Ako v polovici marca informovala ružomberská Rímskokatolícka farnosť sv. Ondreja, vzácneho životného jubilea (90 rokov) sa dožila sr. Sapientia z Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok. „Je druhou najstaršou sestrou žijúcou v našej farnosti. Ani pohnuté detstvo, keď ako deväťročná prišla o rodičov, ani perzekúcie režimu ju nezlomili, naopak, upevnili vo viere v Boha,“ uviedla naša farnosť.
Zároveň sa podelila s týmito autentickými zážitkami zo života oslávenkyne, sr. Sapientie – jej vlastnými slovami, z ktorých vám teraz časť prinášame aj my: „Začnem trošku obšírne opisovať časy, ktoré boli ťažké, ale pre náš rehoľný život obohacujúce. Písal sa rok 1949 – 1950. Bratislava – pedagogická a zdravotná škola. Po vstupe do rehole v Ružomberku nás kandidátky poslala sestra provinciálna predstavená, Matka Villanová Škoblová, študovať. Dievčatá, ktoré sa chceli stať rehoľníčkami, mali so s. M. provinciálnou pohovor. Pri pohovore padla otázka, kde by sme chceli pracovať. Niektoré požiadali s. M. provinciálnu predstavenú, aby mohli pokračovať v štúdiu, či už na strednej alebo vysokej škole. Dostali návrh študovať v Bratislave, a to na zdravotníckej, pedagogickej alebo na hudobnej škole. Ich prianie bolo splnené, lenže na pedagogickej sa ich plány po roku zmenili. Niežeby neboli nadané, ale nastala likvidácia reholí. Predstavené museli rýchlo konať, lebo ako kandidátky sme už nemohli fungovať. V nočných hodinách, v roku 1951, deväť posledných kandidátok prijalo rehoľné rúcho, aby sme mohli zostať a pracovať v zdravotníctve. V roku 1952 všetkých deväť prijalo možnosť zložiť rehoľné sľuby. Toto rozhodnutie bola jediná možnosť, aby nás neprepustili do civilného života.“
Sestry pracovali v komárňanskej nemocnici. Ale prišiel 20. marec 1953: „Vtedy správca zavolal do nemocnice v Komárne sestru predstavenú, s. M. Cherubínu Hanáčkovú. Vysvetlil situáciu a ponúkol jej, aby mohli niektoré sestry pracovať v nemocnici. Ale dal si jednu podmienku - že sestry musia prijať vojenské knižky (znamenalo to, že budú ošetrovať iba vojakov). Sestry jeho podmienku hneď odmietli s vysvetlením, že sú ochotné ošetrovať každého chorého pacienta, nielen vojakov, ale bez vojenskej knižky. A výsledok? Keďže sme neprijali jeho návrh, dostali sme okamžitú výpoveď. V nemocnici potom ostali pracovať iba civilní pracovníci, i keď bez zdravotníckych vedomostí. Na druhý deň ráno o štvrtej hodine už boli pristavené autobusy. Pri každom okne bola stráž, aby sme neušli. Na zbalenie svojich skromných veci sme mali k dispozícii len jednu noc. Prijali sme to, lebo inú možnosť sme nemali. Vyjadrili sme len jednu požiadavku, aby sme sa pred odchodom mohli zúčastniť na sv. omši v našej kaplnke. Vyhoveli nám, ba dokonca sami to vybavili na farskom úrade. Ráno o piatej sme nastupovali do autobusu.“
Sestry nevedeli, kam ich vezú: „Na naše otázky sme dostali jednoduchú odpoveď, že uvidíme. Autobus zastal v dedine Močenok. Neskôr túto dedinu v roku 1951 premenovali na Sládečkovce. Až 1. júla 1992 vrátili pôvodný názov Močenok. Cesta bola poľná a riadne zablatená, ktorá nás priviedla na majer. Čakali nás prázdne maštale a malé zamrežované okienko. Bolo tam aj pár izieb, v ktorých bývali pracovné sily. Autobus prešiel cez bránu, my sme si zobrali naše skromné osobné veci a išli sme sa „ubytovať.“ Prišli sme tam práve na sviatok Nanebovstúpenia Pána. Vo dvore bolo ešte niekoľko miestností, z ktorých odchádzali posledný deň väzenkyne. Bolo to v roku 1953, kedy práve dostali amnestiu a mohli slobodne odísť. Na dvore bolo plno železných a hrdzavých postelí, jeden veľký kotol a 3 drevené latríny, pred ktorými už stál rad sestier. Prvé, čo sme museli po našom príchode urobiť, bolo vyčistiť a pripraviť si nové ubytovanie. Hrdzavé postele sme si poskladali a položili na ne staré, ako cent ťažké slamníky, v ktorých prebývali aj iní „nájomníci“ (vši a blchy). Ale na požiadanie nám ústretovo dali čistú slamu. Ráno sme začali s obhliadkou nášho nového prostredia i pracoviska. Potom sme hľadali vhodnú miestnosť, v ktorej by mohla byť kaplnka. Bol to veru ťažký oriešok. Našli sme ako-tak priestorovo trochu vyhovujúcu miestnosť. Lenže v susedstve boli prasiatka, ktoré si smelo a veselo krochkali. Naši páni museli okamžite premiestniť krochkajúcich susedov. Potom miestnosť vyčistili, vybielili, podlahu upravili. Zariadenie do kaplnky nám rýchlo dodali. Určite ho vzali z kaplnky niekde od sestier.“
Kaplnku bolo treba viackrát bieliť, ale aj vydezinfikovať. Sestry trvali na tom, že do práce pôjdu až vtedy, keď bude hotová kaplnka: „Tak sa aj stalo. Okrem nás ešte v ten deň doviezli aj sestry z iných reholí. Každý deň sme mali sv. omšu. Fara bola v Dolných Voderadoch. Dedina bola od nás vzdialená asi 3 km, odkiaľ nám dovážali miestneho kňaza na „ponvágli“, ktorý ťahal koník po koľajniciach. Aj nás takto vozili do práce i z práce domov. Pracovali sme na rôznych miestach. Bolo tam aj veľké záhradníctvo. Záhradník si vybral sestry, ktoré on chcel. Aj keď sme všetky poľnohospodárske práce neovládali, postupne sme sa ich naučili. Držať motyčku v ruke, ale aj veľkú lopatu a rýľ. To boli už teraz naše nástroje. Niekedy nás na majer odviezli traktorom a zabudli pre nás prísť. Napadlo ich to až neskoro večer okolo 22:00. Udiali sa všelijaké príhody, ale nikdy neboli smutné. Aj sme ochoreli, ale nikdy nám tú chorobu neuznali. Ani nie tak lekár, ten skôr vedel pochopiť, ale náš správca – gazda - pán Vŕba, nechcel ani počuť o chorobách. No nebolo nám veru vždy do spevu, ale občas sme si len predsa zaspievali: „Voderady, Voderady, majme sa tu všetci radi....“ V zimnom období sme triedili cirok, z ktorého potom robili metly. Miestnosť, v ktorej sme to robili, bola veľmi studená. V kuchyni sme si ohrievali tehly, aby sme sa aspoň trošku zahriali. Takto to trvalo 3 roky. Po troch rokoch sme už neboli trestanky a naši predstavení už mohli s nami disponovať. Podľa vzdelania nás zadelili do komunít. Najviac nás rozdelili do zdravotníctva, a to väčšinou do ústavov sociálnej starostlivosti k mentálne postihnutým deťom a dospelým na Slovensku, ale niektoré boli preložené aj do Čiech.“
Jubilantke sr. Sapientii praje všetko dobré aj redakcia Ružomberského hlasu.
