NA PAMIATKU MARIUSA KORČÁKA (1946-2023) Príspevok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.24/2022. Publikujeme ho na našej webstránke na pamiatku zosnulého Mariusa Korčáka (+76), ktorý nás nečakane opustil 3.1.2023. Bol dlhoročným spolupracovníkom RH. Viac o ňom si prečítate v RH1/2023 budúci piatok 13. januára.
Uvedomili sme si to až vtedy, keď sme spolu s bratom vyrástli z detských nohavíc, že sme mali vlastne štyroch rodičov – vlastných a krstných. Bezdetných učiteľov, ktorí by nám boli dali aj posledné.
Spomínam si, ako sme ich s otcom pred vianočnými sviatkami čakali na železničnej stanici a pomohli s kufrom, košíkom a až po vrch napchatými taškami. V jednej sa rysovala väčšia krabica, ale k nej až neskôr. Krstný pri prechode cez vážsky most zahlásil: „Aký ostrý horský vzduch“. Stále nechápem ako si ho mohol pomýliť s vtedajšími merkaptánmi a hnedou vodou Váhu vypúšťanou papieňami.
Košík s kačkou putoval do pivnice, kde to chúďa čakalo napchávanie šúlkami kukuričného šrotu (štopanie), kvôli čo najviac natopenej masti. V tom čase už krstný otec sedel v kresle pri teplej klubovke a fajčil svoje obľúbené dutinky, ktoré ma naučil odborne plniť.
Potom už referoval, ako sa mu darila rybačka na Vindšachte a Počúvadle – štiavnických tajchoch. Počas prázdnin som mu aj ja asistoval a už ráno o tretej spolu s ním meral päťkilometrovú trasu na najznámejšie jazero pod Sitnom. S krstným sa dalo hovoriť o všetkom. Jeho názory a skúsenosti ma sprevádzajú celým životom a mám ich natrvalo uložené v pamäti.
Štedrý večer sa neodvratne blížil, čo potvrdzoval ruch za zamknutými dverami obývačky. Keď mladší „bráško“ nazrel poležiačky popod ne, nechal sa počuť, že Ježiško má otcove papuče. Postupne ruch v izbe, ktorú sme využívali dvakrát do roka (kvôli šetreniu na kúrení), utíchal. Rovnako v kuchyni, kde sa krútili mama s krstnou. Ja s bratom, slávnostne oblečení a vyčesaní, sme už túžobne čakali na tradičný zvonček. Po jeho zaznení sme sa ocitli pred sviečočkami osvietenom a vyzdobenom stromčeku. Nás však najviac zaujímalo, čo je pod ním. Museli sme si však ešte počkať a najprv zvládnuť oblátky s medom, kapustnicu, kapra so šalátom vrátane rozkrajovania jabĺk a rozbíjania orechov.
Potom sme sa konečne dočkali rozbaľovania darčekov. Ja som sa okamžite vrhol na objemnejšiu krabicu, ktorej obsah ma nesklamal. Krstný sa pousmial popod fúzy, žmurkol na mňa a sledoval, ako som opatrne a s nadšením vyťahoval bordovú dieselovú lokomotívu, dva rýchlikové vozne, koľajisko rozchodu 16 milimetrov a ovládací transformátor. Všetko „poctivé“ modely, žiadna plastiková súprava. Skrátka, nádhera!
Vďaku za darčeky sme následne s bratom prejavili tým, že sme otcovi a krstnému asistovali pri nôtení kolied. Mali sme sa skutočne od koho učiť, veď prvý menovaný bol viacročný člen Chrámového zboru Farského kostola sv. Ondreja a druhý organista v Belegu -Svätuši, dnes známej Podhájskej. Otec nás posadil na vrch sekretára, a tak sme sa učili najkrajšie koledy. Mňa na muzikantskej dráhe sprevádzali po celý život.
Na Prvý sviatok vianočný som za zvukov organu a mohutného „Plesajte všetci ľudia“ bral po dva schody z chóru kostola, aby som bol čo najskôr pri svojom prvom elektrickom vláčiku. Čo mohlo vtedy znieť krajšie ako bzukot rozbiehajúceho sa rušňa a vysvietených vagónikov za ním. Keď sa k tomu pridali funkčné závory či návestidlo, šťastie bolo priam dokonalé.
Vláčik bol najkrajší a najcennejší darček, aký som kedy dostal. Tomuto druhu záľuby som sa neskôr venoval i so svojimi synmi. V hale na starej kuchynskej linke sa o pozornosť uchádzali až tri súpravy. No, ako to už chodí, mašinky postupne vytlačili iné technické vymoženosti a zázraky elektroniky. Dnes v depozite čakajú na znovuoživenie. Azda s vnúčikom sa to podarí.
Viem, že nie každému dieťaťu bolo dopriate mať takých skvelých a dobroprajných krstných rodičov. Nech títo vzácni ľudia odpočívajú na cintoríne v Piargu, dnešných Štiavnických baniach, v pokoji.
Marius KORČÁK (bol to posledný príspevok, ktorý sme od neho uverejnili, pozn. red.)
