Mám niekoľko múdrych priateľov a rodinne blízkych ľudí, vďaka ktorým sa chtiac-nechtiac neustále vzdelávam aj v tom v čom nechcem, objavujem nové veci, s ktorými by som inak do kontaktu neprišla. Overujem si pri nich svoje skalopevné životné i neživotné postoje, prípadne ich po ťažkej úvahe prehodnocujem a zmysluplne obmieňam. Sú to ľudia, ktorí mi v mnohých ohľadoch celé roky pomáhajú stávať sa čoraz lepším živočíchom. Ide to síce väčšinou ako v lete na saniach, ale dajme tomu, že sa to nejako hýbe, a aj pre toto si ich veľmi vážim.
Tento týždeň mi zhodou okolností viacerí z nich svojím prirodzeným fungovaním pripomenuli, aké je skvelé vedieť sa za niečo úprimne poďakovať, niekoho pochváliť za dobre odvedenú prácu, za výnimočnú tvorbu, za profesionalitu, za ľudskosť. A že dobrý pocit z čohokoľvek je nákazlivý, ak sa posunie ďalej. Možno oveľa viac ako srd, nespokojnosť a vykrikovanie spoza zavretého okna na všetko, čo sa hýbe na ulici. Nie možno, určite.
Totiž nespokojne anonymne vyvreskovať len tak naverímboha hocičo hocikde a pred hocikým je presne také isté jednoduché ako v spokojnosti a v dobrom úmysle mlčať. Aj v aktuálnom vydaní Ružomberského hlasu, ktorý pravdepodobne držíte v tejto chvíli v ruke, nájdete okrem množstva jednoznačných spravodajských informácií opäť aj veľa publicistických zmienok o dobrej a kvalitnej práci ľudí či inštitúcií z okolia. Žijeme spolu na rovnakom geografickom fliačiku dolného Liptova. Občas padne dobre, ak sa navzájom pochválime za čokoľvek, čo sa nám podarilo. Úprimné potľapkanie po pleci je super zážitok, o to viac, ak je v tomto skeptickom čase nečakaný.
