KOMENTÁR Ak sa komunita ľudí spojí, venuje svoj voľný čas téme, o ktorej sú presvedčení, že je dôležitá, zorganizujú petíciu, vyzbierajú stovky podpisov a s dôverou ich odovzdajú samospráve, očakávajú minimálne diskusiu.
Ak však namiesto nej, namiesto vypočutia a prerokovania toho, na čo majú zákonné právo, zažijú chladnú sprchu v podobe rýchleho a neočakávaného procedurálneho návrhu (o ktorom nie je možné diskutovať) a ich vopred zaradený bod je zmietnutý zo stola, pachuť, ktorá z toho zostane, je horká a ponižujúca.
Svedkami podobného momentu sme boli na rokovaní mestského zastupiteľstva túto stredu 30. septembra. Poslanci možno neporušili zákon, využili formálne pravidlá a narýchlo (alebo vopred a dlhodobo?) pripraveným návrhom odmietli petíciu občanov, pod ktorú sa podpísalo vyše 1100 ľudí, prerokovať.
Je možné, že z právneho hľadiska im nemožno niečo vyčítať. Rokovací poriadok takúto možnosť pripúšťa a existuje pravdepodobnosť, že zákon zostal neporušený. Otázkou však zostáva, či samospráva, poslanci, majú fungovať len na báze paragrafov, alebo aj v súlade s elementárnou politickou kultúrou, rešpektom a úctou k ľuďom, ktorí im dali mandát a dôveru.
Jedným zo základných pilierov demokracie je práve petícia. Ide o legitímny hlas verejnosti, ktorý hovorí – pozor, toto nás trápi a chceme, aby ste sa tým zaoberali. Ak poslanci – teda tí, ktorí by mali zastupovať ľudí, ktorí ich zvolili, a zároveň by mali hájiť záujmy rozvoja Ružomberka – tento hlas umlčia hneď v zárodku pomocou byrokratického triku, vysielajú obyvateľom nebezpečný signál.
Hovoria im totiž, že ich prejavený názor nestojí ani len za to, aby sa o ňom diskutovalo. Hovoria, že moc sa u nás nezačína a nekončí pri občanovi, ale pri šikovnom narábaní s mikrofónom a hlasovacím zariadením.
A možno hovoria ešte jednu závažnú skutočnosť. Že ich vlastné záujmy, alebo záujmy niekoho iného (v prospech koho hlasujú), sú nadradené a dôležitejšie, ako silný hlas 1 100 ľudí, ktorí len chceli byť vypočutí.
Arogancia a zneužívanie moci majú na Slovensku silné korene a aj v súčasnosti sa chápadlá tejto nezdravej chobotnice objavujú kdekoľvek. Je smutné, že aj v Ružomberku, možno dlhodobo. Ešte smutnejší je fakt, že sa to deje priamo pred očami verejnosti, voličov, obyvateľov mesta.
Zvlášť preto, že politika na regionálnej, mestskej úrovni, by mala byť o hľadaní kompromisov a o dialógu, nie o skrývaní sa za pochybné argumenty, formálne procedúry a umlčaní časti Ružomberčanov.
Poslanci predsa nemusia s obsahom petície bezvýhradne súhlasiť, majú totiž plné právo v diskusii argumentovať, prečo požiadavkám podpísaných obyvateľov nemôžu, alebo nechcú vyhovieť. Odmietnuť však prerokovať petíciu, zmietnuť zo stola diskusiu ako takú, je však prejavom dešpektu, pohŕdania a…
Mestské noviny Ružomberský hlas tu nie sú na to, aby posudzovali legálnosť krokov zastupiteľstva. Určite však máme ako redakcia pripomínať, že každé rozhodnutie má aj svoj morálny a spoločenský rozmer.
Rozhodnutie 11 poslancov z 30. septembra, ktorým odmietli prerokovať petíciu proti zámeru zámeny majetku mesta so štátom, a posunuli ju hlasovaním až po voľbách, je nebezpečným precedensom aj do budúcnosti.
Dá sa to totiž pochopiť aj tak, že hlas verejnosti, ktorý hovorí niečo iné, ako chce niekto počuť, je možné a nutné za každú cenu umlčať…
A to sme tu už kedysi zažili...
