ROZHOVOR Ak sa niekoho v Liptovskej Lúžnej spýtate na Ivku Veselovskú, je veľká pravdepodobnosť, že v odpovedi zachytíte niektoré z kľúčových slov: joga, plávanie a Fit spolu. Po novom je to už aj bikini fitness - športová disciplína, ktorá mame troch detí učarovala minulý rok. Aktuálne má za sebou prvú úspešnú sezónu. Začiatkom októbra si z 12. ročníka súťaže Victoria Natural Cup v bratislavskej Dúbravke odniesla tretie miesto vo výškovej kategórii nad 170cm.
Premiérovo sa na pódium postavila v máji v Dunajskej Strede na Majstrovstvách Slovenska v naturálnej kulturistike a fitness. Tešila sa hneď z troch finálových umiestnení: piateho miesta v kategórii Bikini Novice, štvrtého miesto v kategórii Bikini nad 170cm a piateho miesto v kategórii Bikini nad 35 rokov. Prinášame vám rozhovor s inštruktorkou plávania a jogy, nutričnou poradkyňou a kondičnou trénerkou Ivanou Veselovskou z občianskeho združenia Fit spolu.
Inklinovala si k športu odmalička?
"Mama ma naučila nezastaviť sa. Ani keď sa ti nechce. Bola som malé dievča a vyrastala som sama, boli sme len my dve. Mala viacero prác, aby sa postarala o všetko - o byt, o mňa, o náš malý svet. Dnes, keď sa na to pozerám s odstupom, uvedomujem si, že všetko, čo robila, robila preto, aby som sa nikdy nenudila. Aby som mala každý deň vyplnený niečím, čo ma niekam posunie. Možno aj preto, aby som nemala čas premýšľať nad tým, čo mi chýba, ale aby som myslela na to, čo môžem objaviť. Tak som skúšala všetko, čo sa dalo. Korčule, lyže, basketbal, mažoretky, tanečné kurzy, plávanie, jazyky, spev, klavír, flautu,… Mamina mi hovorila, že je jedno, v čom budem dobrá, hlavné je, aby som sa niečo učila, niekam smerovala. Dnes jej za to ďakujem. Bola to disciplína zabalená v láske, nie prísna, ale trpezlivá."
Pamätáš si na svoj prvý kontakt s vodou?
"Pamätám si to úplne jasne. Mala som červené plavky, červenú čiapku a triasla som sa od zimy. Voda mala asi dvadsaťjeden stupňov, ale pocitovo to bolo ako v ľadovej rieke. Tréner nám do hlbokej vody nahádzal dve vedrá pukov a povedal: „Vylovte ich.“ To bolo celé zadanie. Nevedela som ako. Bola mi zima, všetci sa tlačili, kopali ma pod vodou, snažili sa dostať k pukom. Nedosiahla som na dno, nevedela som dýchať, vodu som mala v nose, všade. V tej chvíli som mala pocit, že sa celé moje ja vzdáva. Že by som najradšej vyšla von a už sa nikdy nevrátila. Potom prišiel ten moment - drobný, ale dôležitý. Povedala som si, že to skúsim ešte raz. Že aspoň jeden puk vylovím. Nakoniec ich bolo sedem. Sedem malých víťazstiev, ktoré vo mne ostali dodnes. To bol môj prvý skutočný kontakt so športom. Nie s vodou, ale s vôľou."
Obľúbila si si aj iný šport?
"Basketbal to rozhodne nebol. Tam som mala neustále narazené prsty, tá lopta akoby mala niečo proti mne. Na lyžiach som sa bála rýchlosti, vždy som brzdila skôr, než bolo treba. Plávanie bolo iné. Tam som mala pocit, že mám všetko pod kontrolou. Rýchlosť závisela len odo mňa. Nie od terénu, nie od iných. Bola to tichá sila, pre mňa bezpečná. Ale aj s plávaním prišiel zlom. Pred pätnástimi až dvadsiatimi rokmi sa šport nevnímal tak komplexne ako dnes. Nehovorilo sa o regenerácii, o strave, o mentálnom nastavení. Bolo to len o výkone, o drine, o tom, kto vydrží viac. A telo jedného dňa povie: „Dosť.“
Ako si spomínaš na stredoškolské a vysokoškolské časy?
"Študovala som liečebnú pedagogiku. Fascinovalo ma, ako sa dá pohyb a dotyk premeniť na terapiu, ako sa telo stáva nástrojom pomoci. Pracovala som s deťmi so zdravotným postihnutím, najmä s deťmi s autizmom a s Downovým syndrómom. Bola to úplne iná forma pohybu, nie športová, ale ľudská. Učila ma trpezlivosti, jemnosti a rešpektu. Spolupracovala som aj s pedagógmi z fakulty telesnej výchovy a športu, pomáhala som im na bazénoch, kde sme s deťmi trénovali. Bola to krásna kombinácia odbornej práce a niečoho, čo som poznala od detstva. Ale osobne som sa v tom čase športovo neposúvala. Skôr som stagnovala. Možno to bolo potrebné. Možno som len potrebovala dýchať iný vzduch."
Prenesme sa o niekoľko rokov dopredu na Liptov, keď si v Liptovskej Lúžnej zakladala občianske združenie Fit spolu. Čo ťa k tomu viedlo?
"Fit spolu vzniklo úplne prirodzene. Z mojej vlastnej potreby niečo tvoriť, niečo spájať. Ľudia k nám stále prichádzajú s rôznymi očakávaniami, ale často s rovnakou túžbou - cítiť sa lepšie. Nie len schudnúť, zrýchliť sa alebo zlepšiť techniku, ale mať zo seba dobrý pocit. Každý sa chce cítiť dobre - dieťa, dospelý či senior. Chcela som vytvoriť priestor, kde sa spojí pohyb, vzdelávanie, spoločný čas a ľudskosť. Kde sa nebude merať výkon, ale práve dobrý pocit a radosť. Ako mama troch detí veľmi dobre viem, aké to je, keď ich nemáš komu nechať, ale zároveň ich ani nechceš niekam odkladať. Chcela som robiť veci tak, aby moje deti videli, ako sa hýbem, ako plávam, ako pracujem s inými deťmi. Aby vnímali, že pohyb a starostlivosť o seba sú prirodzenou súčasťou života. Zároveň som chcela, aby aj oni mali priestor na rozvoj. Tak prišiel nápad, aby rodičia mali možnosť byť pri „tom“. Nie len sedieť na lavičke a čakať, kým ich dieťa dopláva. Ale ísť do vody spolu, naučiť sa niečo nové. Odtiaľ názov Fit spolu."
Aké boli začiatky a kam ste sa za tie roky posunuli?
"Začiatky boli komické a veľmi milé. Pred 9 rokmi som začala s jogou pre pár žien, ktoré chceli vypnúť, nadýchnuť sa, byť chvíľu samy so sebou, až prišiel moment, kedy som mala v telocvični 54 žien, mužov, celé rodiny. Veľmi rada na to spomínam. Cvičila som aj s deťmi. Tancovali sme, stavali prekážkové dráhy, smiali sa. Všetko to vznikalo spontánne, s obrovskou dávkou nadšenia a improvizácie. Pomáhali mi rodičia, prinášali nápady, lopty, karimatky, občas aj koláče. V telocvični sa ozýval smiech, dupot, hudba... Bolo to jednoduché, ale krásne. Presne v tomto čase otvárali aj Gothal v Liptovskej Osade. Rodičia ma inšpirovali: „Poď, zober naše deti, nauč ich plávať, pomôžeme Ti“. A presne z toho vyrástlo naše FIT SPOLU. Z obyčajnej radosti z pohybu a z túžby byť spolu."
Koľko malých plavcov sa u vás ročne vystrieda?
"Ročne mi prejde rukami zhruba tisíc detí. Vedieme plavecké kurzy nielen pre verejnosť, ale aj pre školy a škôlky, takže každý týždeň sa u nás strieda množstvo malých aj veľkých plavcov."
Čím by mal disponovať dobrý inštruktor plávania?
Trpezlivosťou. A humorom. Bez týchto dvoch vecí to jednoducho nejde. Lebo keď učíš dieťa, ktoré ti hneď po príchode povie, že dnes nepláva, a rodič ti ešte pred tréningom oznámi, že sa nemusí ponárať a hlavne nech ho deti nešpliechajú, je to výzva.
Nemám problém s neposednými deťmi, tie sú živé, zvedavé, plné energie. Skôr ma vyčerpajú tie, ktoré sa vody ani len nedotknú, odmietnu skúsiť a bez slova odídu z bazéna. Vtedy musím celú skupinu ťahať za jedným „výmyselníkom“.
Dobrý tréner by mal byť empatický, všímať si detaily, reagovať, vedieť motivovať aj bez slov. Niekedy stačí len pohľad alebo úsmev.
A obrniť sa pokojom. Voda je úžasné prostredie, ale aj veľmi úprimné. Odhalí všetko, vlastne aj deti všetko odhalia. Aj nervozitu, aj nepozornosť. Ak nie som prítomná, voda a deti mi to okamžite vrátia.
Čo ťa na tejto práci najviac baví a čo by si, naopak, oželela?
Najviac ma baví ten moment, keď dieťa prekoná strach a zrazu sa usmeje pod vodou. Keď rodič povie, že jeho dieťa si konečne bez problémov zmýva vlásky alebo spí po tréningu ako spokojné bábätko. To sú malé víťazstvá, ktoré stoja za všetko.
A čo by som oželela? Papierovanie, administratívu. To je môj nekonečný boj.
Na dedine máte menej potencionálnych záujemcov, na druhej strane tu majú ľudia podstatne menšie možnosti spoločenského vyžitia a vrele uvítajú, že sa v obci niečo deje. Čo ukazuje prax a ako to vieš zhodnotiť z dlhodobého hľadiska?
Je to presne tak - na dedine nie je veľa možností, a práve preto si ľudia viac vážia, keď sa niečo deje. Nie je to len o pohybe, ale o stretnutiach, rozhovoroch, o komunite.
Často sa stáva, že sa po cvičení ešte pol hodiny rozprávame... Nie je to len o tréningu, ale aj o priateľstvách, ktoré u nás vznikajú.
Raz si mi spomínala termín „level Lúžňan“ – aká je jeho definícia?
„Level Lúžňan“ je môj obľúbený výraz. Lúžňania hovoria mäkko a krátko, majú svoj vlastný rytmus reči aj života. A majú aj jedno slovo, ktoré som kedysi neznášala - „cudzá“. Ak nie si odtiaľto, tak si jednoducho „cudzá“. Znie to tvrdo, možno aj chladne, a priznám sa, spočiatku ma to veľmi mrzelo. Chcela som byť ich súčasťou, patriť sem. Až časom som pochopila, že ja som ich súčasťou vždy bola. Nikdy ma nenechali v štichu, vždy pomohli, poradili, zobrali medzi seba. Preto pre mňa „level Lúžňan“ znamená, že nič nie je problém. Keď niečo nefunguje, zoberie sa kladivo, lepiaca páska a ide sa. Veci sa tu riešia jednoducho, nie komplikovane. Je to spôsob myslenia. Zdravý sedliacky rozum, zmysel pre humor, schopnosť prispôsobiť sa a nestratiť nadhľad. Na dedine sa nedá byť perfekcionista, tu sa veci robia srdcom a rukami."
Lekcie nelákajú len miestnych. Akí klienti vás navštevujú a z akých lokalít k vám merajú cestu?
"Je to krásne pestré. Máme mladé ženy, mamy s deťmi, aj dámy po päťdesiatke. Taktiež mladí chlapci, muži. Chodia k nám ľudia z celej doliny - z Lúžnej, Liptovskej Osady, Liptovských Revúc, ale aj z Ružomberka a dokonca Párnice. Niektorí prídu kvôli pohybu, iní kvôli atmosfére. A to je pre mňa dôkaz, že robíme niečo, čo má zmysel."
Nikdy si nepocítila niečo ako vyhorenie?
"Ale áno. A nie raz. Najmä keď som mala pocit, že dávam viac, než sa mi vracia. Že sa všetko točí dokola - tréningy, prípravy, administratíva... Ale potom príde niekto, kto povie: „Vďaka tebe sa na seba pozerám inak.“ A všetko to dá znova zmysel."
Po ohliadnutí dozadu - čo považuješ za najväčší pokrok a čo ťa spätne možno zamrzí?
Najväčší pokrok vidím v tom, že sa nebojím spomaliť. Kedysi som mala pocit, že musím všetko stihnúť - viac kurzov, viac lekcií, viac klientov, viac projektov. Teraz viem, že kvalita vzniká v tichu a v priestore, kde sa dá dýchať.
A čo ma zamrzí? Možno len to, že som sa nenaučila oddychovať skôr. Človek sa veľakrát vyčerpá, kým pochopí, že aj prestávka a odpočinok je súčasť výkonu. A za čo som na seba najviac hrdá - v piatok alebo v nedeľu o 19:00 naozaj nedvíham telefón.
Plávanie, joga, výživové a kondičné poradenstvo... pribudne k tomu ešte niečo?
"Nad touto otázkou sa často zamýšľame s manželom. Máme už tak široký záber, že sa sami smejeme, čo by sa k tomu ešte dalo pridať. Vždy si nakoniec povieme: „Budeme robiť aj šerm!“ Nič o ňom síce nevieme, ale odvahu máme. Samozrejme, berieme to s humorom."
Nie je vyčerpávajúce zvládať naraz toľko aktivít?
"Keďže mám tých aktivít naozaj veľa, prechádzam rôznymi etapami, a to je pre mňa vlastne veľmi dobré. Raz sa viac ponorím do plaveckých tréningov, inokedy do jogy. Plávanie je pre mňa energia, pohyb, dynamika. Joga je zas moja láska a pokoj, také tiché hobby, ktoré ma vracia k sebe. Pekne si tak „plávam“ z aktivity do aktivity. Keď mám obdobie, že je detí priveľa a celý deň počúvam hluk, vypnem pri dospelákoch. A keď sa zas nazbiera priveľa vážnych rozhovorov a ticha na podložke, idem medzi deti, kde je život. Stále hľadám rovnováhu a práve v tom je čaro mojej práce."
Určite povzbudia aj pozitívne ohlasy okolia. Na ktorú spätnú väzbu len tak nezabudneš?
"Takých momentov bolo veľa. Deti vedia byť veľmi úprimné, raz mi jedno dievčatko povedalo: „Ty si moja morská víla, ale bez chvosta.“ Ale aj od dospelých prichádzajú krásne slová. Keď mi žena po 60-ke povie, že sa vďaka mne prvýkrát cíti silná, viem, že to, čo robím, má zmysel."
Ponúkate aj umelecké workshopy, napríklad so sochárkou Mirou Podmanickou. Novinkou sú tiež jazdy na koni, tanečné lekcie. Ako vznikajú takéto spolupráce?
"Fit spolu nikdy nebolo len o pohybe, vždy to bolo o živote. Spolupráce, ako napríklad s Mirkou Podmanickou, vznikajú spontánne. S ľuďmi, ktorí majú podobnú energiu a chuť niečo tvoriť, ponúknuť, naučiť mňa alebo deti. Vždy poviem áno a dám tomu človeku priestor. Koníky sú naša nová láska, sen mojej dcéry. Deti a aj my sa pri nich učíme rešpektu, trpezlivosti, zodpovednosti. Ja cítim pri nich obrovský pokoj a je to pre mňa relax. Myslím, že tieto aktivity majú obrovský význam. Dávajú ľuďom niečo, čo sa nedá kúpiť. Zážitok a pokoj."
Aktívne sa teda zapájajú aj členovia rodiny?
"Áno, a veľmi. Najstaršia dcéra pomáha pri kurzoch plávania aj pri koníkoch, mladšia sa zatiaľ viac motá okolo mňa, pomôže kedykoľvek, keď potrebujem, aj manžel je veľmi aktívny. Každý má svoje dôležité miesto. Nie je to len moja práca, je to náš životný štýl. Fit spolu je rodinný projekt plný chaosu, ale aj lásky a vzájomnej podpory."
Si mama troch detí, najmladší syn má len tri roky. Popri všetkých povinnostiach si v sebe ešte našla silu pustiť sa do niečoho nového a extrémne náročného. Ako 37-ročná si sa začala venovať bikini fitness.
"Vo fitku vypnem. V tme, v tichu. To je môj reset. Možno to znie zvláštne, ale keď som medzi činkami a zvukmi dýchania, cítim pokoj. Tam nemyslím na prácu, na povinnosti, na zoznam úloh. Tam som len ja."
Uvažovala si nad týmto športom už dlhšie alebo to bolo skôr impulzívne rozhodnutie?
"Napadlo mi to, keď mal môj syn dva roky. Po troch deťoch som si povedala, že ako žena môžem ešte veľa dokázať, nielen v zmysle výkonu, ale aj odvahy. Chcela som to skúsiť. Sama pre seba. Zistiť, kam až sa dá posunúť telo aj myseľ, keď sa spojí disciplína a zvedavosť."
Aké to bolo postaviť sa na pódium?
"Bolo to veľmi zaujímavé. Som zvyknutá vystupovať pred ľuďmi, ale toto bolo úplne iné. Stáť polonahá v bikinách pred stovkami očí, na dvanásť a pol centimetrových opätkoch, to je zážitok, na ktorý sa len tak nezabúda. Bola to výzva, ktorú som zvládla a ktorá ma posunula ďalej. Na začiatku prípravy mi mnohí hovorili, že budem vyzerať ako chlap. Ale môj najväčší problém bol presne opačný - cítiť sa a pôsobiť žensky, elegantne, jemne. To bola pre mňa najväčšia výzva. Pózing a prezentácia na pódiu je umenie. Vie ti veľmi pomôcť, ale aj uškodiť. Musíš vedieť ukázať výsledok svojej práce, pôsobiť ľahko, sebavedomo a to nie je jednoduché. Zistila som, že nemám až také veľké sebavedomie, ako som si myslela. Ale práve preto to bola pre mňa obrovská lekcia, postaviť sa tam a napriek všetkému to ustáť."
Svoju prvú súťaž si absolvovala v máji. Išla si tam s nejakými očakávaniami?
"Úprimne, išla som tam s pokorou. Chcela som len zvládnuť prípravu a postaviť sa na pódium bez strachu. Ale áno, každý chce v kútiku duše stáť „na bedni“. Je to prirodzené. Ja som si však najviac vážila to, že som vyhrala sama nad sebou. A ako bonus som si z majstrovstiev Slovenska odniesla 4. miesto vo svojej výškovej kategórii, čo bolo pre mňa obrovské povzbudenie."
Kedy tebou počas prvej súťažnej sezóny lomcovali emócie najviac?
"Najsilnejší moment prišiel na mojej druhej súťaži. Nastal hodinový sklz a s trénerkou sme čakali veľmi dlho v backstagei. Nebolo mi dobre. Dlho sme pumpovali, cvičili, ja som si zobrala príliš ťažké jednoručky, dievčatá okolo mňa odpadávali… Bolo to extrémne vyčerpávajúce. V jednej chvíli som mala chuť odísť domov. A potom mám v pamäti len „nič“ a zrazu stojím na pódiu s pohárom v ruke a počujem svoje meno - 3. miesto v mojej kategórii. To bol moment, keď som pochopila, že telo zvládne oveľa viac, ako si myslíme. Ja som si siahla na svoje fyzické a mentálne dno a som momentálne veľmi vďačná za túto skúsenosť."
Plánuješ pokračovať aj v budúcom roku?
"Áno, plánujem ísť na jarné súťaže a potom uvidím, kam ma vietor zaveje. Neberiem to ako povinnosť, ale ako ďalšiu výzvu. Tento šport ma naučil veľa o disciplíne, o ženskosti, aj o pokore. A hoci to nie je ľahká cesta, je to cesta, na ktorej sa stále učím rásť ako športovkyňa, aj ako človek."
