Ružomberský hlas
  • Piatok 29. marec 2024
  • 0:0:0
  • Online:

„Jánošíka ste nám obesili, otca vášho..!“ Zaznievalo z futbalového hľadiska ružomberského štadióna niekedy v druhej polovici minulého storočia. Z tribúny nie, tam bolo drahšie vstupné a slušnejší diváci. Ostrejšie odozvy sa ozývali zo schodišťového oválu, ktorý bol hľadiskom, určeným najmä na státie. Do atmosféry, podľa smeru vetra, vstupoval nezameniteľný zápach susedného bitúnku. Dnes je tam parkovisko.

Všetko je iné. Ostré derby zápasy nesprevádzali vtedy kordóny ťažkých ozbrojencov z príslušníkov polície, ako dnes. Ružomberok hral v ktorejsi divízii s Liptovským Mikulášom. To vlastne hráva už aj dnes a znova, ale už je všetko inak. Nielen to, že súťaž, v ktorej sa ako súperi tieto dve liptovské mestá stretajú, je tou najvyššou možnou u nás. Tribún je viac, vlastne len samá tribúna, možnosť sedieť všade, teda aj hromžiť a nadávať.

Futbalový zápas je dostatočný priestor pre psychohygienu. Až taká úľava.

Ale, otcovia, tak ako vtedy, už na futbal so svojimi synkami nechodia. Moc sa o nich boja, aby sa im niečo nestalo.

Jánošík sa už nespomína, zato zbojníkov je tam asi dosť. Takmer nie je zápas tej futbalovej ligy najvyššej úrovne, aby ho nesprevádzali policajné kordóny. Zrejme chcú nejakých zlapať.

Pravda u zbojníka

A čo sa tej popravy z úvodu týka, stala sa pred 310 rokmi, 18. marca 1713 vo Svätom Mikuláši. Za vraždu a lúpeže. Juraj Jánošík bol usvedčený a odsúdený za trestný čin vraždy kňaza z Domaniže, ktorého prepadol vo Fačkove, a ostatné lúpeže. Jeho takticko-operačná zbojnícka družina pôsobila na území niekde od Jablunkova až po Važec a Horehronie. Ale aj v Trenčianskej, Nitrianskej a Malohontskej stolici. Mala zloženie chlapov najmä z Kysúc a Poľska. Zbojníčenie bohvieako nevynášalo, načim sa bolo obracať.

Sem dukáty

Juraj Jánošík zbojníčil krátko, od jesene roku 1711 do zimy 1713. Vlastne jedno leto. Nie dlho, a nie ani veľmi účinne, s ekonomickým efektom. A to ho zlapali a sedel v žalári už v jeseni v 1712 roku, ale podarilo sa mu preukázať nevinu. Intervenoval za neho podžupan Pavol Láni. Odmenil sa mu líščími kožušinami a oštiepkami. Odchádzajúc nelenil, a idúcky za Važcom prepadol oficiersku vdovu.

Hore háj

Zbojníčene bola v poddanom ľude pomerne rozšírená záujmová disciplína, vlastne živnosť. O zbojnícke skupiny núdza veru nebola. 17. storočie bolo sužované nevoľníckym útlakom, do ktorého nemalú ťarchu prikladali turecké vpády. K tomu ešte Rákociho kurucké protihabsburské povstanie nepridávalo na pokoji v krajine a vtedajšom spoločenskom živote.

Za živého zbojníka sa platilo 50 dukátov, za mŕtveho polovica. Prípad, kauza, Jánošík, má obsiahly a pomerne podrobný súdny spis. Je pohľadom aj na hospodársku situáciu v krajine tej doby. Sem-tam, olúpení kupci o súkno, občas získaná zbraň, puška lebo šabľa. Za veľký prípad sa pokladalo, keď zbojníci niže Kraľovian odrazili plť, na ktorej sa plavila „kňazovka,“ manželka evanjelického farára zo Svätého Jána a zobrali jej kožušinou podšitú mentieku.

Takto lúpili viackrát, keď zobrali pri prepade šaty, bo iného zrejme ani nebolo. Ak sa podarila aj väčšia korisť, ukryli ju a viac sa po ňu už nevrátili. Väčšinou to našiel niekto iný a zobral. Zadokumentované je, že si Jánošík, z istého prepadu, ponechal pre seba tri strieborné lyžice a dve parochne. No, čo s tým..?!

Šibenica

Liptovská župa musela Schardonke, oficierovej manželke, vyplatiť náhradu za ukradnuté oblečenie a veci. Tento zboj a zabitie domanižského farára sa stali pre Jánošíka osudnými. Predstavitelia župy sa rozhodli Jánošíka nájsť a potrestať. Súd viedol v zastúpení liptovského župana podžupan Ladislav Okoličáni, verejným žalobcom bol prokurátor Alexander Čemický a úradným obhajcom bol Baltazár Palugyai. Ten žiadal Jánošíka oslobodiť. Prokurátor ho chcel dať napichnúť na kôl. Súčasťou súdneho procesu bolo aj mučenie. Počas neho Jánošík veľa neprezradil. Potom sa postavil opäť pred súd, ktorý ho odsúdil na smrť povesením na hák.

Kruté a prísne metódy výkonu spravodlivosti tej doby veľký priestor pre oslobodenie neposkytovali.

V literárnom diele Uhorský simplicissimus sa uvádza prípad neplnoletého mladíka, ktorý bol popravený len pre to, že ukradol na trhu viazaničku majoránky. Popravy boli verejné, a tak poskytovali možnosť spestrenia jednotvárneho stredovekého života. Hrdelným rozsudkom končili všetci zbojníci, ale tiež aj bežní zlodeji.

Príkladov z histórie, nie ani veľmi tak dávnej, je však dosť, keď stačilo málo, ba doslova nič a povraz šibenice bol neodvratný. Tak sa napríklad komunisti odmenili svojim viacerým súdruhom. Známy je prípad popravy Rudolfa Slánskeho alebo Vladimíra Klementisa. Neskorší prezident Gustáv Husák sa len tak-tak vyhol šibenici. Obišiel „len“ s doživotným trestom za buržoázny nacionalizmus.

Legendy a mýty

O Jurajovi Jánošíkovi sa vie, že sa narodil v Terchovej, ale jeho pôvod a dátum narodenia sa určuje len ťažko. V rozmedzí štyroch rokov sa tam narodili štyria chlapci s rovnakým menom Juraj Jánošík. Hopsajúci junák s valaškou v ruke sa stal našim kultúrnym etalónom. Samozrejme, s nemalým vkladom tendenčnej štúrovskej literárnej umeleckej spisby. Mnohí dnešní dezinformátori, hoaxáci, môžu ich výsledku úprimne závidieť. Jánošík je objektom takej mytologizácie, že sa stal legendou, ktorá je citovaná naprieč všetkými druhmi umenia. Dostalo sa nám to pod kožu a zvykli sme si s tým aj žiť. Stále máme potrebu ho medzi nami nachádzať, objavovať. Aj preto, etapovite, odmieňame, lepšie povedané vyzbrojujeme, niektorých našich premiérov valaškou.

Tou sekerkou, ktorá jediná sa zmysle vtedajších lesoochranárskych nariadení dala vziať do hory. Jej malá čepeľ sa dala ukryť v širokom rukáve kabane. Pre zbojníčenie sa ukázala šikovnou zbraňou. A samotné zbojníčenie zase našou tradičnou národnou kultúrou a politickým nástrojom.

Poklady a dohady

Žiadne veľké lúpeže, ktoré by boli Jurovi Jánošíkovi pripisované, zdokumentované nie sú. Jeho zbojnícke postavenie voči feudálnej vrchnosti oscilovalo v dušiach vyznávačov komunistických ídeí v ére nášho slávneho socializmu. Zbojník Jánošík si tak trúfol najviac na zemanov, farárov a kupcov. Žiadny veľký jackpot, teda lup, mu osud nenadelil.

Pri súde Jánošík nepriznal, že 200 zlatých v striebre ukradli pani Kaforke zo Žaškova z pivnice. Uviedol len, že jej vzali jeden „tolár cisársky“. O jeho pokladoch kolujú legendy.

Jedna je však pravá a mohla by sa mu aj ocitnúť na rováši. Je to Likavský poklad, nájdený len nedávno, pod hradom Likava v strieborných minciach. Vystavený je v Liptovskom múzeu. Pri dávke fantázie, by sa dal pripísať ku spomenutému prípadu z oravskej dediny Žaškov. Z Likavy je to cez kopec.

(príspevok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.6/2023)

Vyhľadávanie

Piatok 29. marec 2024
0:0:0
Online: