V júli bola v Paríži letná olympiáda. Všetci to vedia. Tiež aj to, že naše malé Slovensko zlatú medailu, na týchto hrách mieru, nezískalo. Príčin je určite viacero, na ich určenie treba odborníkov. K zamysleniu azda, že aj menšie štáty od nás boli podstatne úspešnejšie.
Každý si zrejme myslí svoje. Každopádne to bola olympiáda, keď naši slovenskí športovci obišli najhoršie. Hm. Všetci z našich susedov získali aspoň jednu zlatú medailu, vrátane Ukrajiny, ktorá musí čeliť vojnovej agresii. Zlato získal aj malý štátik Svätá Lucia o veľkosti asi ako okres Ružomberok a s dvojnásobným počtom obyvateľov.
Podoby športu Šport je už taký. Ale tiež aj taký, ako sa vieme ku nemu postaviť. Či už záujmom, srdcom alebo podmienkami. Jeho výsledky naberajú farbu prostredia, v ktorom rastie a sa rozvíja.
Olympiáda, ako vrcholné svetové športové podujatie, je zrejme platforma, ktorá je nad sily Slovenska. Zatiaľ toho dnešného. Zrejme ani novozriadené ministerstvo športu v tomto smere veľa nezmôže. Ale, čas ukáže - tak, ako blízke štyri roky.
Stačí sa pozrieť na školský areál, obklopený vybudovanými športoviskami, a mnohému to môže napovedať. Ale, žiaľ, nie u nás – samozrejme, v zahraničí. Takýto by sme u nás len ťažko hľadali. So školstvom v západných krajinách je škoda sa porovnávať. Stačí však len zvonku pozrieť hoci na dedinskú školu v takom susednom Poľsku.
A doma ako Komfort športovej výbavy ružomberských škôl je na akomsi nutnom minime. Socializmus prevzal z kapitalistickej minulosti Československej republiky školské budovy väčšinou bez telocviční. Chýbal im najmä vonkajší areál pre šport. Niektoré telocvične sa po desaťročiach dostavali. Nuž, ale tiež ako nevľúdne architektonické výsledky. Pribudli (po mnohých rokoch náročnej výstavby) štyri panelové školy typického štandardného formátu.
Zmena režimu do dnešných čias slobody veľa úspechu týmto smerom vzdelávania veru nepriniesla. Skôr všetkého ubudlo. Zrušila sa bežecká dráha na futbalovom štadióne, tým aj tréning bežeckých a skokanských ľahkoatletických disciplín. Využívali ho aj ružomberské školy, najmä stredné, pri výučbe telesnej výchovy.
Mimoškolské aktivity v popoludňajších hodinách sú mnohokrát na športoviskách v školských areáloch. To je ale formát trávenia voľného času v zahraničí. U nás chýba práve toto.
A už je aj zbytočné spomínať, že aktivity chlapcov nesmerujú ku hľadaniu trochu voľnej plochy, kde by sa dalo len tak kopať do lopty. Desiatky rokov aj k takejto „samoaktivite“ slúžilo ihrisko Slovan v Lazinách. Neprešiel deň, aby tam nebol nejaký pohyb mládeže. Dnes je toto miesto určené v zmysle územného plánu ako miesto pre vybudovanie športovísk. Za „ix-vlád“ primátorov v našom meste, tam nikto ani motykou nekopol. Nieto do lopty. Veľká plocha tam zrejme takto ľadom prečká aj ďalšie storočie.
Zakázať futbal
Športom za mier a priateľstvo medzi národmi. Skvel sa kedysi nápis na starej tribúne ružomberského štadióna. Boli časy, keď nejaký zahraničný futbalový klub o Ružomberok ani neškrtol. O takom mužstve, súperovi spoza hraníc, sa na vtedajšej úrovni futbalu v Ružomberku mohlo len snívať. Futbalový štadión má v našom meste už inú podobu, ako v minulom atletickom období. Je s modernými parametrami, potrebnými pre štandard zápasov určitej úrovne. A s umelým osvetlením, umožňujúcim aj televízne prenosy.
Vo štvrtok 8. augusta bolo miesto futbalového štadióna v Ružomberku v obkľúčení množstva policajtov. Človek, neznalý okolností, mohol nabrať dojem, že sa opakuje známa augustová invázia armád spred viac ako šiestich desiatok rokov. Alebo aj možné pristátie nejakej mimozemskej civilizácie, priamo na našom ihrisku. Aj odborníci na túto formu kontaktu by sa u nás našli.
Policajti vo všetkých verziách vizuálu, lemovali nekompromisne priľahlé ulice štadióna už od poludňajších hodín. Uniformovaná štátna polícia, ako aj mestská, policajti v civile len s nápisom polícia na veste, či policajti na koňoch. A najmä čierni „ťažkoodenci“ so streleckou výzbrojou, nepriestrelnými vestami a prilbami. Tých bolo opticky asi najviac. Samozrejme, aj v iných častiach mesta, najmä v centre.
Doprava sa popoludní dostávala do utešeného chaosu. Prejazd na Klačno bol prerušený a smerovaný cez hlavnú Žilinskú cestu. Ako z okolností vyplynulo, očakávala sa mohutná účasť fanúšikov z chorvátskeho mesta Split. Zápas s týmto mužstvom bol plánovaný až do podvečerného času, ale už od poludnia sa naše mesto pohrúžilo do mimoriadneho bezpečnostného ruchu.
Fanúšikovia Hajduku Splitu sú známi kontroverznou povesťou. Policajná pohotovosť v tvare podobnom vojenskému obrannému zoskupeniu, mala byť odozvou na tento chýr. Ak ešte pridáme množstvo vozidiel, operačné riadenie a časový záber akcie, tak môžeme narátať aj peknú sumu. Nákladová položka, ktorá by sa národnohospodársky zrejme vedela využiť aj účelnejšie. Pre niekoľko desiatok hulvátov, aby bola armáda policajtov stiahnutých zo Slovenska v napätí a pohotovosti. Nuž...
V zápase gól nepadol, skórovali sme, takýmto výdavkom, len do vlastnej - štátnej bránky. Preto nutne vystáva otázka, či by aj nebolo lepšie futbal zakázať. Ak sa zákonom zakazujú aktivity, ktoré ohrozujú mravnú bezpečnosť, čo potom také, ktoré ohrozujú tú fyzickú. Teda siahajú na zdravie a život. A tiež riadne do vrecka.
Nezakázať futbal
Olympiáda priniesla skvelú športovú atmosféru. Tak výkonmi športovcov, ako aj ich odozvou u divákov. Skutočné defilé športu. V tom čase ale ostatné športové aktivity neustali. Najmä tie menšie. Menšie rozsahom, možno väčšie významom, aspoň pre zúčastnených.
Podujatím s veľkým odkazom bolo priateľské futbalové stretnutie v Ludrovej, kde sa miestni futbalisti stretli s odvekým súperom zo susednej Liptovskej Štiavnice. Informovali sme o tom v našom minulom čísle novín, kratšou správou s pridanou fotografiou. Práve táto snímka prináša ešte väčšiu výpoveď ako samotný text. Hráči jedného i druhého mužstva si urobili po zápase spoločnú fotografiu. Nie je dôležité, ako tento zápas skončil, takýmto postojom vyhrali oba tímy!
Takto vznikla fotografia, svojím významom hodná toho, aby visela v každom športovom klube. V kancelárii jeho riaditeľa, hoci vedľa portrétu prezidenta republiky. Šport, vzťah a ľudskosť, ústiaca do prirodzeného priateľstva, môže mať aj presne túto podobu. Azda netreba zdôrazňovať, že sa hráči rôznej farby dresov držali okolo pliec.
Ani nezbadali, že sa takto stali olympionikmi s tým najlepším ľudským a športovým odkazom.
Sila fotografie
Fotografia zastavuje nielen čas, ale prináša správu, informáciu. Je nefalšovaným svedkom. Určite aj výzvou, ukázať sa, predstaviť pred názor druhých. Už tradične, každý rok o tomto čase ponúka občianske združenie Fotoklub RK 1924 možnosť zúčastniť sa fotografickej súťaže Ružomberčania fotografujú. Tento deviaty ročník zaraďuje už známe témy, ako Môj najlepší záber, Moja rodina, práca, dovolenka a Moje mesto Ružomberok. Celá súťažná komunikácia je cez internet a podrobné informácie sú na web stránke www.fotoklub.sk. Nebudú chýbať finančné ohodnotenia a slávnostné vyhlásenie výsledkov v synagóge 3. novembra.
Svedok chvíle
Šport nie je len obrazom výsledku, ale aj vzťahu. Tiež vyjadrením postoja a nálady. K súperovi, ako aj spoločnosti. Viacerí a práveže mnohí (ba takmer všetci) sme na tom zápase neboli. Nevadí. Svedectvo vydala fotografia. Silný, aj keď možno nenápadný, športový zážitok priniesli futbalisti Ludrovej a Liptovskej Štiavnice. Za redakciu Ružomberského hlasu môžeme teda týmto hráčom smelo udeliť zlatú medailu.
Fotografia dokáže mať svoju silu v rôznych súvislostiach. Hovorí bez textu a viac azda pre tých, ktorí ju vedia čítať. Možno len s námahou by sme sa snažili získať fotografiu renomovaných futbalových klubov, ktoré si urobili fotografický záber so svojimi súpermi. Pred zápasom alebo po ňom. Nevadí, možno až tak ďaleko vo vnímaní športu nie sú ako v Ludrovej a Liptovskej Štiavnici. Raz sa tam možno vypracujú aj oni.
Víťazom olympiády, športu, je v prvom rade víťazstvo ducha nad výsledkom. Priateľstvo, znášanlivosť a samozrejme mier. Olympijská výzva stojí pred nami každý deň. Možno menej viditeľná, ale, možno aj náročnejšia, ako tá, ktorá prichádza pred oči všetkých každé štyri roky.
