81. VÝROČIE SNP Rozprávali sme sa s pamätníčkou povstania, 90-ročnou Veronikou Veselovskou z Liptovskej Lúžnej
Nedávno uplynulo 81 rokov od vypuknutia Slovenského národného povstania. Mrazivé spomienky 90-ročnej Veroniky Veselovskej z Liptovskej Lúžnej pripomínajú krutosť a nezmyselnosť akejkoľvek vojny.
Veľkolepé oslavy povstania pani Veronika neschvaľuje. „Dokedy sa bude oslavovať táto vojna? Veď už je dávno po nej a stále sa spomína, akoby to bola rozprávka, ako keby to bola senzácia. Celému svetu pritom priniesla chudobu, biedu a tyraniu. Čo sa vlastne oslavuje? Aký to malo význam?“ pýta sa.
„Vždy trpela len chudoba. Mamky ťažko vychovali synov a tí sa mali medzi sebou biť. Mohli oni za to, na ktorej sú strane? A najviac trpeli tí najmenší. Väčší sa poschovávajú, ale tí najmenší hynú.“
Zvolávanie chlapov
Keď v roku 1944 prebiehala mobilizácia, musel sa hlásiť aj otec pani Veroniky – bývalý baník, ktorý pri tragickej nehode v Harmanci prišiel o zrak.
Keďže bol slepý, do vojny nenastúpil, ale hlásiť na vojenskej správe sa musel. Cestu do mesta by nezvládol sám, potreboval sprievod. Jeho manželka mala prácu na poli a statku, a tak úloha pripadla dcére Veronike, v tom čase sotva osemročnej.
„V Ružomberku k nám boli úctiví, aj najesť nám dali. Potom s nami na železničnú stanicu poslali vojaka, aby nám kúpil lístok do Liptovskej Osady. Vojak nám síce lístok kúpil, ale nevyložil nás do vlaku. Otec zrazu vraví: Koľko je hodín? Neviem, či som ovládala hodiny, ale ľudia nám povedali, že vlak už dávno odišiel,“ spomína si pani Veronika.
S otcom sa teda z mesta pobrali domov peši. „Osemročné dievča, ktoré ešte poriadne nevytiahlo päty z dediny. Bolo to náročné. Otec sa stále nervóznejšie pýtal: Kadiaľ? Kde sme? Veď ako sa poobede domov dostaneme, keď je to skoro tridsať kilometrov?!“
Našťastie mali v Bielom Potoku známych, ktorí sa už postarali o ich šťastný návrat domov.
Kŕmili povstalcov
Mnohí obyvatelia Liptovskej Lúžnej sa aktívne zapojili do povstania – pomáhali armáde, ktorá sa rozpŕchla do okolitých hôr a prešla na partizánsky spôsob boja.
„Aj moja mama sa o nich starala a veľa si preto vytrpela,“ povzdychne si pani Veronika.
Hoci dedinu okupovali Nemci, stále sa našli odvážni občania, ktorí napriek hrozbe krutého trestu dobrovoľne živili a zásobili povstalcov. Veď v horách sa často ukrývali aj ich príbuzní.
Svokrovci pani Veroniky mali v tom čase starý drevený mlyn, z múky, ktorú zomleli, piekli chleby. Piekli aj teta a švagriná, pretože mali pekársku pec, ktorá sa vtedy nachádzala len v niektorých domácnostiach.
Starali sa o ženu a dieťa Antona Cipricha
Rodina pani Veroniky počas povstania prichýlila ženu veliteľa povstalcov Irmu Ciprichovú so štvorročným dieťaťom. Všetko inicioval miestny učiteľ Žiak.
„Moja mama šla po ňu nocou, lebo vtedy hliadky neboli. Došikovala ju k nám a bývala s nami. Hovorili sme, že je naša. Vedela dobre po nemecky, bola vzdelaná, tak si ju nakoniec obľúbil aj veliteľ SS, ktorý k nám chodieval.“
Irma Ciprichová u nich prečkala do konca vojny. Po vojne sa jej narodili ďalšie deti. Jej manžel, Anton Ciprich (niekde uvádzaný aj Cyprich), dôstojník a pedagóg, ktorý dosiahol mnohé funkcie a vyznamenania a počas SNP úzko spolupracoval aj s generálom Jánom Golianom, bol v roku 1948 zbavený činnej vojenskej služby. Krátko na to tajne emigroval do Nemecka. Manželke s deťmi sa to, žiaľ, nepodarilo, zadržali ich československé orgány. V exilových organizáciách sa Anton Ciprich neangažoval, žil utiahnuto v USA, zomrel v roku 1984.
Farár zabránil krviprelievaniu
Pri otázke, či sa Nemci snažili pomstiť za odboj, pani Veronika náhlivo prikyvuje. Opisuje situáciu, keď chytili skupinu partizánov. Viedli ich ku kostolu, kde ich mali zastreliť. Domáci však dali rýchlo vedieť učiteľovi Ďurechovi, ktorý si rozumel s veliteľom SS.
„Bolo tam vyše 20 partizánov a Lúžňanov, boli medzi nimi aj Rusi, čo prišli z Prašivej. Pán učiteľ prosil veliteľa SS, že sú to Lúžňania, naši chlapi, že išli za robotou do baní na Magurke. Veliteľ SS povedal, že ak učiteľ niekoho z nich pozná, tak ho nezastrelia. Učiteľ každého z chlapov oslovil. Tak ich všetkých zachránil.“
Dobrí a zlí?
Napriek útrapám, ktoré vojna a povstanie pani Veronike priniesli, nevidí všetko čiernobielo. „My sa nemôžeme žalovať na Nemcov,“ priznáva. „Veď ani všetci Nemci nemohli za to, že bola vojna. A len preto, že bol Nemec bol nepriateľ? Veď za každého hovoria jeho skutky,“ ozrejmuje svoj postoj.
Keďže jej otec vedel plynule nemecky a francúzsky, dorozumel sa aj s Nemcami okupujúcimi obec. Tí boli za to vďační. Dokonca im nechali zo svojich zásob, keď z dediny odchádzali.
V súvislosti s ich odchodom sa však pani Veronike vybavujú aj nepríjemné spomienky. V pamäti má stále živú hrôzostrašnú udalosť, keď na Liptovskú Lúžnu padali zápalné míny. „Otec zobral mňa aj sestru, mama išla s kravou, aby sme v horách aspoň mlieka mali. Všetci sme sa triasli, preukrutne sme sa báli.“
Smrť vo vlastných radoch
Čiernu stopu zanechalo v rodine pani Veroniky aj tragické úmrtie strýka, ktorý sa pridal k partizánom na Prašivej. „Vravieval: Nemci sú okupanti, bime ich!“ spomína pani Veronika.
„Ale padali len tí malí. Vždy to tak bolo. A tak padol aj on. Prišiel z hory, aby pripravil drevo, nech majú čím vykúriť pekársku pec. Bolo to v zime, v januári. Po ceste išiel jeho kamarát – Rus, s ktorým sa poznali, tykali si, menami si vravievali. Ujček naňho zavolal, v dobrom po ňom hodil hrudu snehu. Rus sa obrátil a vystrelil. O dva dni ujček zomrel vo veľkých bolestiach. Zostalo po ňom dvoje malých detí, jedno malo tri roky a druhé rok. Vojna je aj takáto. I svojich dokázali zabiť. Neviem, prečo sa to stalo...“
Vieme, čo je hlad a bieda
V rozprávaní sa pani Veronika presunie o desiatky rokov dopredu a zaspomína si na obdobie, keď zbierala staré lúžňanské čipky a chystala sa s nimi na výstavu výšiviek v Bratislave. Navštívila kvôli tomu staršiu rodáčku. Vysvetlila jej, že je určená ako delegátka za dolný Liptov a chce odprezentovať, ako sa tu tkalo a vyšívalo.
„Teta vtedy povedala: No dobre, keď je tak, choď a povedz im, že sme prežili prvú vojnu, druhú vojnu, vieme, čo je hlad a bieda, nech sa postarajú, aby už nikdy viac vojna nebola. Po tom, čo som odovzdala tento pozdrav, sa spustil silný aplauz,“ hovorí dojatá pani Veronika a zlomeným hlasom dodáva: „Vojna je veľké zlo…“
V Liptovskej Lúžnej padlo počas povstania 23 občanov. Piati zahynuli, keď vynášali na Prašivú potraviny pre partizánov. Strhla ich lavína. Príslušníci Zvláštneho komanda ZbV 27 tu v roku 1945 zastrelili jedenásť ľudí. Dokonca vtedy donútili otca a syna, aby zapálili svoj dom. Obaja v ňom uhoreli.
Pietna spomienka na všetkých, ktorí počas povstania nasadzovali životy, sa v Liptovskej Lúžnej uskutoční v sobotu, 6. septembra, pri pamätníku SNP na Kečke. Začiatok podujatia je naplánovaný na 16. hodinu. Všetci, ktorí si chcú uctiť pamiatku a pripomenúť odkaz hrdiniek a hrdinov SNP sú srdečne vítaní.
