(čítanie+) Ak patríte k ľuďom, ktorí neveria tomu, že z malej krajiny (akou je Slovensko) sa dá dobyť svet, možno vás presvedčí rozhovor so svetovo uznávaným slovenským scénografom a Ružomberčanom Borisom Kudličkom, ktorému sa to podarilo. Jeho cesta síce nebola ľahká, ale niekedy stačí iba pristupovať ku svojej práci úprimne a poctivo a úspech sa dostaví sám...
Narodil si sa v Ružomberku, študoval si na Vysokej škole múzických umení v Bratislave na Katedre scénického a kostýmového výtvarníctva. Ako sa zrazu absolvent slovenskej umeleckej školy ocitne v hlavnom meste Poľska, kde dokáže navyše urobiť úspešnú profesionálnu kariéru?
„Stalo sa to ešte počas môjho štúdia na Vysokej škole múzických umení, keď som pri svojej prvej úplne náhodnej ceste do Krakova stretol na Akademii Sztuk Pieknych významnú osobnosť svetovej scénografie Andrzeja Kreutz Majewského. A to stretnutie vyústilo do ponuky asistovať mu vo Veľkom divadle vo Varšave, kde bol vtedy hlavným scénografom. Avšak v tom čase to bolo pre mňa také prekvapenie, že som si musel vziať pol roka na rozmyslenie. Bol som iba v 3. ročníku, takže som potreboval dokončiť školu a úprimne, v tom čase Poľsko ani nebola moja vysnívaná destinácia. Našťastie, s otázkou dokončenia školy mi vtedy veľmi pomohol rektor školy profesor Milan Čorba, ktorý v tom videl moju životnú šancu a ja som si súčasne uvedomoval, že keď sa chcem profesionálne niekam posunúť, tak by som sa mal rozvíjať pod dohľadom veľkej osobnosti, čoho bol Andrzej Kreutz Majewský rozhodne garantom. A tak som po pol roku zavolal pánovi Majewskému s malou nádejou v duši, či tá ponuka stále platí a na jeseň v roku 1995 som sa zrazu ocitol vo Varšave, kde sa začala moja cesta.“
Aké boli prvé roky vo Varšave, kde si začínal v Národnej opere ako asistent tohto významného poľského scénografa? Nebolo náročné si zvyknúť na cudzie prostredie, prístup k práci, prípadne jazykovú bariéru?
„Bolo to vlastne prvý raz, keď som sa dotkol divadla takej veľkej mierky, a to nielen ideovo, ale aj čo sa týka veľkosti fyzického priestoru. A to boli pre mňa, ako mladého človeka, také silné a zaujímavé impulzy, že ma to úplne pohltilo. Našťastie, mám takú povahu, že dokážem ľahko nadväzovať nové kontakty. A vďaka Andrzejovi Kreutz Majewskému, ktorý bol v tom divadle vnímaný ako veľká umelecká osobnosť, ma jeho spolupracovníci, či už v stolárskych, zváračských alebo krajčírskych dielňach prijali veľmi rýchlo a srdečne. Nikdy som necítil, že by som ako cudzinec musel nejako odôvodňovať príčinu, prečo som tam, prečo to robím práve ja. A to nielen v divadle, ale aj v iných oblastiach, v ktorých som neskôr pôsobil. Zoznámil som sa pri svojej práci s mladými talentovanými režisérmi, s ktorými som popri opere robil aj dekorácie vo filme, v reklame alebo scénografiu v činohre.“
Neskôr si začal pracovať v Národnej opere ako samostatný scénograf a potom si sa stal dokonca hlavným scénografom Veľkého divadla vo Varšave, kde si vytvoril scénické návrhy k viacerým známym operám a baletom. Z čoho pramení tvoj originálny výtvarný prejav a čím sa inšpiruješ pri svojej tvorbe?
„Priznám sa úprimne, že nemám rád definíciu vlastný štýl. V divadle alebo aj v architektúre mi je oveľa bližšie kontextové myslenie, čiže analýza ľudí, s ktorými pracujem, miesta, kde pracujem a textu, s ktorým pracujem. To má hlavný vplyv na uvažovanie o danom predstavení. Nerád idem schémou, ktorá je iba moja. Rád sa učím, rád idem cestou, kedy spolupráca s rôznymi ľuďmi robí moju prácu zaujímavejšou. Takže, možno skôr ako štýl, by som túto rôznorodosť nazval prístupom k tvorbe. Lebo výsledok môže byť rôzny, ale prístup k téme začína vždy mojou analýzou hudby a text, a potom veľmi intenzívnou debatou s režisérmi, pri ktorej si vymieňame množstvo impulzov, metafor, znakov, analýz z pohľadu psychológie alebo sociológie prostredia, v ktorom sa to bude odohrávať. A z toho všetkého si vytvárame akúsi mapu. Tá je podkladom konkrétnych riešení. To, čo mňa asi charakterizuje je, že vidím operu ako súčasný žáner. Nie som scénografom, ktorý rekonštruuje historické prostredia. Všetky moje scénografie čerpajú inšpiráciu zo súčasného alebo abstraktného prostredia. Rád používam rôzne metódy, rôzne štýly, rôzne farebnosti. Niekedy je to dekorácia postavená na jednom veľkom sochárskom geste a niekedy to môže byť o 30 filmových obrazoch, čím dokážeme pritiahnuť do opery aj oveľa mladšie publikum. Ak sa príbeh odohráva napríklad na zámku ako v opere Bélu Bartóka Modrofúz, je priestor vlastne metaforou vnútorného sveta Modrofúza, v mojej predstave človeka, ktorý sa vo vzťahu snaží manipulovať s mladou ženou a otvára jej idealistické priestory. A tie priestory môžu byť súčasné, to môže byť moderná kúpeľňa, krásny salón alebo fantastická spálňa.“
Spolupracoval si s renomovanými svetovými režisérmi, ale asi najčastejšie s poľským režisérom Mariuszom Trélinským, pre ktorého si vytvoril scénografie k slávnym operám ako Madame Butterfly, Král Roger, Otello, Don Giovanni, Eugen Onegin, Piková dáma, Bohéma, Orfeus a Euridika, La traviata, Turandot a ďalším. Máš k tomuto režisérovi nejaký špeciálny vzťah, keď preferuješ spoluprácu práve s ním?
„Scénograf je osoba, ktorá je pozývaná do spolupráce. S Mariuszom sme sa stretli hneď na začiatku môjho pôsobenia vo Varšave a tým, že sme si blízki aj generačne, tak sme si začali hľadať spoločnú cestu v opere, čo bolo oveľa zaujímavejšie. Spolupráca s Mariuszom bola vždy organická. Nikdy sme si pri tvorbe presne nedefinovali svoje úlohy. Ja som často hovoril do réžie a Mariusz naopak do scénografie. Ja som mu dôveroval v jeho výtvarnej intuícii a on často očakával odo mňa nápady, ktoré daný priestor ponúka. No a tento spôsob spolupráce nám funguje už takmer 26 rokov. Je pravda, že som s ním spolupracoval asi najintenzívnejšie, ale neskôr si moju prácu všimli aj režiséri v zahraničí ako napríklad renomovaný britský operný režisér Keth Warner, alebo japonský režisér Amon Miyamoto, či slovenská režisérka Sláva Daubnerová, s ktorou som robil na viacerých projektoch.“
Cez Varšavu sa ti otvorili dvere do väčšiny slávnych operných domov po celom svete. Spomeňme z nich napríklad Metropolitnú operu v New Yorku, Covent Garden v Londýne, Théatre Royal de la Monnaie v Bruseli, Štátna opera Berlín, Washingtonská Opera, Opera v Los Angeles, Theater an der Wien, Tokyo Bunka Kaikan, Kráľovská švédska opera, Kráľovská dánska opera alebo Mariinské divadlo v Petrohrade. Aký je rozdiel robiť scénografie v Poľsku a v zahraničí? Dá sa to vôbec porovnávať?
„Určite dá, pretože Varšavská opera je dnes už európskou inštitúciou a pre iné svetové operné domy je veľmi zaujímavým partnerom, lebo sa tu tvorí zaujímavý repertoár a zaujímavé realizácie. A za uplynulých 15 rokov takmer každá inscenácia, ktorú sme s Mariuszom vytvorili vo Veľkom divadle, bola v koprodukcii s jedným alebo viacerými zahraničnými scénami. A vo väčšine prípadov bola dekorácia a kostýmy realizované vo Varšave tak, aby sme ich boli schopní postaviť aj na partnerskej scéne v zahraničí. To je dnes veľmi častý jav, že popredné operné inštitúcie spájajú svoje sily, kedy scéna, kostýmy a umelecká koncepcia sú spoločným majetkom, ale každá opera má potom svoj vlastný hudobný a spevácky tím, svojho dirigenta apod. Preto z pohľadu tvorby samotnej v tej práci nie sú veľké rozdiely. Odlišnosti sú skôr v tom, že každý z operných domov má iný repertoár a iný systém, akým sa hráva. Niektoré opery hrajú každý deň iný titul, niektoré hrajú 5 titulov za 1,5 mesiaca a niektoré hrajú jeden titul celý mesiac. Čiže, tie nároky sú kladené skôr na logistiku. Ak dopredu viem, že scéna musí v newyorskej Metropolitnej opere počas 4 hodín opustiť javisko, tak na to musím myslieť už dopředu, a zároveň poznať technické a logistické možnosti jednotlivých operných domov.“
Občas sa pracovne vraciaš aj na Slovensko alebo do Českej republiky. Robil si scénografie pre Slovenské národné divadlo v Bratislave, ale aj pre České národné divadlo v Prahe. Cítiš pri návratoch na domáce scény ešte nejakú nostalgiu? Ako sa ti spolupracuje s našimi umelcami, ak sa na to pozrieš cez optiku skuseností, načerpaných v zahraničí?
„Návraty do prostredia, ktoré ma formovalo ako mladého človeka, sú pre mňa vždy zaujímavé, pretože československá kultúra bude už navždy súčasťou mojej DNA. Sú to veľmi príjemné stretnutia s ľuďmi, s ktorými sme spolu študovali alebo začínali profesionálnu cestu divadlom. Ale máme veľa zaujímavých slovenských a českých umelcov v oblasti svetovej opery, s ktorými sa stretávame na zahraničných scénach, a ten náš vzájomný kontakt je potom vďaka nášmu pôvodu o to prirodzenejší. Avšak opera má predovšetkým medzinárodný rozmer, pričom každý umelec, ktorý na nej participuje, môže pochádzať z úplne inej časti sveta, z odlišného kultúrneho prostredia, ale to, čo nás spája, je spoločné dielo. Priznám sa, že ja príliš nerozlišujem to, kde práve pracujem, vždy sa rýchlo adaptujem do daného prostredia a spôsob môjho myslenia je nezávislý na tom, kde sa nachádzam. Vždy sa snažím nájsť čo najlepší tvar, najlepšiu formu, najlepší koncept opernej témy, aby z toho vznikol zaujímavý príbeh, aby to bolo atraktívne pre divákov a aby som bol aktívnym prvkom posúvania multidisciplinárneho žánru, akým je opera.“
Popri práci pre divadlo si sa v uplynulých rokoch začal viac venovať aj architektúre. Bol si partnerom architektonického štúdia WWAA a dnes pod značkou Boris Kudlička a partneri realizujete návrhy interiérového designu luxusních komerčních, ale aj súkromných priestorov. Čo privedie úspešného scénografa, ktorý isto nemá núdzu o prácu v divadle, venovať sa architektúre?
„Rád skúšam v živote nové věci, a tie ma potom posúvajú ďalej. Už v škole som mal blízko k architektúre, avšak v 90. rokoch bola architektura u nás dosť šedivá, takže zvíťazilo divadlo. Takým prelomovým bodom smerom k architektúre bola pre mňa.................
(dokončenie článku v Ružomberskom hlase č.9/2024)
