KULTÚRA VEĽKÁ DVORANA Tanečné divadlo pookrialo dušu diváka prívetivým vystúpením. Legendárny mýtus hrdinstva, pretavený do viacerých podôb umeleckých stvárnení - Jánošík. Slováci si ho udomácnili ako návod, či liek na riešenie chudoby alebo východisko z biedy. Akási podvedomá nádej, úľava v ťažkom sociálnom položení.
V ľudovej slovesnosti a tradícií pozbieral zbojník Juraj Jánošík slušnú mieru obdivu a úcty. Ale, chtiac-nechtiac, sa nám toto stalo už akési príslovečné, a na dobe ani tak nezáleží. Obdiv k hrdinovi-osloboditeľovi vždy vedel s naším vnútorným nastavením sympaticky korešpondovať. Priznajme si. Príkladov a prípadov je stále nadostač.
Hore háj
Jediná možnosť sociálnych sietí v tej dobe bol kostol a krčma. Elektrina ešte známa nebola, to vysvetľuje aj fakt, prečo teda nebol internet. Je to zároveň jednou zo záhad, ako sa bez toho mohlo vtedy žiť. A neboli ani banky, že by sa dalo zbíjať cez nepredvídateľné úrokové sadzby. Nuž, tak nie div, že sa klasický úprimný zboj musel vykonávať doslova holými rukami. A ešte sa tak aj kriminalizovať. Čo dnes už neplatí. Legislatívny rámec tej doby vedel takéto živobytie nekompromisne zaradiť do svojich horných trestných sadzieb.
Svoju zbojnícku pracovnú lokalitu mal Jánošík prevažne na strednom Slovensku. Predmetom výskumu stále ostáva skutočnosť, ako sa mohol ocitnúť v Košiciach. A či vôbec vedel, kde sú. V každom prípade, v Košiciach sa o ňom dozvedeli, a to až tak, že jeho životný príbeh sa rozhodli interpretovať. Zatiaľ bez slov, ale zato tancom.
Pokiaľ dobová choreografia pri ohníku bola hodnotovo zaradená ako krepčenie, dnes sa takémuto tancu, samozrejme, bez rizika požiaru, vraví balet. V tanečnej obuvi až tak veľký rozdiel nie je.
Pozoruhodný žáner
Národné divadlo Košice zaradilo svoje predstavenie Jánošík, autorov Zuzany Mistríkovej a Onreja Šotha, ako tanečné divadlo. Presne sa do konkrétneho žánra ani zaradiť nedá. Sú v ňom kroky na špičkách aj náročné zdvíhačky, čo by ho smerovalo ku klasickému baletu. Presycuje ho však výrazná miera etnografie, folklóru ako na dlani. Tiež aj prvky pantomímy. Princíp ľudovosti z neho robí prívetivé ľudové divadlo. Atmosférou vystúpenia celkom pasuje do fašiangového obdobia. Kostýmy sa približujú rozprávkovému výkladu deja, až detsky vľúdnemu a prívetivému. Horizontálne delená scéna umožňuje akcentovať dynamiku postupu príbehu.
Film a divadlo
Určite len málokto azda čaká, že by mu tradičný známy zbojnícky príbeh mal povedať niečo nové. Ani pri tomto predstavení nešli tvorcovia nad tento rámec. Skôr sa svojou predstavou stvárnenia ešte priblížili citovaniu určitých momentov deja a postáv zo známeho dvojdielneho veľkofilmu scenáristu a režiséra Paľa Bielika. A to najmä v samotnej hlavnej postave, vrátane kostýmu. V modernej dobe, len ako začal byť film filmom, bol to prvý titul, ktorý sa mal dostať na plátna kín. Bratia Siakeľovci, z Ameriky, prišli nakrútiť svoj vysnívaný film, aby mýtus mocného hrdinu priniesli najmä slovenským vysťahovalcom za veľkou mlákou. V hlavnej úlohe s českým hercom Theodorom Pištěkom vznikla nemá filmová dráma. Ale aj táto divadelná nebola priďaleko vzdialená filmovej prvotine. A to je vlastne výhoda tanečného prejavu - nepotrebuje slová. Za všetko hovoria skutky, teda pohyby. Tak tanec nepotrebuje ani dabing, a je medzinárodne okamžite použiteľným artiklom. Človek je jediný tvor, ktorý môže svojím pohybom zrozumiteľne komunikovať, interpretovať pocity, náladu, či stav mysle a ducha.
Vzor hrdina
Historický Jánošík bol reálnou postavou začiatku 18. storočia, no mýtus ho dávno prerástol. V piesňach, povestiach, divadle i filme sa stal archetypom sociálneho rebela. Každá doba si ho vykladá po svojom. Raz ako romantického hrdinu z hôr, inokedy ako symbol vzdoru voči systému, nespravodlivosti, politike. Otázka, ktorú si kladieme dnes, však neznie, či bol zbojníkom, ale prečo potrebujeme, aby ním bol. Možno práve v tom spočíva sila tradície. Nie je to slepé opakovanie minulosti, ale dialóg s ňou. A tak ako fašiangový sprievod nesie pamäť obce, aj legenda o Jánošíkovi nesie pamäť národa – so všetkými otáznikmi, pochybnosťami i obdivom.
Národné divadlo Košice
Balet Národného divadla Košice priniesol do Veľkej dvorany príbeh, ktorý je síce známy, ale trochu inak. Nakoniec, táto téma môže mať množstvo stvárnení. V každom prípade, tak, ako ho košickí divadelníci priniesli a predstavili, malo to jasný zámer. Žiadny pátos, monumentalizácia, či nadmierna glorifikácia. Skôr vtipná paródia skratky alebo gagu. Tak sa dá, povedzme, tento zvláštny dramatický kus, vnímať s dostatočnou mierou odľahčenia a zábavy. A k žánru ľudového divadla sa otvorene hlási aj jeho režisér Ondrej Šoth. Nesporne takýto tvar nesie poriadny kus ľudovej úprimnosti, ústiacej do otvorenej nálady, ktorá vie pútať pozornosť a záujem. Toto je zrejme aj cesta pre menšie baletné súbory, aby vedeli využiť plnosť a kapacitu svojho kolektívneho potenciálu. Národy majú svoje legendy, a slovenský nie je výnimkou. Tou pravdepodobne najväčšou je legenda o zbojníkovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Dobre sa tomu verí.
Zboj ako remeslo
V dnešnom politickom nastavení by bol Jánošík ministrom ani nie tak práce, ako najmä sociálnych vecí. Možno aj ministrom spravodlivosti, keďže už vtedy vedel mať o nej svojskú predstavu. Velí však, na všetko odhodlaným, hôrnym chlapcom, vlastne taký tieňový premiér. A neraz platí aj reciprocita, že aj premiér rád prevezme úlohu Jánošíka. Zbíjať sa dá rôznymi spôsobmi. Najsmiešnejší je asi ten, keď panstvo príde aj o šatstvo, ktoré má na sebe a ostane - len tak. O samotnom efekte však možno pochybovať. Ale taká hodnota zboja je úmerná dobe. Ak by sme mali Jánošíka stranícky zaradiť, tak asi ku populistom. Jeho legenda sa stala čítankovo transparentnou a prívetivo obľúbenou.
Muzikanti zvesela
Zvukové efekty, slovné glosy, ruchy, a samozrejme, hudbu, ktorá sa rinula súvisle celým predstavením, zabezpečila, dodala a odspievala Ľudová hudba Železiar. V spracovaní Milana Rendoša sa niesol pestrý kolorit slovenskej ľudovej klasiky, tradične známych pesničiek. Ťažisko hudobného prejavu sa s obľubou príslovečnej rytmiky obracalo najmä na lokalitu Terchovej, podobne aj v kostýmoch, či tancoch. Ale, nechýbali ani, najmä v krokových tanečných variáciách, detvianske lokality. V nástrojovej skladbe sa vystriedali asi všetky naše ľudové hudobné nástroje, ako gajdy, drumbľa, píšťalka, a samozrejme, fujara. Málokedy je príležitosť vypočuť si znenie takýchto nástrojov v ich čistom zvuku, bez reprodukčnej techniky. A to je vlastne aj ďalší z benefitov tohto predstavenia - živá hudba - ktorá pri scénickom tanečnom a baletnom prejave, z technických dôvodov, zaužívaná nie je.
Podarení zbojníci
Tanečné divadelné predstavenie Národného divadla Košice malo v Ružomberku energický komunikačný charakter. Živé reakcie z publika sympatizovali s vystúpením od začiatku jeho uvedenia na scéne Veľkej dvorany. Kultúrny dom Ružomberok ho zaradil do ponúk svojho abonentného cyklu. Bezprostrednou tancovačkou v závere, keď zbojníci pojali na javisko do tanca aj časť rozveselených divákov, znásobilo búrlivé ovácie v záverečnej klaňačke.
„Tak veľmi sa mi páčili tí zbojníci v ich kostýmoch, hneď by som ich zobrala na pochovávanie basy,“ povedala Dagmar Zachová, organizačná duša aktivít Kultúrneho domu Ružomberok. Pokračuje svojou prácou z podujatia na podujatie. Tentoraz bola v príprave fašiangového záveru v centre mesta so súborom Liptov. Ale o tom už píšeme na inom mieste.
