Futbalové ihrisko v Liptovských Revúcach počas prvej augustovej soboty praskalo vo švíkoch. Obľúbenú súťaž vo varení a jedení bryndzových halušiek doplnenú bohatým sprievodným programom si nenechalo ujsť dvetisíc zvedavcov.
Na 27. ročníku Revúckych halušiek si svoje kulinárske zručnosti zmeralo trinásť družstiev – deväť mužských, tri ženské a jedno zmiešané. V prevahe boli domáci, no súťažiť sa odhodlali aj Bratislavčania, Banskobystričania či návštevníci z Českej republiky.
Víťazom mužskej kategórie sa stal tím Fitnes klub Kovárna (Liptovské Revúce), nasledovali Netriezvi (Liptovské Revúce) a Hallozeri (Banská Bystrica). V ženskej kategórii zabodovali Bryndzové papričky (Bratislava), Varešky (Liptovské Revúce) a Revúcke jarky (Liptovské Revúce).
V jedení halušiek si zasúťažili i deti. Ako najväčší jedák sa ukázal Matias Makúch, len o menej ako dve sekundy za ním zaostávali Marek Cárach a Filip Očenáš.
Súťaž o najlepší meteník ovládla Mária Macíková, druhé miesto obsadil Martin Šimrák a tretie Jakub Šimrák.
Čo dodá Olda?
Atmosféru podujatia si užili nielen súťažiaci, ale i diváci. Český turista Olda z Kopřivnice nešetril chválou. „Budem rád, ak sa mi sem o rok podarí prísť aj s blízkou rodinou. Som nadšený z tohto národopisno-folklórneho festivalu, páči sa mi prienik ľudových tradícií s gastronómiou. Je tu fúra ľudí v krojoch, nielen z radov účinkujúcich. To sa často nevidí. Samozrejme, pochutnali sme si tu tiež na haluškách.“
Pre návštevníkov organizátori v rámci občerstvenia pripravili zhruba sedemsto porcií nášho národného jedla, zužitkovali pri to viac ako päťdesiat kilogramov bryndze.
Na pódiu vystúpili folklórne skupiny Lúžňan, Osaďan a Revúčan, Florián Šavrtka, Sestry Bacmaňákové, skupina Dora, Basawell či Ploštín Punk. Nechýbali tombola ani pálenie haluškárskej vatry. Program zakončila tanečná zábava so skupinou Fórum z Bohdanoviec.
Moderovania sa prvý raz zhostil František Fides z Liptovskej Lúžnej. „Myslím, že bravúrne,“ podotkla organizátorka Miroslava Dančeková.
Slnečné počasie napriek nepriaznivým predpovediam vydržalo až do skorého večera.
Podujatie sa nieslo v duchu ľudových remesiel a lokálneho folklóru.
„Každý rok sa stretávame hlavne kvôli tradícii salašníctva. Práve ovčiarstvo, pastierstvo či košikárstvo bolo prvotným zdrojov obživy obyvateľov Liptovských Revúc. Možnosť prezentácie na tohtoročnom podujatí tiež dostali šperkári, medovnikári a iní šikovní výrobcovia z dolného i horného Liptova,“ uviedla starostka obce Jana Šimová.
Najpestrofarebnejšie z pestrofarebných
Návštevníci si zároveň mohli prezrieť výstavu krojov, ktorou ich previedla miestna obyvateľka Lenka Vanovčanová. Priblížila, čím sa tunajší ľudový odev líši od toho v susedných obciach.
„Výšivky na oplecku revúckych krojov sú najpestrofarebnejšie, bohato vyšívané prevažne geometrickými tvarmi a malými kvetinovými vzormi. Kroje z Liptovskej Osady sú síce taktiež pestrofarebné, no nájdeme na nich viac voľného miesta a výzdobu tvoria väčšie kvetinové vzory. Pre výšivky Liptovskej Lúžnej, najmä tie staršie, je zase poväčšine typická červená farba,“ vysvetlila Lenka Vanovčanová.
Rozdiely môžeme postrehnúť aj na takzvaných kápkach – čepcoch. Kým v Liptovských Revúcach boli kápky plne vyšité a prázdnu plochu by ste na nich hľadali márne, v Liptovskej Lúžnej bola výšivka len na zadnej časti.
„Všetky vystavené kroje majú minimálne 80 rokov, väčšina z nich je po prastarej materi môjho manžela Zuzane Rosovej, ktorú na fotografii zvečnil aj Karol Plicka. Stará mať, ktorá zomrela nedávno ako 93-ročná, mala tieto kroje na pôjde a neskôr sa dostali ku mne. Dala som ich do poriadku, aby ich mohli obdivovať ďalšie generácie. Žasnem nad tým, akú krásu dokázali miestne ženy vytvoriť a akú nekonečnú fantáziu mali,“ vyznala sa kurátorka výstavy.
Pôvodom je z Martina, no v Liptovských Revúcach žije už 22 rokov a miestne kroje jej prirástli k srdcu. Vníma ich ako veľkú vzácnosť, keďže v jej rodisku kvôli industrializácii kroje rýchlo vytlačila mestská móda.
„Výstavu som pripravila prvý raz a veľmi ma teší veľký záujem ľudí,“ zhodnotila.
Roboty ako na kostole
Organizácia podujatia je behom na dlhú trať. S plánovaním programu a oslovovaním účinkujúcich začínajú už v septembri. Prípravy vrcholia zhruba tri mesiace pred akciou.
Tvárou a pôvodcom myšlienky Revúckych halušiek je Pavol Baštigál. Posledné desaťročie po ňom štafetu prevzala jeho dcéra Miroslava Dančeková, ktorá do príprav zapriahla aj svojich dvoch synov a manžela.
„Celá rodina tým žije. Keď vravím, ako už do toho nepôjdem, povedia, že musím, lebo inak ich budem doma veľmi cepovať,“ priznala s úsmevom.
„Z roka na rok je to náročnejšie, keďže sa neustále snažíme zvyšovať latku a každý ročník niečím ozvláštniť. Chceme, aby si na svoje prišli všetci – od najmladšieho až po najstaršieho účastníka. Tentoraz boli témou kroje, čomu sme prispôsobili aj grafiku a reklamu.“
Najťažšie je podľa jej slov nájsť ľudí ochotných pomôcť, najmä medzi miestnymi. „Pravdou je, že viac pomáhajú kamaráti a cudzí ľudia,“ skonštatovala.
Tento rok priložili ruku k dielu dobrovoľníci z Liptovskej Lúžnej, Komjatnej, Dolného Kubína či zo Šaštína-Stráží, pomáhali i hasiči z Vysokých Tatier. „Robím to v prvom rade pre Revúčanov, ale aby bola akcia úspešná, musím do toho zatiahnuť celé Slovensko,“ ozrejmila Dančeková.
„Prvotná myšlienka bola, aby sa miestni žijúci v zahraničí vždy v prvý augustový týždeň vracali domov. Z podujatia sa už stala tradícia. Väčšine ľudí pri zmienke o Liptovských Revúcach zídu na um tri zaujímavosti – Čierny Kameň, Miroslav Saniga a Revúcke halušky,“ uzatvorila.
