Spomienka na maliara Jana Mráza Už je to akési príslovečné, že v každom odchode je skrytý návrat. Ktovie, či naň myslel aj Jano Mráz, keď v čase nášho prekvapivého prepadu sovietskou armádou a jej následnou okupáciou v roku 1968 odchádzal z Československej republiky.
Ale nie na dovolenku alebo výlet. Na také rozhodnutie veľa času nebolo. Tanky v Bratislave hovorili jasnou rečou. V podstate poloha podobná dnešnej, keď pred ruskou agresiou utekajú Ukrajinci.
Ján Mráz, ako absolvent pedagogického smeru výtvarná výchova - slovenský jazyk, sa po malých peripetiách usadil v 60. rokoch v hlavnom meste Slovenska. Neskôr aj absolvent Vysokej školy výtvarných umení - ako šikovný grafik a ilustrátor nemal núdzu o robotu.
Detské leporelá, beletria, detektívky, časopisy.
Aj keď mal pôvodnú predstavu vznášať sa vo výškach ako letec. Leteckému modelárstvu vedel v mladosti venovať veľa času. Taký liptovský beťár, bol v neustálom pohybe. V čase socializmu sa vyznal v behaní a zháňaní nákupov v predajniach zívajúcich prázdnotou. Varil a vymýšľal. Popritom spočiatku stíhal aj časté návštevy rodného Ružomberka na motorke. Neskôr autom Renault 8, do ktorého si namontoval domový zvonček, aby mohol zvoniť ako električka.
Detsky hravý dokázal byť celý život. Pri telefonátoch a stretnutiach mal v zásobe porciu vtipov, ktoré bez problémov dokázal zo seba vysypať. Ani keby pre iné nežil. Akoby odľahčený človek nad všetkým vo svete. V neskoršom dospelom veku, kedy už mnohých chytá apatia a nezáujem, Jano sa chytil hrať na fujare, husliach aj harmonike. Ale to už je tá druhá časť jeho života, ktorú trávil usadiac sa v bavorskom Mníchove.
Európou vládol prudký chlad železnej opony a fyzický kontakt s domovinou mu bol odopretý. Jediné, čo zmierňovalo jeho prirodzenú túžbu po domovine, boli návštevy jeho matky, ktorej bolo láskavo umožnené raz ročne za ním vycestovať.
Ján Mráz bol aktívny v miestnych cirkevných spoločenstvách a folklórnych spolkoch. Nenápadne jeho tvorba prichádzala na Slovensko tiež v ilustráciách zakázanej literatúry, napríklad aj v Solženicynovom Súostroví gulag. Svoju tvorbu vystavoval na mnohých miestach sveta a knižnými ilustráciami napĺňal viaceré vydavateľstvá rôznych krajín.
V novom nemeckom prostredí sa etabloval predovšetkým ako maliar - portrétista.
Prešiel výtvarné štúdiá pod vedením Vincenta Hložníka. K jeho spolužiakom patrili Miroslav Cipár, či Ľubomír Feldek.
Každopádne bol vyznávačom života. Rád varil a usporadúval spoločenské posedenia. K slovenským koreňom sa vždy hlásil. Výhrou v jeho živote bol pád socializmu. Mohol si opäť užívať v Ružomberku jeho rodnú a obľúbenú ulicu Plavisko, kam sa po kúpe domu nasťahoval vždy na každé leto. Ešte ako vysokoškolský študent tu, na tejto ulici, staval trojmetrové sochy zo snehu. Ľudia sa chodili v davoch s nimi fotografovať a raz sa splašil pri nich aj konský záprah. Nuž, čo - snehu bolo vtedy množstvo a o nápady tiež núdza nebola.
V 90. rokoch usporiadal v Liptovskom múzeu súbornú výstavu svojich diel. V roku 2015, pri 80. výročí narodenia, mu primátor Igor Čombor udelil titul čestný občan mesta Ružomberok. Podujatie s veľkou návštevnosťou v synagóge bolo sprevádzané kultúrnym programom a výstavou olejomalieb.
Keď Jano Mráz odchádzal minulú jeseň z Ružomberka, nikto nemohol tušiť, že navždy. Posledných pár rokov života mal kontakt s naším - a, samozrejme, aj jeho - mestom vďaka manželke Janke. Ako zdatný vodič merala vzdialenosť Ružomberok - Mníchov ich osobným autom.
Jano Mráz zanietene pozoroval život a vedel si vážiť každý zážitok a prežitú chvíľu. Aj preto sa chopil pera, aby všetko skúsené a prežité navždy zachytil vo svojich autobiografických knihách. Svoj posledný titul Dušovanie, zložený prevažne z poetickej tvorby, publikoval v minulom roku.
Na večnosť odišiel v pondelok 10. februára v domácom prostredí, po predchádzajúcich krátkych zdravotných potiažach, v Mníchove, v 90. roku života.
„Ako ušiel celý deň. Čo som spravil, čo som všetko spraviť chcel, aby sa stal deň ozaj dňom,“ zamýšľa sa poeticky Jano Mráz.
