Prvé úspešné pokusy zaznamenávať obraz sa začali už pred polovicou 19. storočia. Sprvu na podložke z kovu alebo skla, neskôr na filmový celuloidový, priehľadný materiál. Tým, že bol materiál, film, pružný, mohol byť posúvaný a premietaný projektorom, čo dalo základ vzniku princípu kinematografického záznamu pohybu.
Sekunda záberu sa rozloží, nasníma, na 24 samostatných filmových políčok, takých malých priehľadných fotografií, a potom rovnako, sa za jednu sekundu 24-krát aj premietnu projektorom. Zotrvačnosť, optická nedokonalosť ľudského oka naberie z toho zážitok súvislého pohybu. Pes, to napríklad, tak nevidí. Preto aj často breše smerom k obrazovke alebo plátnu.
Prvý film, prví bratia
Priekopníctvo vo vynáleze kinematografie sa pripisuje bratom Lumiérovcom. V parížskej kaviarni v roku 1896 premietli legendárny filmový snímok. Celý päťdesiatsekundový jeden záber zobrazuje príchod vlaku na stanicu vo francúzskom prímorskom meste La Ciotat. Tak a tam sa začala slávna éra kinematografie a filmového umenia, ktorá trvá dodnes.
Začiatky a výsledky
Čuduj sa svete, Ružomberok rozhodne nestál pri dejinnom technickom vývoji bokom. Práve naopak. Jedny z prvých pokusov s fotografiou sa robia v profesorskom zbore pátrov piaristov. Dochované sú aj fotografie z tvorby Jozefa Hanulu, patriace k prechodu storočí, ktorý je známy najmä výtvarnou výzdobou chrámových lodí.
V Ružomberku pôsobil začiatkom nového storočia fotograf Samuel Hegedűs. Rozhodol sa, ako živnostník, pre niečo v meste nevídané. Dal postaviť účelovú stavbu kina, spolu s novým fotoateliérom. Filmy, ktoré sa začínali tešiť čoraz väčšej obľube, sa vtedy premietali v tančiarňach, divadlách alebo v rôznych reštauračných priestoroch. Účelová stavba kina, teda kino pre kino, postavená v Ružomberku, bola jedna z prvých vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku.
Nemé kino
Kino Apollo, v secesnom prevedení, ako sa na tú dobu patrilo, nesie aj dnes ľahko rozpoznateľné prvky, dobového architektonického strihu. Vnútorným usporiadaním sa nemenilo až do svojho zániku, pod trendovým názvom Partizán, niekedy začiatkom 90-tych rokov. Pred plátnom bolo vystúpené javisko, kde sa mohli, a aj sa, hrávali divadlá. V ére nemého, čiernobieleho filmu, na čo bolo aj toto kino budované, tu bol umiestnený klavír, piano.
Zručný klavirista tu zvukovým sprievodom, autentickou hudbou, náladovo v súlade s obrazom, vytváral atmosféru príbehu na plátne. Mimoriadne náročná požiadavka na pohotovosť improvizácie. Po stranách malo hľadisko kina ešte po jednej peci na uhlie. Prikladalo sa aj počas predstavenia, najlepšie v napínavej scéne. Neskôr sa samozrejme vybavilo toto kino zvukovou technikou.
Zvukové kino
Andrej Hlinka, ako mediálny mág, zatiaľ ešte v našom meste prekonaný nebol. A ani ako prognostik. Už začiatkom 20-tych rokov pripravuje stavbu kultúrneho domu - a tu ho máš, aj zase prvého zvukového kina na Slovensku, integrovaného v kultúrnom dome. Prvý zvukový film na svete, Džezový spevák, mal premiéru v roku 1927 - a, v tomto istom roku, sa 19. júna kladie aj základný kameň tejto stavby, dnes Kultúrneho domu Andreja Hlinku...! Kino Kultúra si svoj pôvodný tvar držalo až do veľkej komplexnej prestavby celej budovy v 80-tych a 90-tych rokoch.
3. kino
Ružomberok mal aj ďalšie, moderné kino, s kombinovanou kinosálou aj pre scénické výstupy, koncerty a divadlá. Kino Mier v Rybárpoli, ako súčasť komplexu Mladá generácia. Pravidelné predstavenia bývali párkrát v týždni. Dnes je prebudované na Aulu Jána Pavla II. Katolíckej Univerzity v Ružomberku.
Kino vtedy
Podľa ponuky, počasia, ročnej doby a seriálu v telke, sa aj teraz, jediné ružomberké kino Kultúra, teší väčšiemu, lebo menšiemu, záujmu návštevníkov. Drevené sklápačky na sedenie z minulosti, teraz v absolútnom komforte, vystriedali, až nezaslúžene, plyšové fotele. Všetko nabralo nový vzhľad, balkón zmizol a zmenšila sa aj kapacita hľadiska.Za Západom zažiadaní návštevníci v minulosti, dokázali na americký či francúzsky film, zháňať lístky aj niekoľko dní vopred. Príslušná známosť v pokladni kina bola výhodou.
Kino dnes
Kino Kultúra dostalo to najmodernejšie obrazové vybavenie. A najmä zvukové, čo bolo najmä v čase jeho uvedenia, mimoriadny zážitok. Absolútny zvukový priestor vytvorený filmármi-umelcami, orientuje diváka a zároveň poslucháča, v presnom priestorovom určení. Krásne, kvalitné a konkrétne. Teda, ak beží herec zľava do prava, aj jeho kroky, takto, v priestore počujeme. Tiež, hoci vrtulník, ak letí odzadu a potom ho až vidíme na plátne, zvukom sa jeho stopa sleduje. A samozrejme, reprodukčná kvalita samotného zvuku, hĺbka, farba a dynamika tónu.
A sme doma. Dynamika bez skreslenia, schopná zniesť bezproblémov nápor ix-násobných decibelov.
“Stará” verzia kina Kultúra mala dole, pri pani uvádzačke, ktorá dávala pozor, tak smerom ku plátnu, ako aj k divákom, koliesko potenciometra, hlasitosti, ktorým sa tento parameter filmu, jeho zvuková stopa, dal regulovať. Teraz tam asi nie je. Lebo, ak by bol, každý súdny človek, by ten rámus, ktorý sa dokáže rinúť od ružomberského plátna, stíšil.
Žuch a buch!
Úvod filmového predstavenia v Ružomberku týchto, ale aj minulých, dní, nemá ďaleko od fyzického utrpenia. Asi, nekonečne dlhých desať minút, sa tu premietajú upútavky na nasledujúce projekcie, predstavenia, v enormne hlučnom vyrichtovaní ukážok, tak od strihačov a tiež zvukárov distribúcie, ako aj nášho premietača.
Divák nemusí byť ani veľmi citlivý a vnímavý, aby sa nemusel začať pýtať samého seba, že čo komu urobil, keď ho tu, v tme, ako v pekle, bombardujú takými decibelmi buchov a nárazov. Zmysel takejto psychodelickej úvodnej masáže predstavenia môže mať poľahky následok, a teraz sa to nosí, že divákovi narastú zajačie uši, bez toho, aby si to všimol. Alebo, aj v záchvate hlbšie nepochopenej vášne, sa začne nezmyselne vyzliekať, ako nedávne mnohopočetné svetlonosové bosorky, nakrúcané v neďalekom okolí.
“Myslela som, že dostanem arytmiu,” odpovedala návštevníčka nedávneho predstavenia v ružomberskom kine, keď sa jej autor článku, práve po spomenutom filme, snažil opýtať na jeho kvalitu, ktorý sa v takomto prípade stal okrajovým dojmom.
“Hlasno?”
“Že či.”
“Však ja tam preto nechodím..!”
“Asi nás majú za hluchých.”
Keď prvý raz videli diváci prvý filmový záznam, príchod vlaku do stanice, od ľaku chceli utekať, keď mali dojem, že vlak sa rúti rovno na nich.
V ružomberskom kine sa niekedy rúti na diváka-poslucháča toľko hluku, žeby najradšej ušiel, keby nemal zaplatené...
