Naše mesto si kontinuálne drží krásnu tradíciu vyhlasovania a oceňovania svojich najúspešnejších športovcov. Slávnostná bilancia za rok 2025, ktorú otvoril ružomberský primátor Ľubomír Kubáň, sa opäť konala v kine Kultúra. Medzi laureátmi boli aj zaujímaví jubilanti.
Najlepší „dospeláci“
Slovenského plaveckého reprezentanta, štvrtého na európskom šampionáte do 23 rokov na 50 m motýlik a vlani trojnásobného majstra republiky Tibora Tišťana, ktorý je momentálne v Amerike, už štvrtý rok na Univerzite v Tampe na Floride, na výročnej bilancii, podobne ako vlani, zastupoval jeho otec Tibor Tišťan, st. „Syn má za sebou ťažký rok. Prvý raz v kariére ho zastihli zdravotné problémy. Ani zo štvrtého miesta na ´Európe sa netešil, chcel viac, hoci ani dvadsaťštyri hodín pred štartom nevedel, či vôbec bude na blokoch. Svojho času už to vyzeralo, že ani nenaberie motiváciu do ďalšej činnosti. Dobrou správou v tomto zložitom období bolo začlenenie jeho ´motýľa´ na 50 m do programu najbližších olympijských hier. To je pre Tibora nová veľká méta. A snáď už bude aj zdravý.“ Tieto úprimné slová zazneli z úst Tibora Tišťana, st.
Druhou ocenenou v „dospeláckej“ kategórii bola líderka basketbalovej Ruže Oľga Jackovecová. „Áno, prvý raz som z Ukrajiny odišla v roku 2017 do Ružomberka. Tie začiatky v novom prostredí však boli veľmi ťažké. Nevedela som ani po slovensky, ani po anglicky. Po prvej sezóne to už ale bolo iné,“ pripomenula 28–ročná pivotka. Po troch sezónach v Koniarni rodáčka z Berďanska zamierila do švajčiarskeho klubu BC Winterthur, kde strávila jednu sezónu. Potom prišla na svet dcérka Palina a v júli 2023 návrat do MBK Ružomberok. „Po materskej to bolo náročné, ale zvládla som to,“ uviedla Jackovecová, ktorá priznala aj svoje kontakty s rodinou v anektovanom Záporoží: „Pravidelne domov telefonujem, dvakrát do dňa.“
Stolnej tenistke – vozičkárke Alene Kánovej patril honor najúspešnejší telesne postihnutý športovec. Členka ŠKST TPŠ Ružomberok takmer do poslednej chvíle zvažovala, či ešte na svoju bohatú reťaz pridá ďalšie vrcholné podujatie. Napokon vycestovala na „Európu“ do švédskeho Helsinborgu a získala tu striebro s Borisom Trávničkom v súťaži družstiev. „Nie som na Slovensku najdlhšie na para scéne, tento primát patrí kolegovi, stolnému tenistovi Jánovi Riapošovi, no zo žien to ťahám najdlhšie,“ povedala 45–ročná Kánová, ktorá si prvý „kov“ z európskeho šampionátu doniesla v roku 1997, a ten aktuálny má poradové číslo trinásť. „Po Paralympijských hrách 2024 v Paríži som, hlavne kvôli rodine, no aj zo zdravotných dôvodov, obmedzila svoju športovú kariéru. No chcela som podporiť mladého hráča Borisa Trávnička, tak vzišlo rozhodnutie ísť na majstrovstvá Európy.“
Prvý raz kategóriu masters pri vyhlasovaní ružomberských športových ankiet ovládol stolný tenista Ľubomír Tužinský. „Áno, až v zrelom veku, keď som mal štyridsaťdva rokov, som prišiel k stolnému tenisu,“ pritakal víťaz Slovenského pohára a majster republiky medzi mužmi od 70 do 74 rokov, a tiež pravidelný účastník európskych a svetových veteraniád. „V mladosti to bol futbal, ale stoplo ma zranenie. Potom to bola atletika, triatlon, a po dlhšej pauze stolný tenis.“ Ortodoxný obranár s raketou v ruke tiež prezradil, že už mení herný štýl, čo vyvolalo smiech: „Vlani som začal aj útočiť.“
Mladá zmena
Z vyhodnotených mládežníkov najprv prišiel na pódium talentovaný plavec Tomáš Buc. „Vynechal som akurát prsiarske disciplíny a dlhé trate 800 a 1500 m,“ povedal člen nášho plaveckého oddielu k lanským zimným majstrovstvám Slovenska, na ktorých v kategórii U 14 získal deväť zlatých a jednu striebornú medailu. „Tréner Marek Langšádl mi najprv takúto porciu nechcel dožičiť, že je to na mňa veľa, no potom sme sa dohodli. Tento rok by som sa chcel čo najviac priblížiť k nominácii v slovenskej reprezentácii.“
Stolný tenista, držiteľ bronzu z ME družstiev do 15 rokov Jakub Holubčík sa ospravedlnil pre reprezentačné povinnosti a do Kultúry poslal rodičov. „Jakub je veľmi málo doma, každý mesiac sa tri týždne pripravuje v Národnom stolnotenisovom centre v Nitre a jeden týždeň trénuje v Ružomberku,“ prezradila Karin Holubčíková na svojho syna, a čo sa týka možného odchodu Jakuba z rodinného hniezda, uviedla: „To je ešte ďaleko. Až ďalší školský rok bude maturovať na Bilingválnom gymnáziu v Dolnom Kubíne.“
Michal Kľuska, ktorý ovládol Slovenský pohár v športovom lezení v žiackej kategórii U 15, vysvetlil aj jednotlivé disciplíny, v ktorých sa na umelej stene súťaží, a to lead, speed a boulder. „K tomuto športu som sa dostal cez otca, ktorý, keď bol o kúsok mladší, tiež liezol. Oslovili ma jeho fotky, čo mi ukazoval. Začalo to cez covid, keď nebolo čo robiť, tak som sa začal liepať po stenách, a postupne sa to stiahlo,“ objasnil svoje začiatky 14–ročný chalan, ktorý má za sebou aj viaceré medzinárodné súťaže.
Tibor Lacina sa stal majstrom Slovenska v plážovom volejbale a v šestkovom si otvoril dvere do „nároďáku“ U 16. „Halový volejbal je dynamickejší, beach zase viac o správnom vyberaní si miesta na piesku,“ vysvetľoval 186 cm vysoký chalan spod vysokej siete. „Začínal som pri futbale, no nemohol som pokračovať v kontaktných športoch. Potom to bol stolný tenis, a napokon brat ma zlákal k volejbalu. Prioritou pre mňa je halový volejbal, s pravidelnými, dlhodobými súťažami.“
„Mojím vzorom je brazílsky futbalista Júnior Neymar,“ vyhlásil 16–ročný dorastenec MFK Ružomberok Tobias Ján Mirko, nastupujúci v klube za u 17 i U 19, ktorý bol súčasťou slovenského reprezentačného tímu U 17, čo v Poprade vyhral turnaj 1. kvalifikačného kola o postup na ME 2026. „Do Ružomberka som prišiel z Popradu. Bol to najbližší klub, kde sa hrá I. dorastenecká liga. Začiatky ale boli dosť ťažké.“
Ako skokan roka bola ocenená futbalistka Emma Kenderová. „Skúšala som volejbal, ale aj mnohé ďalšie športy, lenže najlepšie mi sadol futbal, ktorému sa venujem už od jedenástich rokov. My sme taká futbalová rodina. Hrával brat, ocino i krstný,“ dala sa počuť 14–ročná Mikulášanka, reprezentantka do 15 rokov, ktorá za MFK nastupuje za „devätnástku“. „Dávam góly, to je asi moja najsilnejšia stránka,“ doplnila ambiciózna dievčina.
Ďalší na pódiu
Na ocenenie Najlepší tréner športová komisia nominovala Tomáša Vargu z Volejbalového klubu One Ružomberok, kde vedie dievčenské tímy. Tento muž, ktorý stojí tiež na čele VK One a Beachvolleyballového clubu Ružomberok, bol za návratom volejbalu do nášho mesta po 15–ročnej pauze. „Za všetkým hľadaj ženu.“ Takto náš volejbalový fanatik začal vysvetľoval vzkriesenie volejbalu v meste. „Keďže celý život som sa tomuto športu venoval, chcel som k nemu pritiahnuť aj dcéru Biancu. A vznikol klub.“
V bloku osobností na pódium prichádzali lanskí jubilanti. Ako prvý sa k mikrofónu dostal niekdajší skvelý futbalista, útočník Igor Frič, ktorý svoju vrcholovú kariéru spojil s účastníkmi vtedajšej I. československej ligy, so ZVL Žilina a Slovanom Bratislava. „Keď som ako 18–ročný odchádzal do Žiliny, v Ružomberku sa vtedy hrala I. slovenská národná liga. Doma som aj chcel zavŕšiť svoju hráčsku dráhu, žiaľ, kvôli zdravotným problémom to nevyšlo podľa predstáv. Svoje rodisko som však vždy mal v srdci. Veď tu mi boli dané základy futbalovej abecedy,“ uviedol Frič, ktorý 25 rokov na ružomberskej radnici potiahol ako kontrolór mesta a vlani sa zaradil medzi sedemdesiatnikov.
Šachový matador, 85–ročný Milan Hajtmanský, sa takto rozhovoril: „Síce nie som kráľ, ale kráľovská hra sa stala mojím osudom. Keď prehráš, ideš ďalej a povieš si, musím vyhrať. Šach je viac o psychike, ako o rozume. Keď šachista dospeje, tak sa z neho stáva doslova umelec, virtuóz za stolom.“
Stopa bývalého futbalistu, atléta a vo veteránskom veku hlavne stolného tenistu Branislava Kasanického na športovom poli je poriadne hlboká. „Bol som pri organizácii federálnej Jedenástky roka, pri vyhodnocovaní najlepších československých atlétov a stolných tenistov v Ružomberku i pri krasokorčuliarskych exhibíciách po Veľkej cene SNP v Banskej Bystrici, či posledných majstrovstvách Československa v krasokorčuľovaní,“ prezradil muž, ktorý vlani v decembri oslávil deväťdesiate narodeniny. B. Kasanický sa dotkol aj svojej rodnej, už zatopenej obci Sokolče: „Nielen Stan Mikita odtiaľto vyšiel, ale aj ďalšia hokejová osobnosť, niekdajší čs. reprezentant, a potom úspešný tréner Ján Starší. Samozrejme, s oboma som sa poznal.“
Milan Kašák (roč. nar. 1965) bol mládežníckym československým reprezentantom v behu na 400 m, slovenský šampión i strieborný medailista z federálneho šampionátu, avšak po skončení aktívnej kariéry zamieril k hokeju. „V Ružomberku padol atletický ovál, a tým aj všetky sektory. So synom som začal chodiť na hokejový krúžok. Človek mal pocit, že by športu mal aj niečo vrátiť a založili sme hokejový klub, ktorý funguje dodnes,“ objasnil svoj športový „prestup“ súčasný starosta Liptovskej Teplej M. Kašák a dodal: „Na atletické roky však nikdy nezabudnem. Boli sme fantastický kolektív.“
Erik Kendera, ktorý je už na manažérskych postoch neodmysliteľnou súčasťou ružomberskej „koženej“, sa takto rozhovoril: „Do ružomberského klubu som sa dostal ako vedúci družstva žiakov, keď tréner Peter Kudlička sem stiahol môjho syna z Černovej. Tým sa to začalo. Avšak, už predtým som pôsobil v Bielom Potoku, či v Ploštíne.“ Šesťdesiatnik E. Kendera vytiahol aj jednu milú trénerskú spomienku: „Robil som v tom čase asistenta Ivanovi Hvoľkovi a vyhrali sme v roku 2013 turnaj starších žiakov O pohár Mondi, na ktorom sa zišlo osem družstiev zo siedmich krajín. Najprv sme v semifinále zdolali Slovan Bratislava 2:0 a vo finále Red Bull Salzburg, po penaltovom rozstrele, keď v riadnom hracom čase sa stretnutie skončilo nerozhodne 1:1. Bola to taká menšia bomba.“
Chirurg, a zároveň športový lekár Tibor Letko začínal pri atlétoch, potom prešiel k futbalu, ďalšou zastávkou bol basketbal a od roku 2000 je zase pri futbale. „Priznám sa, ani ako chlapec som veľmi nešportoval. Otec, tiež lekár, pôsobil v ružomberskom atletickom oddieli. A ja som nadviazal na jeho prácu. Volali ma aj k boxu, ale to nebolo nič pre mňa,“ rozprával „Doki“, ktorý vlani si otvoril vrátka na spoločnosti sedemdesiatnikov a pridal aj jednu úsmevnú príhodu. „V basketbale som zažil tiež návrat nášho družstva do vtedajšej československej ligy, keď ešte hrávala aj neskoršia trénerka Natália Hejková. Po zápasoch sme sa schovávali za autobusom, kde sme spolu fajčili. Keď nás raz vymákol tréner, zrazu som v ruke držal dve cigarety.“
Štefan Stach minulý rok v osemdesiatpäťke ukončil svoje štarty na rôznych behoch mimo dráhu. „Keď som nastúpil do zamestnania na Strednom odbornom učilišti textilnom v Ružomberku, k behu ma pritiahol riaditeľ školy Branislav Kasanický. Potom som si urobil rozhodcovský kurz a chodil som na všetky atletické podujatia v regióne, ktorých vtedy bolo neúrekom. Najkrajšie spomienky mám na Memoriál Jána Ďatela, no určite si vybavím aj niekdajší Silvestrovský beh. Čo sa týka behov, absolvoval som ich stovky, na tratiach od 5 km až po 25 km,“ zaznelo z úst tohto atletického veterána.
„Áno, stále mám rád spev,“ pritakal ďalší člen z atletickej rodiny, a svojho času aj tajomník nášho atletického oddielu Ladislav Valent a spustil: „Dnes večer vám zábavu hráme…“ Sedemdesiatnik L. Valent najprv behával dlhé štreky, potom celkom slušne sproboval chôdzu, a napokon sa úplne našiel v behu na 400 m prekážok. „Po atletickej kariére som ešte hrával futbal. Dostal som sa až do ružomberského „béčka“. Ako veterán som odbehol i nejaký maratón, ale to už bolo všetko,“ dozvedeli sme sa.
Basketbalistky
Prvý muž ružomberskej radnice Ľubomír Kubáň túto udalosť využil aj na ocenenie aktuálnych víťaziek Slovenského pohára v basketbale žien. Kapitánke ružomberského družstva Andrei Andělovej odovzdal Cenu primátora. „Osem - deväť dní sme sa pripravovali na semifinálový zápas proti Piešťanom. Na tréningoch sme si Čajky rozobrali do poslednej skrutky. Nuž, a na celom finálovom turnaji dievčatá odviedli úžasnú robotu,“ vravel tréner „žabiek“ Juraj Suja, ktorý dostal tiež otázku, či dokáže byť na svoje hráčky i milučký, alebo len prísny. „To sa treba spýtať dievčat. Podľa mňa, som v pohode. Niekedy v zápase musíte zvýšiť hlas, aj s expresívnejším podtónom, aby vaše slová padli na úrodnejšiu pôdu,“ reagoval šéf ružomberskej lavičky, ktorý tiež vyhlásil: „Nemám dáke trénerského krédo. Proste, idem zo dňa na deň, z tréningu na tréning. Musím však uviesť dve slová, bez ktorých by to nešlo – motivácia a dôvera. Ja, ako tréner som v strede toho celého. Keby mi neverili ľudia nado mnou, tak mám problém. Keby mi neverili baby, rovnako mi vznikne problém. A plus k tomu musí byť motivácia, čiže, prečo to všetko robíme.“
