Život je cesta aj hľadanie. Neraz sa stáva blúdením, neistým čakaním, prázdnym volaním. Hľadá smer aj pevný bod. Nádej strieda sklamanie. Výhody a zisky sa menia na straty. Míňame a strácame čas, naberáme istotu svojho konca. Všetci sme odsúdení k smrti. Ateisti aj veriaci.
Rozdiel pohľadu
To, že ľudský život čaká nezvratný koniec, smrť, nepochybuje nikto. Dokonca najväčší diktátori a vládcovia rôznych režimov museli a musia s touto altrenatívou počítať. Od faraónov po dnešných vodcov.
Tu, v pohľade na smrť, jej súvislosti, by sa dalo ľudstvo deliť na dve skupiny.
Na tých, pre ktorých je smrť definitívou všetkého života, konečnou bodkou bez pokračujúcej existencie. A práve tá druhá skupina o nejakej ďalšej existencii uvažuje, pripúšťa, či nevylučuje ju. Dokonca sú takí, čo tomu veria, teda veriaci. Sú ich miliardy.
Spoločnosť komunistov, ktorá bola schopná hlásať len šťastné zajtrajšky, ako jedinú možnú formu budúcnosti, ďaleko s tým nedošla. Vyznával sa ateizmus a materializmus. Dnes už len nejaký starý zadubenec sa môže držať tohto pohľadu na svet a žitie v ňom.
Existencia a pohľad na niečo vyššie, akosi samozrejme v spoločnosti prežíva a chápe sa v prirodzenom konštatovaní, stotožňovaním sa s existenciou večnosti... Nakoniec, médiá sú toho plné, nebránia sa poukazovaniu na vyššie veci a duchovno podstaty života.
Nemusí byť človek veriaci, praktizujúci nejaké náboženstvo, aby si nepripúšťal vyšší princíp života, jeho pokračovania po telesnom zániku.
November je práve také obdobie v roku, keď viaceré otázky so životom kontrastnejšie prichádzajú do priestoru vlastných, či kolektívnych úvah a zamyslení. Nie náhodou má tento mesiac na samom začiatku dátumy spojené so spomienkou a oslavou na nežijúcich. Každá smrť zasiahne okolie, o to viac taká, ktorá sa stane zámerne vlastným pričinením.
Východisko samovražda
Pokiaľ nemáme cieľ, nemôžeme kráčať. Iba zakopávame, strácame pôdu pod nohami. Z rôznych dôvodov sa môže človek ocitnúť v stave, keď si povie, že už ďalej nemôže. Príčiny môžu byť rôzne, ich hodnotenie nám neprichodí, ako ani odsudzovanie krajností riešenia. Strata ilúzií, alkoholizmus, nešťastná láska či nevyliečiteľná choroba. Podnetov k samovražde sa nájde množstvo.
Na Slovensku je akoby stabilizovaný počet prípadov samovrážd, ktoré sa pohybujú okolo čísla 500 za rok. Úplne presné čísla sa dajú nájsť na internete hlboko do histórie. Len začiatkom 90. rokov, krátko po zmene režimu, tieto čísla na niekoľko rokov klesli na polovicu. Najvyššia štatistika bola v 80.h rokoch, dosahujúca takmer osem stovák prípadov.
Mnohokrát, takýmto svojím správaním, nechcú ľudia primárne ukončiť svoj život, ale ich snahou je dať upozornenie, určitý odkaz na seba, svoj stav.
Zaoberajú sa tým celé tímy psychológov a psychiatrov. V mnohých prípadoch by mohla prítomnosť blízkej osoby problém odstrániť. Azda samostatnou kapitolou sú tí bohatí a zdraví, ktorí sa rozhodnú svoj život ukončiť.
Zármutok a bolesť, tak ako šťastie a radosť, patria k životu. Táto minca života má takéto svoje dve strany. No, niekomu sa na stranu, kde je vyznačená jej hodnota, za celučký život ani neobráti.
2. svetová vojna
Bitka o Stalingrad je jednou z najpamätnejších v histórii vojen. Nemecká armáda ho dobyla s končiacim januárom roku 1943. Asi jednodňové víťazstvo vystriedala jej následná porážka, kapitulácia a zajatie.
Známy je dokumentárny záber, ako hlavný veliteľ 6. armády, generál Friedrich Paulus, svojou vysokou vychudnutou postavou, predstupuje pred sovietskych generálov podpísať kapituláciu. V očakávaní jeho „čestného” konca ho predtým Hitler povýšil na poľného maršala. Inou rečou, vojenskou „kultúrou,” mal si siahnuť na život. „Ja som kresťan a na život si siahať nebudem,” znelo jeho stanovisko ku povýšeniu. Len pre úplnosť, po desiatich rokoch zajatia, pracoval v štruktúrach polície Nemeckej demokratickej republiky pri budovaní socializmu.
Posledný pohárik pálenky saké vypil japonský samovražedný pilot kamikadze pri východe slnka na letisku pred nástupom do lietadla. Pristávanie neovládal a jeho úlohou bolo vrhnúť sa so svojím strojom, naloženým výbušninami, na americkú loď.
Samovražedné útoky neskôr prerástli aj do našej súčasnosti, aby čo najviac znepríjemnili mierové časy.
Spomienka na ukončenie 1. svetovej vojny pripadá na 11. 11. o 11. hodine a 11. minúte. V Ružomberku, na Námestí slobody, si ho pripomenulo vedenie mesta s primátorom Igorom Čomborom a vojaci posádky.
Rámcovali ho aj dobové uniformy čestnej stráže.
Práve na tento deň, akoby príznačne, v práve aktuálnej vojne na Ukrajine, prišla sloboda, vítaná veľkými ováciami, do mesta Cherson.
Pri stom výročí ukončenia 1. svetovej vojny, sa historici púšťali do úvah, že vlastne ani k ukončeniu tejto vojny nedošlo. V podstate to bolo len prerušenie na 20 rokov, spôsobené vyčerpanosťou bojujúcich strán a neskoršie prerastanie do studenej vojny. Tretí najväčší vojnový konflikt prežíva naša planéta v súčasnosti s bojiskom na Ukrajine. Žeby len ďalšie pokračovanie...?
Smrť, v jej násilnej podobe, je prítomná na svete vlastne stále.
Pastoračná jedinečnosť
„Ak sa stane nešťastie, že si niekto siahne na život, kde kto to pretriasa, súdi, a nie vždy rozumne. Nemáme právo nikoho súdiť! To patrí Bohu. Aj títo ľudia, ako napokon každý z nás, sa ocitnú pred Božím súdom,” uviedol pre Ružomberský hlas farár a dekan Dušan Pardel rímskokatolíckej cirkvi.
Pri spomienke na zosnulých, pridal dosiaľ u nás jedinečný pastoračný formát. Uviedol do duchovnej pôsobnosti priestor Kalvárie so sériou zádušných omší. K vrcholu možno priradiť práve spomienku na „tých, ktorí si zapríčinili smrť sami, a tak potrebujú najviac naše modlitby,” znel úmysel bohoslužby.
Osobitou zvláštnosťou, zároveň aj mimoriadne pôsobivou, bola nočná 22. hodina, pre omšu v kostolíku na Kalvárii. Tma noci, tak blízka temnote duše človeka v beznádeji, nútila priamo k súcitnému zamysleniu nad stratou zmyslu pre všetko.
Tmavou kalvárskou cestou sem tam presvitali drobné svetielka jednotlivých prichádzajúcich do kostolíka. Mystické a magické, keď putujúci v tme, hľadajú svetlo chrámu. Plná návštevnosť bola výraznou demonštráciou pochopenia zmyslu a významu takto ponúknutej duchovnej cesty k záchrane neraz zabudnutých duší pre večný život.
Katolícka cirkev verí, že duša človeka po smrti prechádza do medzipriestoru, ktorý nazýva očistec, aby tu, čakaním na stretnutie a spoločenstvo s Bohom, dosiahla svoje úplné očistenie, hodné Jeho prítomnosti.
Práve aktivita, spočívajúca v modlitbách žijúcich, môže byť v tomto očistnom procese nápomocná.
Ako však pripomína a zároveň vyzýva kňaz Dušan Pardel: „Učme seba aj mladých, že je detinské zahodiť život, ako dieťa hračku, skôr než sa s ňou naučilo hrať.”
Zároveň sa aj pýta: „Nesiaham si aj ja na život tým, že si ničím zdravie fajčením, nemiernosťou v jedle, pití, drogami, honbou za peniazmi, či naopak lenivosťou? Nesiaham na život blížneho bezcitnou rečou, smrtiacou závisťou, tvrdosťou srdca?”
Nebezpečenstvo nástrah sveta je stále v denno-dennom kurze. Svet a my, ľudia v ňom, sa zmietame niekde medzi akciovou zľavou v supermarkete a správami o ďalších úmrtiach na bojisku vojny. Často ich, ak vôbec, sme schopní vnímať ako rovnocenné.
Bojisko života každého človeka sa však končí smrťou. „Je hrdinské niekedy zasa nasadiť život, riskovať ho výskume hlbín vesmíru a tajov zeme, pri prvých krokoch do dosiaľ neznámeho, aby sa rozšírili vedomosti človeka. Zahodiť život? – Nie. Nasadiť ho pre iných, pre dobro, to áno,” ukončuje Dušan Pardel.
Smerovníky, tituly a hroby
Cintorín je len míľnik na pozemskej ceste. Potiaľto si ju dláždi každý sám.
Ďalšia jazda k semaforu je s duchovnou podporou žijúcich.
A či už je hrob honosný alebo skromný, s titulmi pred a za menom, či len holé meno nebohého, to všetko ostáva len pre oči tohto sveta.
Samotná podstata smrti je hlbšie a vyššie.
