komfortu. V ďalších výtvarných konceptoch diel hľadá miesta „Kde ešte nebol“ vo fyzickom i v mentálnom priestore. S prekonávaním ľudských limitov ponúka prepis znakovej reči výstupových ciest do priestorových objektov s dôrazom na ich vertikalitu,“ bližšie ozrejmila K. Matušková. Samostatnú spoločnú výstavu manželia Papčovci realizovali v rokoch 2018/2019 v galérii Plusmínus v Žiline pod názvom Cumulonimbus. Aktuálne žijú v Černovej pri Ružomberku. Ich tvorba je zastúpená v štátnych i súkromných zbierkach na Slovensku i v zahraničí, rovnako aj v Oravskej galérii.
Viac o autoroch. Lucia Papčová študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2006 – 2010) a na Akadémii výtvarných umění v Prahe (2009 – 2010). Titul Mag. Art. získala na Akademie der bildendenKünsteWien (2010 – 2013) a titul ArtD. získala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2010 – 2013). V roku 2009 sa stala laureátkou prestížneho ocenenie Essl Award CEE VIG. Počas štúdia absolvovala rezidenčné pobyty nielen na Slovensku, ale aj v Rakúsku či Amerike. V tvorivých zahraničných stážach pokračovala aj v nasledujúcich rokoch.
Štefan Papčo je absolventom ateliéru Socha a priestor Jozefa Jankoviča na bratislavskej VŠVU (2001 – 2007). Počas štúdií absolvoval semestrálne stáže na Akadémii umení v Barcelone a v Porte. Za svoju tvorbu získal viacero domácich i zahraničných ocenení. V roku 2010 bol finalistom Ceny Oskára Čepana. V roku 2011 získal hlavnú cenu na DumboArts festival, New York, USA, čo vyústilo v ďalších rezidenčných pobytoch. V roku 2013 sa stal laureátom Ceny Nadácie Tatra banky za umenie v kategórii Mladý tvorca. V roku 2014 získal hlavnú cenu Nadácie Novum. Jeho tvorba je zastúpená v štátnych i súkromných zbierkach na Slovensku i v zahraničí. V súčasnosti pôsobí na pozícii docenta na Katedre sochy, objektu a inštalácie VŠVU.
