Bol som s dvomi deťmi na detskom ihrisku pri Revúcej v Baničnom. Ten priestor už viac-menej len chátra, odkedy ho papierne postavili, sa doň neinvestoval ani cent. A tak aj vyzerá.
Ale nie o tom som chcel.
Deťom to stačí. Hrali sa tam. Sedemročná a štvorročný. Ja som sedel na lavičke a dával na nich pozor. Zrazu sa po chodníku priblížili dvaja „násťroční“. Mohli mať 13 či 14 rokov.
A spustili: „Videl si to do p...? To bola j... Ty k.... Skoro ma j....“ A podobne. „28“ vulgarizmov pred deťmi, frajersky, akože sú tam len oni a nikto viac. Akože to má byť dôkaz toho, že tí dvaja tínedžeri sú „niekto“.
„Chlapci, tu sú deti,“ slušne som ich upozornil. „No a?“ – zareagoval pri prechádzaní popri nás jeden z nich. „Ak môžete, vážte slová, prosím,“ opakovane som požiadal.
Nasledoval len ďalší pohľad so silnými známkami opovrhnutia a ľahostajnosti. A hlasný smiech. A ďalšie vulgarizmy...
Áno, v takomto svete žijeme. Ani slušné slovo a decentná prosba nestačia. Ani na tínedžerov (na tých už vôbec nie). Ste pre nich nikto, škodná, nula, a deti? Tie majú na háku. Svoj slovník takisto.
To, čo bolo ešte nedávno považované za neprípustné, zvrátené, škodlivé, demoralizujúce, hanlivé, je dnes veľkou časťou spoločnosti brané ako celkom normálne, bežné a samozrejmé.
Starneme? Určite. Stále a každý. Hodnoty, ktoré sme vyznávali, sa pre nás nemenia. Ale súčasná spoločnosť ich búra a vyzerá to tak, že tabu už nie je vôbec nič.
Pri pohľade na obrovskú časť dnešnej mládeže ma desí, kde – v akom suteréne – sa ako spoločnosť ocitneme možno už o niekoľko rokov.
Či mesiacov?
.jpg)
