Ružomberský hlas
  • Štvrtok 28. marec 2024
  • 0:0:0
  • Online:

Spomienky na detstvo jej rozfúkal prach. Rodný dom zničila ruská armáda a na to, čím kedysi žila ostali už len spomienky. Irina Payuk (na snímke) dnes pomáha v charitnom centre podpory v Ružomberku a vojakom vyšila nevšedný symbol.

Príbeh Iriny na Slovenku začal vo februári útekom z charkovského kraja. Cestovala so svojou mamou a dvoma deťmi, dvojičkami. Najstarší syn Artem, ktorý má už 20 rokov ostal na Ukrajine v Ľvove, kde študuje na vysokej škole a zároveň pracuje. Dvanásťročné dvojičky Olexandr a Arsenij si zvykajú na život na Slovensku.

Namiesto Francúzka odišli na Slovensko. Domovom učiteľky angličtiny a bulharčiny bol Pavlohrad, teda oblasť medzi Dniprom a Doneckom a hoci pôvodne chcela odísť do Francúzska, zostala na Slovensku „Vo Francúzsku mám kamarátku, ktorá mi zavolala, aby som prišla ku nej. No keď som prešla hranicu medzi Ukrajinou a Slovenskom, bola som už taká vyčerpaná, že som stratila vedomie. Vodič zo Slovenska nás zobral smerom na Bratislavu. Keď sme prišli do Ružomberka, povedal nám, že tu môžeme prespať,“ spomína na prvé chvíle na Slovensku. Napokon sa rozhodli už nepokračovať v ceste a v Ružomberku aj ostali. Na otázku, či neľutuje, že neodišli do Francúzska odpovedá, že Ukrajinu majú odtiaľto oveľa bližšie. „Ani jazyk nie je tak zložitý,“ vysvetľuje dôvody.

Úskalia odchodu. Na samotnú cestu nemá dobré spomienky. „Keď sme odchádzali, zruinovali železničnú stanicu, jednu aj druhú. Na štyroch miestach vo vlaku cestovalo 15 ľudí. My sme ležali aj tam, kde je vo vlaku priestor na batožinu,“ vykresľuje. „Pomohli nám úplne obyčajní ľudia. Vybavili papiere, nosili nám jedlo, hygienické potreby. Veľmi nám pomohla charita, aj keď sme prišli a nemali sme čo jesť, mali sme len zimné veci. Teraz už v charite pomáham aj ja,“ hovorí Irina Payuk.

Na zážitky z detstva ostali len spomienky. V Pavlograde podľa jej slov otvorili už asi polovicu obchodov, no školy vyučujú stále len online. Medzi rečou len spomenie, že bolo veľkým šťastím, že odišli. Dom v ktorom bývala v meste Pavlograd stále stojí, ale na mieste, kde vyrastala a prežila svoje detstvo ostali len ruiny. Vojna totiž zničila domov jej mamy v meste Liman v Doneckej oblasti. „Stalo sa to v máji. V tom dome bývala moja mama a chodili sme tam za ňou každé leto. Na krásne zážitky z detstva mi tak zostali už len spomienky, všetky fotografie sú zničené. No som rada, že sme odišli ešte predtým ako sa to stalo,“ hovorí so slzami v očiach. „A popritom obidva susedné domy stoja,“ dodáva a ukazuje nám fotografie. Obchody sú tam stále zatvorené. „Hoci mesto Liman oslobodili ukrajinskí obrancovia, situácia je tam stále zložitá a zahynulo veľa civilistov. Dokonca našli päť zabitých detí,“ vykresľuje.

Vojna kradne ženám mužov. S terajším priateľom chodili spolu na vysokú školu a poznajú sa 28 rokov. Keď bol na vojne v Charkove, urobila som všetkým desiatim mužom zo skupiny výšivky. Každý má pritom trochu iný symbol s krížom, v ktorom má znak svojho mena. „Všetci, ktorým som túto výšivku venovala, prežili. No v skupine vedľa nich zomrelo šesť ľudí. V nemocnici so zraneniami napokon skončilo 9 vojakov zo skupiny môjho priateľa,“ ilustruje popri rozprávaní aj krutú realitu vojny. „On našťastie ani nebol zranený. Ani nebude zranený, lebo ho takto ochránim,“ vyznáva sa.

Dvojitý život ukrajinských deti. Ako mnohým ukrajinským deťom, aj tým Irininým pribudli na Slovensku povinnosti. Okrem toho, že navštevujú slovenskú školu, zároveň študujú online aj na ukrajinskej škole. „Ukrajinské deti sú vždy s telefónom v ruke, slovenské nie. Povedala som cez prázdniny deťom, nech kamarátom zavolajú. No tí si buď nepamätali číslo, alebo telefón ostal zvoniť v skrini a oni boli vonku,“ dotýka sa rozdielností medzi Slovenskom a Ukrajinou. „Keď som pracovala v škole, častokrát som robila aj večer doma a aj cez víkend. Tu sa mi zdá, že Slováci sú v sobotu aj nedeľu s rodinou, jazdia na bicykli, idú do hory, skrátka nepracujú,“ dodáva. Na Ukrajine som sa zaujímala o fitness, behala som, tu je veľa možností behať. Rada chodí von, je tu veľa krásnych hôr, boli sme aj vo Vlkolínci i v Bielom Potoku. „Keď sme sem prišli, nič sa nám nepáčilo, nebolo to pre nás zaujímavé, nebolo to pre nás krásne. Nevideli sme tú krásu, boli sme smutní. Teraz cez okno konečne vidím hory,“ dodáva.

(príspevok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.22/2022)

(autorka pôsobí ako PR manažérka projektov na pomoc Ukrajine v Slovenskej katolíckej charite)

Vyhľadávanie

Štvrtok 28. marec 2024
0:0:0
Online: