KULTÚRA VEĽKÁ DVORANA Spevák Karol Duchoň sa napriek svojmu krátkemu životu stal legendou. Ešte žije generácia ľudí, ktorí si Karola Duchoňa pamätajú. Ešte. Táto spevácka legenda odišla z tohto sveta pred viac ako štyridsiatimi rokmi. Nebolo vtedy ani chýru o internete, tiež telefón nemal nikto vo vrecku, ako dnes.
Tak aj publicita, tvorba popularity, sa rodila obmedzenými možnosťami oproti dnešným. Ale, aj to, relatívne málo, stačilo, aby sa napriek krátkemu životu Karol Duchoň výrazne zapísal do kultúrneho a spoločenského povedomia. Možno práve svojím rýchlym odchodom si všetci viac uvedomili, že chýba. A rokmi viac. V ankete RTVS Najväčší Slovák v roku 2019 bol vyhodnotený na 78. mieste. Práve teraz, v dobe vzdialenej tej minulej, jeho hviezda začala žiariť ako rastúca a nehynúca spomienka. Viacero umeleckých spracovaní jeho života prinieslo dramatické stvárnenia, muzikály aj celovečerný film. Karči Duchoň ožil, sprítomnil sa.
Šiel, šiel
Práve tak sa priblížil svojím životopisným príbehom do verejného povedomia. Pravdupovediac, vo svojej dobe ho mal takmer zatajený a samotnú osudovosť neveľmi priznanú. V dobovej tlači o jeho úmrtí odznela len krátka správa. Každopádne, tridsaťpäť rokov je na život veľmi málo. Zato Duchoň ho mal možno niekoľkonásobne nabitý, až živelný.
A tak ho, ten svoj život - už v očistci, na druhom svete - bilancuje. Moderátora mu robí anjel a obaja v bielom outfite jasne vyjadrujú, že patria inam. To je aj základný rámec schémy divadelnej inscenácie Na srdci mi hraj, ktorá sa preniesla na javisko Veľkej dvorany v Ružomberku v stredu 11. marca. Obaja títo protagonisti - anjel aj Duchoň, už ako duch, neschádzajú z javiska cez celé predstavenie. Na svoje položenie sa Duchoň sťažuje, ponosuje a snaží sa z mnohých situácií, spôsobených svojím vášnivým životom, vyviniť. Tiež sa sťažuje aj na “pobyt” v očistci: “A stále len ten biely jogurt..! Je to horšie ako v base vedľa..!” Majúc na mysli ružomberské reálie a vlastné skúsenosti, prednesie jednu z replík Dušan Cinkota, ktorý duchového Duchoňa stvárňuje.
Mám život rád
Toho živého, speváckeho Karola, predstavil zase Martin Gyimesi. Takmer ako živý, autentický žoviálny bonviván Karči. Nielen fyzická podoba, ale aj hlasová výbava s plnou škálou speváckeho fortieľa. Verne podobný ikonickému originálu. Akcentované výšky, hrdelný hlasivkový fond. Trochu aj farebnosť, takmer na nerozoznanie. A o to práve aj tvorcom tejto inscenácie išlo, aby sa čo najviac priblížili samotnému originálu v jeho všetkých polohách. Tak vizuálnej, ako aj pohybovej. S dôrazom vnášať humor, radosť a povznesenú náladu. Reflexia života speváka, ktorý nič iné nerobil, len spieval. Alebo až.
V dolinách, ach
“Vážené súdružky, súdruhovia!” Prihovorili sa archaickou rečou tvorcovia tohto hudobného divadla hneď v úvode a okamžite voviedli diváka do súradníc doby. Aj s tou sa musel populárny umelec vedieť vyrovnať. Obmedzené cestovanie, a zase lákavá príležitosť výhodného zárobku v západnej cudzine. Súdruhovia vo vedúcich funkciách museli všetko schváliť, do všetkého zasahovať. ”Komunistom som nebol!” Hrdo zdôrazňuje obľúbený spevák na scéne. Akoby náhodou, vo vtedajšej generácii spevákov Československa sa u mnohých vyskytovalo meno Karol. Zlatý Gott, zabávač Štedrý, gitarista Zich, swingový Hála, šansónový Černoch. Na Slovensku ešte Konárik, Csino, či Čálik. Aby toho nebolo málo, aj režisér tohto predstavenia je Karol Vosátko.
Každé vystúpenie, predstavenie, a divadelné zvlášť, má určitý bod zlomu. Je to miesto, ktoré prichádza v priebehu deja, ale aj nemusí vôbec, keď sa protagonisti na javisku spoja s diváckym spoločenstvom v hľadisku. Ako sa aj vraví, sadnú si. A v tomto životopisnom predstavení tento bod prišiel už pomerne skoro. Vtipné repliky, dialógy, ako aj narážky na režim, vytvárali spojivo, most, oduševnené premostenie. Tiež jemná rovina stále prítomnej paródie. Najmä však Duchoňove skladby. Energické, rytmické a podávané so srdečným výrazom. Potom nečudo, že sú príťažlivé, až lepivé. Predovšetkým však dobre známe. Akoby už tvorili súčasť ľudovej slovesnosti, národného bohatstva.
Zem pamätá
V Nemecku sa mu podarilo vydať album, a zároveň si priniesol pomenovanie slovenský Tom Jones. Výrazným prelomom v jeho kariére bolo víťazstvo v Bratislavskej lýre v roku 1974 so skladbou Zem pamätá. Vtedy už naplno naštartoval dráhu populárneho speváka. Tak i toto divadlo mohlo expresívne priblížiť, cez herecké scénky-etudy, ktoré prekladali spevácke vystúpenia Karola, momenty z nakrúcania zábavných programov v televízii. Ale aj z vlastného života, keď sa začal vytrácať z rodiny, manželstva, ako aj zo samotného života.
Nevedie ho sláva
Práca herca je drina. Náročná na čas, pamäť aj fyzické sily. A samozrejme na kumšt, aby bol vo svojom výkone presvedčivý. Robota, ako sa patrí. A tak je to aj so všetkým a všetkými, ktorí sa ku kultúre čo len priblížia. Žiaľ, stále platí, že kultúra je nechceným dieťaťom každej vlády. A jedno, kde tá vláda sedí - či na hrade alebo na radnici. Teda, či ide o peniaze štátne alebo mestské, komunálne. Kultúra neprináša zisky ako priemyselný závod.
Neplní si pokladňu ani ako športový klub, keď predáva hráčov za miliónové položky. Kultúra čaká a čuší. Jej odmenou je potlesk, ktorý sa meria minútami. Tým sa ale remeselníci, potrební na opravu toho, či onoho, zaplatiť nedajú. Lebo kultúra a kultúrny dom, majú aj úplne prozaické potreby, niekedy až nároky. Jedno z riešení by bolo, celkom kultúru zrušiť. Úľava na vedúcich miestach by mohla byť nesmierna. Ale pozor na dvojsečnosť zbrane. Horlivý Andrej Hlinka, keď sa pustil do stavby kultúrneho domu v Ružomberku, úskalia kultúry, v spoločenskom priestore života, určite nijako nezvažoval. Veď aj načo. To by sa do tejto stavby nikdy nepustil.
Len, napríklad, my tu v Ružomberku, ako by sme mali ostať verní takémuto kultúrnemu odkazu a zároveň aj Hlinkovmu dedičstvu? Môžeme smelo povedať, že v tomto štáte už nikto nikdy žiadny kultúrny dom stavať nebude. Nielen, že nie sú peniaze, ale predovšetkým chýbajú vízie. Úroveň kultúry tiež nevzniká z noci na ráno, či ako sa kto vyspí. Je to dlhodobý proces s viacerými aspektami. Vyžaduje skúsenú manažérsku prácu, tiež aj záujem a nasadenie všetkých zúčastnených. A nadčasy sa nemerajú.
Heroická púť v snežnej pláni
Ak sa nám rysuje pred očami práve teraz Kultúrny dom Andreja Hlinku, nie je to náhodou. Určite si už dávno museli viacerí všimnúť, že táto budova, ako aj inštitúcia v nej osadená, je niečím výnimočná. Akoby ostrov, ku ktorému prichádzajú kotviť lode s rôznym nákladom umenia. Prekladá a odovzdáva tento pomyselný tovar, ale aj iniciuje, tvorí vlastné ambície. Práve pri tomto by sme mali spozornieť a spýtať sa samých seba, že kde - kde na okolí, je niečo podobné. Možno má Ružomberok pred ostatnými mestami v určitom smere navrch. Možno sú to aj tromfy v dobre rozdaných kartách. Kultúra a aktivity s ňou spojené, ako sú vianočné trhy, jarmok, folklórne vystúpenia v meste a v parku, má u nás výrazný obsažný náboj.
Mohli by sme aj (konečne) pocítiť, že máme niečo naviac. Že máme niečo, čo sa dá pomerne poľahky rozvíjať. Inak, iní a inde, si to už dávno všimli. Azda aj závidia. Možno len príslovečná naša prispatosť nám bráni odlepiť sa ďalej.
Potenciál a jeho šance sú pomerne veľké. Koľko sa z toho podarí premeniť na bodovú hodnotu, ukáže čas...
