Každá expozícia si vyžaduje iný druh opatery

RUŽOMBEROK (Ján Sokolský, foto rkhlas) - Na návrh poslanca Martina Hromadu schválilo mestské zastupiteľstvo ešte v júni udelenie Ceny mesta Ružomberok Jiřímu Přibylovi. Rodený Ružomberčan je zástupcom riaditeľa Liptovského múzea a predsedom Únie múzeí v prírode. Celý svoj život zasvätil rozvoju Liptovského múzea. Ocenenie mu do rúk odovzdal primátor Igor Čombor koncom septembra. Pri príležitosti životného jubilea tejto významnej osobnosti sme pána Přibyla oslovili s niekoľkými otázkami.
Na úvod klasika. Čo pre vás takéto ocenenie znamená?
„Cena mesta Ružomberok je pre mňa ako ružomberského rodáka veľkou cťou a vážim si jej udelenie. Považujem ju za ocenenie mojej práce, ktorá bola takmer celý pracovný život spätá s významnou kultúrnou inštitúciou Liptovským múzeom. Je to pre mňa aj určitý impulz pokračovať naďalej v zámeroch, ktoré prispejú k spokojnosti návštevníkov našich expozícií a súčasne pomôžu zachovať kultúrne dedičstvo, ktoré spravujeme.“
Zostaňme pri vašom domovskom stánku. Čo vám 40 rokov pôsobenia v Liptovskom múzeu dalo a čo naopak vzalo?
„Štyridsať rokov u jedného zamestnávateľa je možno pre mladú generáciu nepredstaviteľné. Počas tých rokov som prešiel cez celú odbornú problematiku múzejnej práce. Ako sa vyvíjal proces mojej činnosti, od odborného konzervátora až po prácu spojenou s riadením oddelenia, respektíve funkciou zástupcu riaditeľa pre správu objektov a vysunutých expozícií, tak sa aj rozširovala požiadavka na znalosti z odbornej problematiky. Roky spojené s prácou v múzeu ma obohatili skúsenosťami a praxou v rôznych oblastiach - ochrana zbierkového fondu, ochrana pamiatkového fondu, programová štruktúra našich objektov, budovanie expozícií, riešenie havarijných stavov. Cennou pracovnou aj životnou skúsenosťou je práca s ľuďmi. Predovšetkým je to kontakt s návštevníkmi a práve ich pozitívne hodnotenie je pre nás hlavným zadosťučinením. Hodnotiť čo mi pôsobenie v múzeu vzalo je ťažké, keďže som ostal tejto práci verný a nemám s čím porovnávať. V tejto práci vás to môže pripraviť napríklad o voľný víkendový čas, keďže väčšina podujatí pre verejnosť je cez sobotu a nedeľu.“
Ako si spomínate na začiatky na múzejnej pôde?
„Začiatky sú vždy ťažké, ale vždy som natrafil na ľudí s ktorými sa tieto problémy prekonali. Tých začiatkov bolo viacej. Najprv po skončení štúdia v Prahe a po skúsenostiach z významných českých špičkových múzeí som chcel zaviesť odborné technologické postupy v oblasti konzervovania a reštaurovania. Tu bola nezastupiteľná ochota môjho prvého riaditeľa Ladislava Csereia o zavedenie progresívnych metód. Ďalší zložitejší začiatok za jeho riaditeľovania bol v roku 1991 prechod z funkcie konzervátora v národopisnom oddelení do funkcie správcu Múzea liptovskej dediny v Pribyline ako jednej z prevádzok Liptovského múzea. Tu už pribudla problematika riadenia ľudí, zabezpečovania prevádzky, technické riešenia, inžinierske siete, ZOO expozícia, účinkovanie v programoch či stavebné činnosti spojené s dostavbou objektovej skladby múzea. Tretí ťažší začiatok prišiel v roku 2003, keď som za riaditeľky Ivety Zuskinovej prešiel z funkcie správcu skanzenu do funkcie vedúceho oddelenia všetkých objektov Liptovského múzea. To si vyžadovalo zorientovanie sa v problematike rôznej štruktúry objektov od stredovekého hradu, cez gotický kostol, archeologické objekty, ľudovú architektúru, technické pamiatky Považskej lesnej železnice až po veľké kamenné múzejné budovy v troch mestách Liptova.“
V ktorej jeho expozícii sa cítite najlepšie, respektíve ktorá vám je srdcu najbližšia?
„Vraví sa, že nemôžete mať radšej jedno zo svojich „detí“ ani ja nedokážem jednu z expozícií uprednostňovať, každá si vyžaduje iný typ opatery. Určitým favoritom je skanzen Pribylina. Zažil som ho už počas výstavby, kreovali sme jeho prevádzku, budovali jeho expozície, účinkoval som v mnohých programových podujatiach, zaviedli sme prevádzku zoo expozície, zachránili sme lesnú železničku a za riaditeľa Martina Krupu aj sprevádzkovali v areáli funkčnú trať. Stojím si však za tým, že v každej expozícií mám radosť, ak sa podarí urobiť kus dobrej práce v jej prospech.
Čo bol vo vašej práci pre múzeum, podľa vás, najväčší míľnik?
„Keď sa spätne pozerám na svoje pôsobenie v múzeu pravdepodobne najväčší míľnikom bola moja transformácia z pôvodného zamerania odborného konzervátora v roku 1991 do pozície správcu skanzenu z ktorého sa v roku 2003 plynule vyvinula pozícia vedúceho oddelenia správy objektov. Tá transformácia spočívala v zmene smerovania odbornej práce zameranú na ochranu zbierok aj na ochranu pamiatkových objektov.“ ...................
.......................... (celý článok si môžete prečítať v RH19/2022) .........................